Je ktorýsi septembrový deň, pred poludním, jesenné slnko starecky polihuje na strechách dreveníc, na korunách jabloní a hrušiek, podchvíľou sa tu a tam zdvihne prach z prašnej cesty, inak ako zvyčajne: do školy dolieha rachot vozov ťahaných väčšinou kravkami, to Ľutinčania a Olejníkovčania zvážajú do pivníc čerstvo vykopané zemiaky, kŕmnu repu. Ľadové jesenné dažde sú, zdá sa, ešte oveľa ďalej než za Čiernym vrchom, za nechty teda zatiaľ nezachádza.
Od Brezín sa šíri vôňa pálenej zemiakovej vňate: niekto si na roli zohrieva baraní guláš.
Hlas pani učiteľky Rojkovičovej je, ako zvyčajne, zreteľný, vyrovnaný, hoci mierne zastretý: dôkaz, že ešte stále si neodriekla pôžitok z Detvy alebo Lipy, čo je v tamtých časoch zároveň svedectvom jedinej emancipovanej ženy v našom údolí.
No práve vo chvíli takmer nehybného času sa práve spoza Čierneho vrchu vrhne znenazdajky a bezočivo na dedinu mrákava, ovisne nad ňou akoby ju priklincovali, zdvihne sa vír, svet potemnie, stromy sa kníšu, kvília: nie dážď – búrka, pohroma.
Od Brezín sa blíži dupot konských kopýt, Igor Sviatoslavič sa domnieva, že sa ocitá na brehu Donca, ktorý tisícpäťdesiat kilometrov tečie ako suverénna staroruská rieka, aby sa napokon podrobila Donu. Tentoraz Igor Sviatoslavič, knieža Novgorodsko-Severského kniežatstva, na výprave proti Polovcom sa vlastne približuje iba k mojej riečke Ľutinke, ktorej trvá iba sedemnásť a pol kilometra, kým sa za Pečovskou Novou Vsou poddá dominantnej Toryse.
Igor Sviatoslavič ešte netuší, ja však už viem, že keď prekročí rieku, na druhej strane, na prudkej stráni, ktorá sa uberá k vrchu Havranka, je pozícia Polovcov neprekonateľná.
Igor Sviatoslavič so svojimi plukmi bojuje bohatiersky, no proti hordám Polovcov nemá šancu. Zranený padne do zajatia. Najprv odmieta zbabelo utiecť, hoci mu to Polovec Lavr navrhne, keď sa však dozvie, že väznitelia sa rozhodnú väzňov povraždiť, zmení názor a zo zajatia predsa len ujde.
„Za oknom naverno interesneje, čem na uroke, da, Míša?!“
Neodvážim sa prezradiť, čo som práve videl a zažil. Triedou by sa totiž určite rozľahol rehot a pani učiteľku by som možno aj znepokojil.
A tak až teraz, po vyše šesťdesiatich piatich rokoch, vám, pani učiteľka Rojkovičová, ďakujem za prvé, sugestívne stretnutie so Slovom o pluku Igorovom. Možnože vesmírne kanály Vám moje poďakovanie sprostredkujú aj dnes.
* * *
A presne po toľkých rokoch som sa koncom uplynulého roku stretol s najnovším, reprezentatívnym vydaním staroruského hrdinského eposu Slova o pluku Igorovom, tentoraz z vydavateľstva Nitrava, s. r. o., v spolupráci s EFSPK.
Koncepcia i kompozícia knihy je nevšedne veľkorysá: nesprostredkúva len Predslov vydavateľa či Slovo o hrdinstve z pera prekladateľa-prebásniteľa Jaroslava Rezníka, prebásnenie Slova…, Doslov naslovovzatého znalca tohto eposu D. M. Lichačova. V. A. Žukovského preklad Slova… zo staroruštiny do novodobého ruského jazyka, ktorý sa stal predlohou pre básnický preklad do slovenčiny, Poznámku prekladateľa, ale sprevádzajú ju aj pôsobivé ilustrácie Miliny Zimkovej, ktoré doslova evokujú tajomstvo tamtých čias.
Textová časť knihy je dôkladne dvojjazyčná, takže čitateľ môže bezprostredne konfrontovať pôvodné texty s prekladom, čo najmä pri prebásnení Slova… umožňuje oceniť vynaliezavosť prekladateľa – básnika a rusistu Jaroslava Rezníka, ktorý sa nepobral ľahšou cestou lyrizujúcej prózy, ale hľadaním a nachádzaním skutočného poetického vyjadrenia symboliky a obraznosti dejov, ba aj v rytmickom pôdoryse verša možno zreteľne vnímať spevnú či recitačnú povahu eposu. Napríklad:
Čo to hučí, čo to zvoní
hneď za rána, za svitu?
Igor vracia svoje vojsko,
čo má v duši túžbu ukrytú,
ľúto mu je Vsevoloda,
tak mu bratskú ruku podá.
Bili sa deň, bili sa dva…
Na tretí deň – ťažko mi je pri tom slove –
na poludnie, v žiari slnka,
padli vlajky Igorove.
A na brehu riečky Kajaly
sa rodní bratia s plačom objali.“
Súhra invenčného prebásnenia a fantazijnej predstavivosti uloženej v ilustráciách umocňuje nielen osobitosť príbehu, vlastne prvej pamiatky ruskej literatúry, ktorá aj svojím zemepisným záberom presahuje krajinu pôvodu.
Ak teda akceptujeme názor, a nie je dôvod ho neprijať, že „Slovo… je aj literárna pamiatka starovekej slovanskej literatúry a v istom zmysle aj staroveká literárna pamiatka európskej literatúry“, (J. Rezník), potom by najnovšia slovenská prítomnosť Slova o pluku Igorovom mala vzbudzovať prinajmenšom zvedavosť.
