Oslovil ma Janom Schneiderom spomenutý britský autor John Glubb, ktorý knihou Osudy říší. Jak zajistit naše přežití (Dokokřán 2023, 144 strán)rozčeril samoľúbu liberálnodemokratickú rozpravu o konci dejín. Kto iný, ak nie Brit, približuje svoje vlastné skúsenosti s arabským svetom, ale žiada sa dodať nie úzkoprsým, hoci koloniálnym pohľadom. Zamýšľa sa nad fungovaním ríš, spoločenskými normami a budúcnosťou modernej civilizácie. Z porovnania impérií rôznych dôb a kultúr vyvodzuje tézu, že prechádzajú podobnými vývojovými stupňami od výbojov, cez rozmach až k dekadencii a úpadku. Všíma si približný historický čas ich trvania, ktorý zahŕňa život asi desiatich generácií, ale po dobu takmer tritisíc rokov. Tento jeho záver nemožno vztiahnuť na národné dejiny, aké máme my, aleže ovplyvňujú aj nás, nepochybujme. Ako úkaz národného úpadku uviedol aj J. Schneiderom citovaný postreh o rastúcom vplyve žien vo verejnom živote ako prejav dekadencie. Aj Rimania neskorej éry sa sťažovali, že Rím vládne svetu, ale Rímu vládnu ženy. Za typický príklad dekadencie uvádza aj fakt šírenia vzdelanosti, ktorý sa javí ako najprospešnejšia ľudská činnosť. Približujú ich Skutky apoštolské, ktoré popisujú úpadok gréckeho intelektualizmu: „Všetci Aténčania a cudzinci, ktorí tam pobývajú, ničomu totiž nevenujú toľko času ako tomu, že vykladajú, počúvajú niečo nové.“ To hádam vysvetľuje prečo má vzdelanosť rôzne podoby v čase vzostupu a v čase úpadku. Aj nekonečné diskusie, a nota bene v súčasnosti, ničia akcieschopnosť. Glubb sa vyjadril k malým národom so zhovievavosťou. Dekadencia je výsledkom dlhého obdobia blahobytu a moci. Ak malá krajina nemala na blahobyte a moci podiel, nebude mať podiel ani na úpadku. Ale pády ríš sú rozmanité. Glubb ponúka text hodný k zamysleniu. Nie náhodou úvod i záver napísal Václav Cílek. Hoci je kniha venovaná veľmociam, naša súčasná slovenská xenofília nás k tým veľkým magneticky priťahuje. Aj Glubbovi by to bolo podozrivé… Jeho myšlienky nemajú ambíciu byť historickou štúdiou, nedajbože filozofiou dejín, ale sú inštruktážou praktickej politiky. Mimochodom, podobné pohľady na dejiny ponúka sovietsky kultúrny geograf, ruský historik Lev Nikolajevič Gumilev svojou koncepciou pasionárnej teórie etnogenézy, autor konceptu Eurázie. Pozoruhodne blízke.
Jean-Claude Michéa knihou Tajnosti levice. Od ideálu osvícenství k triumfu neomezeného kapitalismu (Masarykova demokratická akademie 2019, 128 strán). v preklade a s prológom Petra Druláka priblížil „v priamom prenose“ jej tajnosti francúzskeho učiteľa filozofie v Montpeliere. Michéa sa hlási k ideálu socialistickej spoločnosti, Termín ľavica však považuje za natoľko zdiskreditovaný, že odporúča od neho upustiť. Ľavicu nezničil komunizmus, ale liberalizmus. Ľavica sa otvorila liberalizmu, aby mu nakoniec podľahla. Tento liberalizmus vnútri ľavice vytláča a marginalizuje pôvodný program sociálnej spravodlivosti. Takto predefinovaná ľavica opúšťa svojich tradičných voličov a oni jej to vracajú. To je aj odpoveď Michéu na otázku, prečo sa sociálna demokracia v Európe rúca. Michéa má rád Orwella, všimol si jeho nedôveru k intelektuálom, ktorí sa opájajú rétorikou robotníckej triedy, ale robotník ich nezaujíma. „Básnici s robotníkmi“, nie intelektuáli by mali formulovať socialistický program. Michéa čerpá z diel Marxa a Engelsa, nie je to však apologetika, dokonca platí, že ani nekritické čítanie klasikov nedoviedlo ľavicu do slepej uličky. Aj my na Slovensku máme podobný, ďalší inšpiračný zdroj francúzskeho filozofa. Je ním téma narcizmu v intepretácii amerického historika a spoločenského kritika Christophera Lascha, ktorého kniha Kutúra narcizmu ukazuje patologické zmeny na úrovni subjektu sprevádzajúceho transformáciu amerického kapitalizmu do post-industriálnej a konzumnej podoby. Michéov sarkazmus je orientovaný na všetky liberálne, ekologické, feministické či postkoloniálne „progresívne“ témy, ktoré s maoistickou zanietenosťou hlásajú svoje dogmatické „progresívne“ pravdy. Je skutočne zvláštne, ako práve táto kniha ukazuje podobu dnešnej slovenskej politickej sociálnodemokratickej skutočnosti, objatie progresivizmu a dogmatizmu. Skutočne dojímavé a šťastím je, že na stránkach Slova nemusím menovať ich hlavných protagonistov.
Napokon ma znepokojila kniha Shoshany Zuboffovej Věk sledovacího kapitalismu. Boj o lidskou budoucnost v nové oblasti (Argo 2022, 728 strán). Klasický kapitalizmus dokázal zo zdrojov vyrobiť produkt, ktorý na trhu predal. Dnes sa presadzuje obchodný model technologických spoločností, ktorých zdrojom je ľudská skúsenosť, ktorú jednostranne získavajú v podobe dát, spracovávajú ich pokročilou inteligenciou a formujú nový typ produktu, predvídateľné správanie na novom trhu s budúcim správaním. Našu sebakontrolu odovzdávame do rúk firiem, o ktorých nič nevieme a oni o nás vedia všetko. Kniha je výzvou k reflexii týchto dôsledkov. Anonymizovaná a privatizovaná ľudská skúsenosť vrhá ľudstvo do predpolitickej doby. Aj v antike bol otrok hovoriaci nástroj. Dnešné digitálne technológie nás obrali aj tento nástroj. Stratili sme domov. Z týchto nových digitálnych skutočností môžeme podľa harvardskej profesorky vybudovať nový domov pre ľudstvo, novú budúcnosť. Ale tým, ktorí sa pokúšajú dobyť ľudskú prirodzenosť, sprivatizovať si ju, povedzme hlasné NIE!
