Právo na radosť zo života. Karol Duchoň ju rozdával

Vyrástla som na Chalúpke strýčka Toma, celý otrokársky Juh Ameriky som mala ako more v kvapke v tomto jednom obraze. Nie, že by Harrier Beecher Stowe klamala, ten príbeh statočného, mierneho, nábožného, oddaného strýčka Toma a jeho pánov Shelbyovcov mal iste svojich živých reálnych hrdinov, i keď si spisovateľka príbeh vymyslela. Ľutovala som strýčka Toma, neznášala som pána Shelbyho, že ho predal dolu na Juh a nechápala som, ako mohli ľudia, normálni ľudia chodiť na trh obzerať si chrup iných ľudí, oceňovať ich svalstvo a dívať sa na nich ako na ťažné kone. Nenávidela som ich za to. Komplet všetkých.

Spisovateľka Margareth Mitchellová vyrástla na americkom Juhu, poznala Chalúpku strýčka Toma a rozhodla sa rozbiť mýtus, pozrieť sa na Juh očami Konfederácie. Preto, že ten život žila. Myslím na to, keď už tridsaťpäť rokov sledujem umelecké diela súčasných autorov, ktorí spracúvajú obdobie reálneho socializmu. Niekto umnejšie, niekto úplne gýčovo. Nie, žeby to nebola pravda, ale je to pravda iba jednej strany. To je iste zákonité, nielen u nás a nielen po období reálneho socializmu. Margareth Mitchellová napísala svoj slávny román Odviate vetrom, (Juh proti Severu), pretože po krutej občianskej vojne vznikali diela, zobrazujúce juh USA ako jednoliatu otrokársku čiernu dieru. A ona sa rozhodla vniesť do toho obrazu svetlo, aby sa ukázali všetky farby. Čosi podobné zažívame aj my, len nemáme Margareth Mitchellovú. Či sa niekedy narodí a či potomkom vyrozpráva iný príbeh o tom istom, ktovie?

Na Karlovarskom filmovom festivale uviedli nový slovenský film Duchoň, práve ho premietajú aj v našich kinách. Vybrala som sa aj ja. Pani uvádzačka v kine Mladosť:

„Ja som ho nemala vtedy celkom rada, ale toto je pekný film!“

Tak to už bola druhá dobrá recenzia na film Duchoň, prvú podal syn novinára Jožka Bednára Marek, ktorý aj vo svojej dospelosti vidí svet čistými detskými očami.

Čítala som aj kritiky a tie ma dosť odrádzali, a keď ešte pred titulkami vo filme produkčná volá speváka na pľac a oslovuje ho súdruh Duchoň – no, mala som dosť, a to ešte nebol ani začiatok. (Karol Duchoň bol môj rovesník a oslovovanie súdruh a pozdravy Česť práci patrili tak do rokov päťdesiatych – mne sa začali páčiť až po prevrate.

A potom sa spustil príbeh chlapca, obyčajného, veselého, milujúceho svoju mamu, ktorého despotický otec tak mlátil, že mu vymlátil sluch, počul len na jedno ucho. Ale nevymlátil z neho ten radostný pocit zo života. Celou cestou z kina mi v ušiach znie Spievam pieseň o decembri, V dolinách, Šiel, šiel, zemiam mená dával, Čardáš dvoch sŕdc…

A nenechala som sa otráviť jedovatými hubami, ktoré príbeh namočili do papierových kulís – oni si asi tie postavy funkcionárov komunistickej strany cyklostylujú, prechádzajú z filmu do filmu a sú stále rovnako smiešne, nesympatické a najmä neuveriteľné. A tiež tie kostýmy a prostredia, v ktorých sa to odohráva – ja som do Véčka chodila a tam boli teda iné baby…  Nehovoriac o byte, kde sa nedá pohnúť, všade je špina a bordel a prítmie, šedosť atď. Ale to sú detaily. Veľmi som sa smiala na scéne, keď súdruh si predvolá už slávneho Karola Duchoňa a dáva mu na výber: buď pôjde do Prahy na antichartu prečítať prejav, alebo bude musieť vstúpiť do strany! A Karol Duchoň počúva a potom sa opýta:

„Čo je to charta?“

Súdruh vysvetľuje, že to je viac vec Čechov, ale že tam budú všetci a on je slovenská hlavná hviezda, tak by to mal vziať.

„A nemohol by som radšej zaspievať Zem pamätá?“

A ešte je pekné, keď získal Karol Duchoň za Zem pamätá Zlatú bratislavskú lýru a jeden intelektuálne vyzerajúci český hudobný skladateľ mu síce zagratuluje, ale ho aj jemne pokarhá:

„Vy by ste si už mohli vyberať, takéto texty by ste nemuseli spievať.“

A Duchoň mu odpovie:

„Ja spievam rád a spievam to, čo mi napíšu,“ na čo jemný intelektuál podotkne:

„Tak teraz tomu už rozumiem…“

Bol to prostý chlapec, učeň, ktorý ani tú učňovku nedokončil a nehral sa na nič iné, len žil tak, ako vedel a spieval tak, ako nikto pred ním a ani po ňom.

Umne a originálne je nakrútená scéna v Cannes, Karol Duchoň dospieva V dolinách a nič, žiadna odozva, ticho, iba jeho tvár v detaile, ktorá akoby nemohla uveriť – až potom kamera zaberie vstávajúcich divákov, potlesk sa približuje ako vlna. A na večierku George Harrison, prechádzajúci okolo, mu povie: máte lepší hlas ako Tom Jones… No, len keby…

Svoje predstavy o dobe a svoje predsudky k nej tvorcovia filmu nemohli nevteliť, pretože to je zas ich svet. Síce vymyslený, ale ich. No film je vydarený aj preto, že hlavný predstaviteľ Vladislav Plevčík sa síce veľmi podobá na Karola Duchoňa, ale vytvoril vlastného hrdinu, nie je to napodobenina, z filmového plátna k nám prúdi energia prostého radostného chlapca, je to originálne a veľmi uveriteľné.

Režisér Peter Bebjak svoj film nakrútil vraj ako varovanie pre umelcov, aby si nezadali s režimom. Aby nedopadli ako Karol Duchoň.

Ten zámer je výborný a bolo by chvályhodné, keby to zafungovalo. Keby si dnešní umelci nezadávali s režimom! Karol Duchoň sa narodil do reálneho socializmu presne rovnako, ako sa pred tridsiatimi piatimi rokmi narodili (resp. do neho vhupli) dnešní umelci do reálneho kapitalizmu). To sú režimy – osoby a obsadenie v nich sa síce menia, ale nie podstata: oba sú systémy. Osoby a obsadenie vtedy aj dnes sú poznamenané ľudskými charaktermi. S Karlom Čapkom povedané: „Ano, mnoho se změnilo, ale lidé zůstali stejní; jenomže teď víme líp, kdo je kdo. Kdo je slušný, byl slušný vždycky; kdo byl věrný, byl věrný i teď. Kdo se točí s větrem, točil se s větrem i dřív. Kdo myslí, že teď přišla jeho chvíle, myslí vždycky jenom na sebe. Nikdo se nestává přeběhlíkem, kdo jím nebyl vždycky. Kdo mění víru, neměl žádnou. Člověka nepředěláš, jenom se ti vybarví.“

Karol Duchoň nežil politikou, ako ňou nežila absolútna väčšina ľudí. To len z pohľadu dnešných angažovaných nervóznych tvorcov sa zdá, že všetci vlastne túžili byť disidentmi a všetci túžili po kapitalizme, len režim im to nedovolil.😊 A oni sa hnevajú, prečo im to režim nedovolil a prečo neboli všetci Václav Havel. A kto nebol, tak bol hajzel.

V roku 1990 pred voľbami prvého prezidenta v predvolebných prieskumoch dominoval Alexander Dubček, Václav Havel bol najmä na Slovensku takmer neznámy, ľud ho nepoznal, a keď v ateliéri Joska Skalníka profesor Jičínsky (na 20 rokov vypudený zo spoločenského a verejného života) sa odvoláva na prieskum, kde nemá ani 10 percent, (oproti 90 percentám Dubčekovým), dostane sa mu odpovede: my to tomu ľudu do hláv dáme!

Ľud pochopil… Oproti voľbám v roku 1990 s účasťou 95,39 percent chodí k urnám cca polovica oprávnených voličov. Ak sa podarí nejakej cudzej ambasáde naverbovať influencerov (ako to urobila britská ambasáda pred minulými voľbami), tak sa podarí prilákať neskúsených, lebo do hláv sa dá dať všetko! Vidím tam niekoľko voličských vrstiev – jedna je presvedčené jadro VPN a ich potomkovia, z celej voličskej základne toľko, koľko mali pred prvými slobodnými voľbami, (kým nedali na kandidátku komunistov Dubčeka, Čiča, Mečiara…) – spolu cca 5 – 7 percent. Druhá časť sú „pravičiari zo sídlisk“, ktorí sa hanbia za svoj pôvod, a preto sa pridávajú k tým fajnovejším. A spoločné majú, že nenávidia „komunistov“, Rusov, a „kádehákov“ – pri návrhu novely ústavy sa to obnažilo, komentáre v Denníku N by si mali dať zarámovať. Briti pragmaticky siahli po mladých, ktorým ponúkli do pozlátky zabalenú čokoládu, a ono to zabralo.

Pani Ostrihoňovej sa najprv zložili slovenskí koncesionári na značku. V televízii, ktorá je zo zákona povinná byť nestranná, dostala vlastnú reláciu. (Zásada verejnoprávnosti – nestačí si myslieť, že si nestranný, nestranným sa musíš aj verejnosti javiť.) Keď už bola značka rozpoznateľná a donori to správne vyhodnotili, dostala 2 000 eur od britských daňových poplatníkov, aby so značkovou tvárou vychovávala voličov, nech sa rozhodnú správne. A keď sa správne rozhodli, tak ona zase od slovenských daňových poplatníkov má trafiku v Bruseli. Dobrá voľba, šikovná obchodníčka!

P. S.: Poslanecká asistentka pani Ostrihoňovej v prvej reakcii uviedla, že jej šéfka nikdy od nikoho žiadne peniaze nevzala a na svoju prácu pre správnu voľbu je hrdá. No, bodaj by nebola! Tých 2 000 eur sú fakt drobné.

Ako vtedy, aj dnes ľudia žijú svoje životy a sú vďační za radosť. Karol Duchoň im (nám) ju rozdával, robil to, čo vedel. A robil to spontánne a robil to skvelo. Nie za cudzie peniaze.

Možno by stačilo nasledovať ho.