Niekedy mám pocit, že sme mnohí oklamaní a okradnutí, nemáme národných politikov, nemáme národné ciele, hodnoty ani záujmy. Lenže ako môžeme mať hodnoty, keď nič nie je naše. Všetko sme rozpredali, vládnu nám cudzí zamestnávatelia a robia si s nami, čo uznajú za vhodné .
Ľudia pociťujú krivdu z každej strany, či už sú to politici, zamestnávatelia, úradníci, ale aj medzi sebou. Len veľmi ťažko sa dá očakávať, že občania budú hrdí na svoju vlasť, keď v nej takmer nič nefunguje.
Mladí ľudia sa nepozerajú na Tatry, ale ťahá ich to do Álp, skrátka viac na západ v očakávaní lepších životných podmienok. Hodina vlastivedy nepomáha, keď ide o blaho jednotlivca. Dnes už nechcú byť Slovákmi a ani Európanmi, ale chcú byť Svetoví.
Vnímam to tak, že problém je zložitý a nemá jednoduché riešenie. Za hanbou, alebo menej škaredo povedané, za váhaním byť hrdým Slovákom/hrdou Slovenkou bude určite aj stav spoločnosti, ale okolností je podľa mňa viacero.
Jedna je história – feudalizmus na Slovensku trval dlho a dodnes nesieme jeho následky. Jedným z nich bolo aj to, že majetnejšia vrstva slovenská sa veľmi rýchlo stotožnila s vládnucou vrstvou Uhorska, čiže sa pomaďarčila. Vo veľkej miere to viedlo k prirodzenému chápaniu a obzvlášť živenému maďarským nacionalizmom v 19. storočí, že Maďar je pán, kultúrny, vzdelaný, čistý, s „maniermi“ a chudobná neperspektívna a ubitá skupina je to slovenské.
Preto aj sme si vytvorili taký hlboký kultúrny vzťah k chudobe („chudoba cti netratí“), k výraznej obozretnosti k majetnejším a vôbec k vyššej vrstve a napokon aj k inteligencii – už len z dôvodu, že prechod k „vyššej vrstve“ viedol vo veľkom množstve k odnárodneniu. Nuž a Slováci majú tendenciu byť k sebe zlí a keď „prejdú“ na druhú stranu, tak je to niekedy obzvlášť citeľné.
Takže pocit menejcennosti vyplýva z pocitu, že slovenské bolo to chudobné, ubolené, upracované a elegancia, veľkosť – to boli kvality, ktoré boli „cudzorodé“, aj keď ich tvorili slovenské ruky a um. Spoločenstvo potrebuje symboly, chrámy, katedrály, kráľov, princezné. Nuž a tých sme mali aj nemali – aj keď boli „naši“, tak už neboli „naši“.
Nuž a potom prišla prvá republika s ideou československého národa. Vojna napriek všetkému zlému povzniesla ducha identity (aj keď s tým nebude konsenzus) a následne prišla potupa za drzosť vlastnej samostatnosti. Napokon aj začiatkom 90. rokov sme sa dozvedeli, že viac-menej sami nevyžijeme.
A tak žijeme dodnes v postupne kultivovanejšej forme takého klanovo-kamarátskeho štátu. Preto napríklad víťazstvá hokejistov boli veľmi významné z hľadiska upevnenia identity národa. Nuž a chýba nám hrdosť. Doba je ťažká (ktorá nebola?) a my sme už takí, že pofrfleme, ponadávame a ďalej budeme ťahať káru. A najmä, a to je rozhodujúce, si vzájomne neprajeme.
Závisť a neprajnosť, téma už štúrovskej generácie, je hlboko zakorenená v duši slovenského človeka. My vieme nájsť toľko rôznych dôvodov, ktoré by nás mali rozdeliť, že snáď ani vo svete niet iného takého národa.
Krivda bola, je aj bude, ak ale sa nestaneme kresťanským národom aj mimo kostola, tak budeme frflať a nadávať, hromžiť a zúfať a závidieť si naďalej.
Chýbajú nám osobnosti, koľko nám ich odišlo pre maďarizáciu v 19. storočí, minimálne toľko ich odišlo do emigrácie v 20. storočí. A bohužiaľ, ku všetkej úcte k robotníckej triede, intelektuáli vytvárajú hodnoty, ktoré dokážu spájať spoločnosť. Aj my ich máme (to, čo zostalo), ale vždy si nájdeme dôvod, ako ich pohaniť. Nevieme sa k sebe správať s láskou. To potom prenášame do vzťahu k iným, do chápania spoločnosti a preto „nič“ nefunguje.
Kým sa naučíme žiť sami zo sebou, to ešte potrvá. Ale som optimista a verím, že to národ zvládne.
