Mám pocit, že v ostatnom desaťročí sa otvorila Pandorina skrinka s témami, ktoré kedysi boli v spoločnosti tabu. Medzi takými je aj eutanázia. Tento pojem mi ako mimovoľná asociácia prišiel na myseľ, keď som nedávno písal komentár o rušení liečebne dlhodobo chorých vyššieho veku. Ale rozhodol som sa tejto téme venovať samostatný komentár.
A hneď pripomeniem, že z hľadiska medicínskej etiky to tabu nebolo samoúčelné, lebo kto má právo pasovať sa za vyvoleného, ktorý bude druhému určovať, kde je strop jeho utrpenia?
Overtonovo okno eutanázie sa vo verejnom priestore otvára len tak akoby mimochodom, ako keby šlo o úplne nepodstatnú vec. Človek je však tvor vzpriamený, nie štvornohý. Mal by mať možnosť pozrieť druhému priamo do očí a povedať svoj názor, najmä na tie najzávažnejšie otázky. Dávnejšie ma zaujalo stanovisko, že naša spoločnosť nás často tlačí do pozície bonsaja – byť umelo prikrčení k zemi a formovateľní podľa vôle pestovateľa.
Stretol som sa aj s názorom (a som presvedčený, že pri riešení dôležitých problémov je potrebné poznať názory zo všetkých smerov, a hlavne tých oponujúcich), že spoločnosť, ktorá nemá zabezpečenú poriadnu paliatívnu starostlivosť, nemôže hľadať skratkovité riešenie vo forme asistovaného umierania. Problém sa tým nevyrieši. Nie som si však istý, či sa súčasný smer spoločnosti utvára v diskusii a spoločenskom konsenze. Ja vidím často len zákopové politické boje.
Zjavne bude potrebné diskusiu rozvíjať od premisy, že ľudia musia poznať svoje práva a spoločnosť by ich mala rešpektovať. Jedným z nich je, že ľudia majú právo na kvalitnú zdravotnú starostlivosť aj v situácii vážneho ochorenia a umierania. Každý má právo na adekvátnu symptomatickú starostlivosť, teda aby nezomieral v strachu, nepokojne alebo v ukrutných bolestiach.
Ak niekto v súčasnosti povie, že sa bojí neznesiteľnej bolesti alebo že bude niekomu na príťaž, znamená to, že tu zlyháva zdravotno-sociálny systém. Lenže zomierajúci pacient v bolestiach sa sťažovať nebude. Nemá na to silu, navyše má strach z následkov. Ale môžu to urobiť ľudia, ktorí sú pri ňom. Každého pacienta by mala podopierať rodina alebo jemu blízke osoby. Tie by mali požiadať lekára, aby nastavil adekvátnu symptomatickú liečbu. My tu však máme aj iný problém – kým vo svete je trend zomierania doma alebo v zariadeniach sociálnych služieb, u nás je to naopak – väčšina ľudí zomiera v nemocnici, čím sa smrť inštitucionalizuje.
Určite tento vážny problém nechám na odborníkov, ale pri eutanázii je zrejme možné nastaviť kritériá tak, aby bola poskytnutá len tým, ktorých život je permanentným utrpením, ich stav neumožňuje akékoľvek zlepšenie a požiadajú o ukončenie výlučne z vlastnej vôle, nie pod tlakom okolia. Bolesť a utrpenie, ktoré ľudský život prirodzene sprevádza, znášame, pretože máme nádej, že nám môže byť lepšie. Vieme, že nám to nikto negarantuje, ale budúcnosť je tým priestorom, v ktorom sa na nás môže usmiať šťastie.
V terminálnom (inkurabilnom) štádiu choroby však už priestor pre nádej neexistuje. Človek nemá fyzickú silu pretaviť svoje odhodlanie na skutok, ktorý by ho presahoval. Ostáva iba nečinné utrpenie a bolesť. Je dôležité, aby diskusia k takejto ťaživej a náročnej téme bola kritická, tvrdá, ale zároveň konštruktívna a podnetná.
Myslím si, že riešenie by mohlo spočívať v systematickej práci na zlepšovaní podmienok v zdravotníctve, zlepšovaní sociálnej politiky a medziľudských vzťahov. Takáto liečba je absolútne zásadná a nepochybne by mnohým pomohla pri rozhodovaní sa o žití či nežití.
Hlavne nech sa k tejto ťažkej téme nevyjadrujú ľudia, ktorí vôbec netušia, o čom je reč. Pretože je rozdiel, keď sa o eutanázii hovorí ako o abstraktnej téme alebo sa hovorí o konkrétnom človeku, ktorý veľmi trpí. Ku všetkej úcte. Problém ťažko pochopí odborník, ktorému sa pacient nezvíja na zemi, nepošpinil sa mu pred očami a nerozškriabal sa do krvi od bolesti.
Debata o eutanázii by sa nemala opierať o emócie, ale o tri kľúčové princípy, ktorými sú: autonómia dospelého a svojprávneho človeka, dôstojnosť a realita medicíny.
Príklad asistovanej samovraždy Daniela Kahnemana, psychológa, nositeľa Nobelovej ceny a jeho argumenty pre tento čin.
„Stále som aktívny, užívam si mnohé veci v živote – okrem denných správ – a zomriem ako šťastný človek. Ale moje obličky sú na konci so silami, duševné výpadky sa zhoršujú a mám 90 rokov,“ napísal Kahneman v rozlúčkovom liste. „Je čas odísť.“
V rámci starnutia sa teda objavujú aj mimoriadne komplikované prípady, ktoré medicína zbytočne naťahuje. Dĺžku života síce predĺži, ale jeho kvalitu nie.
Tému eutanázie ja osobne považujem za zásadne dôležitú. Myslím si, že dobrý život vyžaduje aj dobrú smrť – teda zbavenú dlhého času bolestí, zaťažovania potomstva a spoločnosti a toho, čo mnohí pociťujú ako stratu dôstojnosti.
(PhDr. Dušan Piršel, riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím)
