Nestaviam sa na stranu tmárov, ani pokrokárov. Len chcem upozorniť na fakt, že iba malé deti si zakryjú oči a myslia si, že čo nevidia, to nie je.
Britské ministerstvo zahraničných vecí cez mediálnu agentúru Zinc Network za nie malé peniaze prostredníctvom influencerov chcelo povzbudiť „mladých nevoličov k účasti na demokratickom daní“. Inak povedané, na ovplyvňovanie slovenských parlamentných volieb v roku 2023 v neprospech Smeru-SD a v prospech Progresívneho Slovenska (PS). Ukázalo sa, že išlo o vyhodené peniaze…
Parlamentné voľby by naozaj mohla zvrátiť iba vyššia volebná účasť, tých cca 40 percent je zatiaľ nemých. Kto ich osloví?
„Elitou“, ktorá je celá na strane súčasnej opozície – a je jedno, v ktorej časti, lebo oni sa neveľmi líšia – je už opozícia nasýtená, tam sa ťažko nájde nejaké percento.
Rozmýšľam, čo nás naučil Charlie Kirk.
A vychádza mi, že mapu by mohlo prepísať len to zatiaľ potlačené „kirkovo“ jadro. Všetci ostatní sú opotrebovaní. Nemé jadro môže byť zatiaľ celkom anonymné, ako je anonymný zvolávateľ protestov v Londýne. A preto je to aj dosť nebezpečné – podobne, ako anonymné profily na sociálnych sieťach. Kto nemá svoju tvár, ten je nielen tvárny, ale aj beztvarý – manipulovateľný.
Progresívna ľavica zostala po vražde Kirka a odozvách na túto ohavnosť v šoku: kde sa „to“ vzalo?
V našich končinách o nejakom hnutí Charlieho Kirka a o jeho niekoľko miliónovom americkom publiku nevedel ani pražský arcibiskup Dominik Duka. Odkiaľ by ho mohli poznať občania, kŕmení zo všetkých možných verejne dostupných fór dobrom? Tmári skončili v stredoveku.
Český ľavicový novinár Jan Bělíček napísal:
„Jsem v úplném šoku z toho, co sa v Česku rozpoutalo kolem smrti Charlieho Kirka. Byl to jistě velmi vlivný ultrapravicový influencer MAGA hnutí, který zemřel příšernou smrtí, ale že na něj budeme týden číst chvalozpěvy od (nejen) konzervativních osobností, jsem opravdu nečekal. Dominik Duka slouží zádušní mši v Týnském chrámu a z obdivu ke Kirkovi se vyzpovídali Filip Turek, Daniel Vávra, Zdeněk Hraba, ale třeba i Mikuláš Kroupa. Beru to jako jasný signál, že americké kulturní války se úspěšně šíří světem a Česko bohužel není výjimkou. Celý svět nyní řeší vnitřní problémy Spojených států jako bychom neměli žádné vlastní narativy, žádná svá témata a žádné postoje, které dlouhodobě utvářejí evropskou identitu.
Vzpomínám si na své dospívání a přelom devadesátých a nultých let, kdy jsme se smáli poblázněným republikánům, evangelikálům a americkým konzervativcům. Dělali jsme si z nich legraci za to, co psali o destruktivním vlivu metalu na mládež, jak démonizovali počítačové hry, varovali před pornem, Marilynem Mansonem i gangsta rapem. Jejich vypjatá, konzervativní a moralizující religiozita nám byla k smíchu. Velkou zábavou pro nás bylo utahovat si z afektované republikánky Sarah Palinové a jejích předpotopních názorů na gaye a lesby, na potraty. A naopak nás šokovala její absurdní obhajoba střelných zbraní a debata kolem nich, která bohužel Spojené státy zavedla tam, kde jsou nyní. Jen do srpna v letošním roce v USA došlo už k 309 masovým střelbám a za minulý rok to bylo celkem 586 takových událostí.“
Dediči odkazu Václava Havla v Čechách – a na Slovensku zvlášť -, si nevšimli, že obyvateľstvo podľa všetkých sociologických skúmaní je omnoho rozličnejšie a omnoho viac tradicionalistické, než ako vyzerá z mediálnych výronov. Starší bratia Česi boli a sú stále v pokušení vysmiať sa zo zaostalých Slovákov, že tu riešia akési kultúrne vojny, ktoré sú už dávno vybojované. A slovenské prostredie nechce byť priradené k zaostalým. Mali sme Annu Záborskú, ale to je len taká drobná chyba v programe, veď aj slovenské KDH je progresívne, mladé a krásne, ako je teraz módne hovoriť.
A tu zrazu kdesi ktosi ako Charlie Kirk, s miliónovými kontami – aj na účte…, aj na sociálnom účte.
Kto to je, preboha? Mladý človek! A s takými zadubenými názormi ako (už nebohá, nech odpočíva pokoji) Anna Záborská…
O Kirkových výrokoch a jeho politickej ambícii sa vedú a aj budú viesť spory. Čo je nesporné: jeho smrťou sa vyplavilo, že o Amerike nevieme nič. Informácie do hlavného prúdu prichádzajú, ale loví sa z nich len to, čo naše provinčné médiá dokážu rozpoznať. Preto ten chaos po jeho smrti.
Nestaviam sa na stranu tmárov, ani pokrokárov. Len chcem upozorniť na fakt, že iba malé deti si zakryjú oči a myslia si, že čo nevidia, to nie je.
Lebo čo vieme o skutočnom Slovensku? To, čo je v médiách?
V parlamente v piatok mohli padnúť šupiny z očí: iba naozaj slepý nevidí, že sa prepísala pomyselná väčšina. Nie stranícka, hodnotová. Tá, o ktorej sa vlastne vôbec neuvažuje. Je absolútne jedno, či s Ficom a či on iba využil historickú príležitosť. Je to jeho nespochybniteľné politické víťazstvo, išiel na prvý pohľad do prehraného zápasu a zdalo sa, že ho to pochová. Veď ešte vo štvrtok mu Šimečka odkázal, že ho to vyzlieklo donaha… Na možné nebezpečenstvo pri jeho víťazstve rázne a drsne upozorňovala poslankyňa Kolíková: nejde o to, že „lebofico“, ide o to, že sa zmenou ústavy mení ideologická väčšina.
Vo verejnom priestore to zaznelo v júni po prvom čítaní, rozhnevaný kádehák Ivan Štefanec napísal najprv status na FB a Denník N hneď chytil loptičku a bývalému europoslancovi poskytol priestor na rozhovor. A ako napísala redaktorka Postoja Eva Čobejová, zaujímavejšia bola diskusia pod jeho rozhovorom. Čitateľom Denníka N menej prekážalo to, že KDH hlasovalo so Smerom, ako samotný návrh. Odcitovala za mnohých diskutujúcich Dušana Gömöryho, profesora, doktora vied, pôsobiaceho na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene.
„Ak som správne pochopil, pán Štefanec nemá problém s tým, čo Majerský presadzuje, ale len s tým, s kým to presadzuje. Lenže pre mňa by navrhované zmeny ústavy boli rovnako debilné, aj keby ich pretláčal vzorný otec štvorčlennej rodiny, čo manželke nosí každý týždeň kvety a každý deň vysáva celý byt. Problémom KDH je stredoveká (a či skôr staroveká?) predstava o ľudských právach. Presadzovanie tejto predstavy spolu s boľševikmi a náckami je len čerešničkou na torte.“
O toto išlo a poslankyňa Kolíková márne mávala ohnivým mečom, keď na to upozorňovala. Ale voličstvo nie je len to, ktoré má v košiari údajný pokrok.
A k tomu jedna osobná skúsenosť – bola som na pomaturitnom stretnutí v mojom rodnom meste Gelnica. Za tri dni spolu s cestou tam a späť o ústave a horúcom politickom parlamentnom boji nepadla ani zmienka – nikoho to nezaujímalo. S kamarátkou sme do mesta dorazili v piatok večer za tmy, pouličné osvetlenie nedokázalo rozptýliť akúsi pochmúrnosť a z nej sa šíriaci pocit, že tu už dobre bolo… A nejaké výmeny vlád vo vykradnutej krajine nič nezmenia. Niet fabrík, niet nemocnice so všetkými oddeleniami, vrátane pľúcneho (lebo veď baníci), s transfúznou stanicou, dokonca s patológiou, z baní už zostala len turistická atrakcia a bývalé kúpele Turzov sú zrovnané so zemou. Zostáva už len ten majestátny gotický katolícky kostol a barokový evanjelický kostol z tereziánskeho obdobia.
Nezmenila sa len ústava, zmenila sa hodnotová väčšina, hoci ju zatiaľ nevidno. A nijaké pouličné estrády a divadelné frašky to nezmenia.
