Pred rokom pätnásteho mája okresný básnik Cintula v dave mierumilovných ľudí išiel zabíjať. To nebol pokus o smrť jedného človeka, to bol pokus meniť politické pomery vraždou predsedu vlády. Bol to útok na slobodu voľby pre 1 285 427 ľudí – toľko ich vo voľbách 2023 odovzdalo hlas pre tri víťazné koaličné strany. Útok nevyšiel, Robert Fico prežil, Cintula je vo väzení, no po slobode behá „muž s valaškou“, ako ho jemne nazvali „demokrati“. (A vysvetlili, že je to statočný Oravec, ba čo viac, bývalý starosta. A zabudli dodať – odvolaný v referende…)
„Muž s valaškou“ nie je muž s valaškou, ale zbabelec, ktorý sa vyhrážal zatĺkaním posledného klinca do Ficovej rakvy („nie či, ale kedy“), nakrúcal si o tom video, šíril ho a potom fňukal pred kamerami, že ho ktosi šikanuje. A za ním stáli „demokrati“. Bohvie, odkiaľ berú peniaze na drahú kampaň – keď ešte tú predchádzajúcu nezaplatili – a podsúvajú, že ide o metaforu. Asi takú, ako bola tá Cintulova. Robert Fico mal rukou okresného básnika Cintulu pred rokom smrť na jazyku, Cintula chodil tak, ako tento „muž s valaškou“, na protestné zhromaždenia, až sa odhodlal vypáliť päť rán. To nebola metafora! To bola čistá nenávisť, ktorá ich už zožrala do „morku kostí“. A ešte fňukajú, zbabelci.
Prezident Slovenskej republiky predniesol v Národnej rade Slovenskej republiky svoj pohľad na stav spoločnosti po roku od toho strašného a ničím neospravedlniteľného teroristického činu. Treba si to stále pripomínať, že nešlo len o život jedného človeka, ale o atentát na slobodnú vôľu ľudí. Prezident ohavný čin pripomenul, ale zaznamenal vo svojom prejave aj zúfalstvo porazenej opozície. Opozícia si prezidenta neosvojila, pretože bola porazená aj v prezidentských voľbách. Frustrácia z dvoch prehratých zápasov ju vyčerpala. „Počúvajte aspoň SVOJHO prezidenta,“ vyzval na sociálnej sieti podpredseda PS po prejave prezidenta Slovenskej republiky v NR SR. Aj keď sa im ten Pellegrini na chlieb namaže, nikdy to ICH prezident nebude. „Nebudeme ticho!“ prevolávajú na námestiach, hoci im nikto ústa nezapcháva, ľudí a médiá nezatvára.
A o tom to celé je – kto nejde s nami, ten je proti nám! Dobre sa to dediči starých stalinistov od svojich predkov naučili: kto stojí na chodníku, nemiluje republiku, do ulíc, hurá!

Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Prezidentovi napriek všetkému slúži ku cti, že frustráciu voličov opozície vníma a nie je mu to jedno, hoci si ho nepriali. Peter Pellegrini nevyvoláva s nimi konflikt, naopak, bol by rád, keby sa stal aj ich prezidentom. Len by nemal zanedbať tých, ktorí mu hlas dali – napríklad tým, že úplne opúšťa svoju predvolebnú pozíciu, že bude prezidentom mieru. O mieri v jeho prejave nie je ani slovo.
Prezident Slovenskej republiky Peter Pellegrini odporučil vláde vo svojom výročnom prejave v parlamente všímať si viac nie všetky štyri, ale tú jednu svetovú stranu, ktorá je pre nás najdôležitejšia. Čo sa tým asi myslí?
Záväzky, vyplývajúce z podpísaných zmlúv s NATO a EÚ, si SR plní, vláda a jej premiér opakuje na všetkých medzinárodných fórach, že naším životným priestorom je EÚ. Jediné, v čom sa SR vzoprela, sú prípravy na vojnu, ktorej predpolím je dnes Ukrajina. Tam je rozkol so Západom zakopaný – tam to treba zmeniť? Ako?
Vzťah nášho obyvateľstva k vojnou skúšanej Ukrajine, je podľa údajov z najnovšieho Eurobarometra oveľa ústretovejší, ako napríklad Čechov či priemer Európy. „Prijímaniu utečencov utekajúcich pred vojnou je na Slovensku naklonených 83 percent, v celej EÚ je to 80 percent a napríklad v Česku, ktorého vláda na čele s Lipavským sa klania, ale občania sú naklonení iba 53 percent, v Maďarsku je to 73 percent. Finančnú a humanitárnu pomoc Kyjevu schvaľuje 59 percent Čechov (EÚ: 76, Slovensko 77, Maďarsko 63 percent), ekonomické sankcie voči Rusku podporuje 63 percent Čechov (EÚ 72, Slovensko 61, Maďarsko 51 percent). Status kandidátskej krajiny na členstvo EÚ pre Ukrajinu by v Česku podporilo 31 percent ľudí (EÚ 60, Slovensko 52, Maďarsko 34 percent). Financovanie ďalších zbrojných dodávok Ukrajine potom medzi Čechmi podporuje 37 percent opýtaných (EÚ 59, Slovensko 46, Maďarsko 40 percent).“ Škoda, že si to nevšimli prezidentovi muži, keď mu písali prejav, aj vláda, aj občania by si za svoje postoje zaslúžili ocenenie, nie kritiku.
Prezidentovi tiež chýba vízia Slovenskej republiky. Tým sa myslí čo?
Predseda Najvyššieho kontrolného úradu SR Ľubomír Andrassy na debate v Klube Nového slova hovoril o kontrolách, ktoré jeho úrad robí a zreteľne ukazujú, že sa na Slovensku zle hospodári. Výsledky kontrol idú podľa zákona do príslušného výboru parlamentu – a ďalej, čo? Veď by musela prísť revolúcia, aby rozmetala tristné výsledky tej, ktorá sa označuje za nežnú. Zaujal ma jeho pohľad na čilský model dôchodkového systému, na zmenu ktorého podľa Andrassyho nemá vláda odvahu. Keď ho išla Dzurindova vláda zaviesť, mali sme v Klube Nového slova hostku sociologičku a ministerku sociálnych vecí Ivetu Radičovú. V diskusii som jej pripomenula, že VPN, kde bola svojho času hovorkyňou, vyhlasovala: už nikdy žiadne experimenty!
„A teraz idete zaviesť najväčší experiment od čias Bismarcka!“ povedala som jej. Jaj, ale ma poučila! Ako nič neviem, ako je ten systém neudržateľný, ako… Vtedy sa k pripravovanej reforme málokto odvážil verejne vystupovať. Presnejšie, existovali štúdie, aj odborníci, len priestor nedostali, neokoni a propaganda valcovali. Združenie sociálnej sebaobrany vydalo štúdiu, v ktorej vyčíslili budúcnosť – kto na tom zarobí a vyvracali mýtus, že dovtedajší systém je neudržateľný. Navyše, v Čile, kde tento systém zaviedli, už mal svoje obete, no jeho „otca“, José Piñeru si Dzurindova vláda pozvala, aby nám tu mútil mozgy. Námietky z druhej strany sa tvrdo potláčali, nepripúšťali. Svoje o tom vie Juraj Draxler, vtedy pracoval, ak si dobre pamätám, v Bruseli, či Michal Polák, robil si doktorát na Londýnskej škole ekonomickej, či Ivan Lesay, neskôr štátny tajomník ministerstva financií, Braňo Ondruš a ešte niekoľko by sa ich našlo. Písali odborné i popularizačné články – alebo bolo to len také „Hlavou proti vetru“ – (názov Michalovej knihy). Teraz sa Ľubo Andrassy v Klube Nového slova vo svojej prednáške pýtal – prečo vláda trvá na trinástych dôchodkoch, ale nerieši dôchodkový systém ako celok… No, prečo asi?! Veď už len pri zmienke, že by sa diaľnice financovali z nahromadených prostriedkov, ktoré by štát musel garantovať, sa spustila vlna takého odporu, že mala silu rozbiť vládu na prach. Prečo dodnes máme bezodné zdravotníctvo? Spomeňme si spoločne na ten sústredený tlak, keď sa začalo hovoriť o jednej zdravotnej poisťovni, na vyhrážky medzinárodnými súdnymi spormi, ktoré vraj budú musieť zaplatiť všetci občania …
Čo mal prezident na mysli tou víziou? Vzdelávanie? Vysokých škôl máme toľko, ako Mao Ce-tung vysokých pecí (keď mala byť vysoká pec v každej čínskej dedine), a keď vám praskne vodovodné potrubie, čakáte štyri dni, kým prídu opravári, a aj to si nie ste istí, či ho budú vedieť opraviť. Máme veľa chudobných detí, ktoré už v tretej generácii vyrastajú bez možnosti v detstve si osvojiť základné normy, minister Drucker prišiel s celkom nevinným a dobre mieneným návrhom zaviesť povinnú materskú škôlku pre deti od troch rokov. To je kriku, najmä od kresťanskej strany, že ide o zásah do práv rodiča! (Lebo malé deti by od útleho veku vedeli, že majú aj „čiernych“ chudobných spolužiakov, ktorí nevedia, na čo sa používa lyžička a vidlička, nikdy nevideli zubnú kefku atď…)! Ale dobre, dáme do vzdelávania viac peňazí. Zvýšime počty lekárov, sestričiek, ktorí a ktoré zúfalo chýbajú – lebo tie plánované nové nemocnice zostanú prázdne, ak nebude mať kto ordinovať. Zaplatíme im spoločne školu – a oni odídu za lepším, veď sa to deje pred našimi očami! Čítala som názor nejakého humanistu – že si dovezieme tých dobrých ukrajinských lekárov a sestričky, ktorí sú takí vďační a seriózni… Výborne – a na Ukrajine bude liečiť kto?! Opýtajte sa svojich známych, akú budúcnosť si želajú pre svoje deti – každý, čo len trochu schopný, balí pre ne kufre na Západ. A nie, nie za Fica, za Matoviča sa najviac mladých vysťahovalo. A kým sa nevyrieši, že je jeden svet, a predsa sú dva svety, tak sa to nezmení, aj keby „muž s valaškou“ začal „rúbať do krve“…
Napriek všetkému, žijeme v šťastnej krajine, máme úžasnú prírodu, nízku nezamestnanosť, ba máme „Víziu a stratégiu rozvoja slovenskej spoločnosti“ od akademikov (vznikla za jednej z Ficových vlád). Ale sme vraj na okraji priepasti, lebo Fico to nevie riadiť, povedal Ľubo Andrassy, je to jeho zodpovednosť.
Kto to riadiť vie, keď nezvládajú riadiť ani len seba a cintulov či muža s valaškou… ?
Kde sú tie múdre hlavy a tá odvaha?
No, tak už len nájsť toho vizionára, čo to zariadi.
Vyrástla som v rodine so siedmimi deťmi a s na smrť chorým otcom. Moja mama musela mať víziu, ako nás uživiť – aj doslova. Záhrada so zemiakmi, mrkvou, petržlenom, kalerábom, fazuľou, hrachom, tekvicami, každý deň plieť, polievať, okopávať, na dvore sliepky, aby zniesli vajcia, králiky a prasiatko, a pritom chodiť do práce, aby sa mohli kúpiť topánky, zimné kabáty, do sporáka uhlie a drevo… Jej vízia bola – naučiť nás, deti, postarať sa o seba a ešte aj dôstojne žiť, aby sa za nás nemusela hanbiť, že kradneme či niekomu ubližujeme. Vízia moderného malého štátu by mala vychádzať z takejto logiky – nikto nám nič zadarmo nedá a je to naša povinnosť využiť možnosti. A práca, každodenná práca, nie ako trest, ale cesta k sebaúcte. Poslankyňa Bihariová v parlamente poučila kolegov, že práca nie je už povinnosť…, neškodilo by, keby opäť bola. Pre zvýšenie sebavedomia, pre pocit vlastnej dôstojnosti.
Vo Federálnom zhromaždení ČSFR raz cez prestávku sme tak neformálne diskutovali o budúcnosti a taký mladý nabudený poslanec hovoril o svojej vízii: načo pestovať jablká, keď ich môžeme lacno doviezť? Načo nám sú vinice, keď v Čile a Juhoafrickej republike majú lepšie vína? Všetko sa dá doviezť! A čo je tu nepotrebné, predať, všetko predať! „Já bych prodal i Pražský hrad, když nemáme z neho užitek!“
Sme 36 rokov od politického prevratu, ktorý prebehol bez krvavej revolúcie, v roku 1986 sme boli 38 rokov od politického prevratu (1948). Porovnajme si výsledky, ako sa zmenilo Slovensko za tie roky 1948 – 1986 a Slovensko 1989 – 2025. Čím sme sa stali pre svet príťažliví? Čím sa vo svete preslávila naša veda, kultúra, umenie? Čo sme dokázali vyrobiť a čo sme dokázali vyviezť, aby sa naplnila štátna kasa?
Za socializmu sa hovoril taký vtip: Jano sa pýta Joža: – U vás v robote čo vyrábate? – Ale… šijacie stroje, – znie odpoveď. – A nemohol by si postupne povynášať súčiastky a jeden stroj poskladať doma? – pýta sa Jano. – Mohol. Už som to vyskúšal trikrát, ale zakaždým som zmontoval guľomet, znela Jožova odpoveď. Tak sa zdá, že aj dnes tu bude zbrojná výroba. S tým rozdielom, že zisk nepôjde štátu, ale zbrojárom. Vyspeli sme…, ako všade. A tak, ako u Čechova, ak v prvom dejstve visí na stene puška, v tom poslednom vystrelí – lebo taký je zákon drámy. Toto má byť vízia Slovenska?
6 Odpovedí
Gabika, nikto to nevie tak presne a prevedčivo formulovať ako ty. Gratulujem!
Perfektné ! Takýto dobrý a pravdivý članok som dlho nečital.
Pinerova schéma je neživotná, všade ju zrušili alebo zásadne upravili. Objem odvodov sa pri nej nemení, len prerozdeľuje. Neudržateľosť dôchodkového systému sa dá riešiť zvýšením odvodov. Pre pravicu politický nemilé, ale politický cyklus to prinesie práve im.
S Tvojimi úvahami úplne súhlasím.
Pokiaľ ide o ten slávny čilský model, treba uviesť krutý fakt: 2. pilier zakotvila do ústavy vláda pod vedením Smeru. Aby získala ústavnú väčšinu pre populistický dôchodkový limit 64 rokov, vyhandlovala zo SaS-kou podporu, za ktorú darovala SaS-ke podporu pre zakotvenie 2. piliera v ústave (Mikloš sa mohol rozliať od šťastia).
A súkromné zdravotné poisťovne? Žiadne arbitráže nám pre ich zrušenie nehrozia, konštatovala to aj EU pri zlučovaní Dôvery a Apolla a protimonopolný úrad to stanovisko zverejnil. Nie je možné podnikať tak, že zákonom ustanovené dávky (tu zdravotného poistenia) si niekto odvádza ako zisk.
Smer keď mal jednofarebnú vládu, mal v programe zrušenie týchto poisťovní, ministerka zdravotníctva na tom aj začala pracovať. Potom zrazu bola odvolaná pod trápnou zámienkou „predraženej“ kúpy nejakého CT-tomografu v nejakej nemocnici a súkromné zdravotné poisťovne sú tu do dnes.
A vraj ľavica …
Celý text je skvělý! Jen s jednou drobností nesouhlasím, a sice se jmenováním člověka, který se dopustil naštěstí neúspěšného atentátu na slovenského premiéra. Já jeho jméno nikdy nevyslovím, protože si myslím, že ten frustrovaný grafoman plný nenávisti by měl, až jednou vydechne naposled, skončit tam, kde podle křesťanských představ už nebude potřebovat žádné peníze na otop. Jeho jméno by mělo být navždy zapomenuto!!! Ostatně jako jména všech vrahů, kteří si nezaslouženě užívají popularity zásluhou bulvárního tisku a jiných senzací chtivých médií a jejich čtenářů.
Správne ste poukázali, že pán prezident sa málo, resp. vôbec nevenoval otázke vojny a mieru, ktorá je v súčasnom svete najpodstatnejšia. Vy veríte prieskumom, že Slováci takými percentami podporujú imigrantov z Ukrajiny? A už nehovoriac o humanitárnej podpore. Sme síce slobodní, ale bez peňazí a s dlhom a bez majetku. Skrátka po prevrate máme všetko a nič.