Úvodom napíšem, že nikto, kto sleduje medzinárodnú politiku, nemôže byť prekvapený rozpútaním vojny proti Iránu. Mimochodom, o siločiarach, ktoré smerovali k jej rozpútaniu, som napísal článok už viac než pred rokom – Kedy vypukne vojna s Iránom?, Slovo, 2. februára 2024.
Myslím si, že je dôležité si pripomenúť, že Irán bol poslednou krajinou, ktorú vláda Spojených štátov amerických mala na svojom zozname štátov, ktoré plánuje vojensky napadnúť. Na zozname boli nasledovné štáty: Irak, Sýria, Libanon, Líbya, Somálsko, Sudán a Irán. Až na posledný menovaný štát si všetky uvedené krajiny vojnu zosnovanú vládou USA už zažili. Činitelia Pentagónu a CIA rozhodne nemajú núdzu o takéto úlohy. Teraz prišiel rad na Irán a útoku naň sa zhostila vláda Izraela.
Izraelský premiér – všeobecne známy vojnový zločinec – Benjamin Netanjahu o útoku na Irán rozpráva už viac než 20 rokov. V nedávnych mesiacoch sa však rozhodol prejsť od slov a vyhrážok k činom. Samozrejme, až po tom, čo rozpútal etnicky vyhladzovaciu vojnu proti Palestínčanom v Pásme Gazy a spolu s ňou sa podujal na vojnové ťaženia do Sýrie. Pre úplnosť by bolo správne spomenúť aj aktuálne prebiehajúce vojenské angažovanie sa izraelskej armády v Jemene, Libanone a Iraku. Všetky tieto konflikty sú zo strany izraelskej vlády aj tak prezentované iba ako zástupné konflikty s Iránom… tak prečo nezaútočiť aj na Irán samotný? V tomto zmysle je to logické vyústenie dopredu pripravenej dejovej línie.
Ostávalo už iba prísť s dákym vhodným zdôvodnením rozpútania všetkých týchto vojen. Čo by sa mohlo najviac pozdávať západnej verejnosti? Sloboda a demokracia by boli fajn, no v podaní izraelskej vlády verejne a hrdo sa hlásiacej k etnickým čistkám a snahe o odsun Palestínčanov kamsi preč… by to nemuselo stačiť.
Chcelo by to niečo vážnejšie. Niečo veľkolepejšie! Čo takto odprezentovať iránsku snahu o výrobu jadrových zbraní? To už predsa znie ako problém a všetci by sa toho mali báť! Snaha o výrobu jadrových zbraní je predsa nezákonná a zlá! Takáto argumentácia by snáď mohla západnú svetovú verejnosť vydesiť natoľko, aby u jej príslušníkov miesto logického používania mozgu prevážili tie mozgové centrá, ktoré pudovo a skratkovito riešia odozvu na strach. Lebo v takom prípade by azda nik nekládol otázky ako napríklad:
1. Ako môže vedenie štátu Izrael rozprávať o tom, ako iné štáty nesmú vyrábať ani vlastniť jadrové zbrane, zatiaľ čo štát Izrael ich v rámci svojho vlastného (tajného) programu vyrába i vlastní?
2. V čom je izraelská (nábožensky fanatická) politika sionizmu – čiže útlaku, okrádania a etnickej likvidácie civilného nežidovského obyvateľstva na území niekdajšej Palestíny – lepšia ako teokratická vláda v Iráne?
3. Kde berie izraelská vláda tú nehanebnú drzosť, aby poučovala kohokoľvek na tejto planéte o dodržiavaní medzinárodného práva verejného, či o ľudských právach – napriek tomu, že je jedným z ich najväčších porušovateľov vôbec?
No nič. Tieto otázky asi veľmi nebudú rezonovať v mediálnom priestore tzv. západného sveta. Ak sa náhodou spomenú, tak určite najmä v kontexte propagandistického zdôrazňovania toho, že už samotné kladenie takýchto otázok je ,,antisemitizmus“ a ,,popieraním práva štátu Izrael na obranu“. Sú to síce stanoviská ,,argumentačne“ nanajvýš trápne, no očividne to západnému publiku stačí. Obzvlášť, ak je dlhodobo mediálne manipulované a bez znalostí faktografie i geopolitického kontextu reálií (široko poňatého) Blízkeho východu.
Inak, určite by bolo dobré zapamätať si, kto teraz bude opakovať tie ničím nepodložené tvrdenia o tom, ako bol Irán blízko k výrobe svojej prvej jadrovej bomby. Korelácia medzi tými, čo to isté tvrdili o údajnej výrobe zbraní hromadného ničenia v Iraku, či o chemických zbraniach v Sýrii… bude určite čisto náhodná. Izraelská propaganda tvrdí, že Teherán je veľmi blízko vyrobeniu svojej prvej jadrovej bomby už viac, ako 30 rokov.
Keby sme si však na vyššie uvedené otázky v súvislosti s Izraelom skutočne chceli odpovedať, tak jednoduchá a skratkovitá odpoveď by znela… že Izrael môže robiť to, čo robí, pretože si to môže dovoliť. A dovoliť si to môže najmä preto, lebo mu to dovolili Spojené štáty americké.
Štát Izrael by bez podpory Spojených štátov amerických v mnohom pripomínal Ukrajinu – akurát omnoho lepšie spravovanú, zorganizovanú a s neporovnateľným medzinárodným vplyvom. Izrael má však oproti Ukrajine iba asi tretinu obyvateľov (čiže cca 10 miliónov oproti 30-tim miliónom) a čo do rozlohy je približne 22 x menší. Ideologicky však oba zmieňované štáty prepadli pocitu etnickej nadradenosti a ,,čistoty“ svojich väčšinových národov a sú ochotné aj za cenu vojny vynucovať si túto domnelú nadradenosť nad ostatnými spoluobyvateľmi daných štátov.
Vo veciach armádnych platí, že tak Izrael ako aj Ukrajina by bez pomoci najmä Spojených štátov amerických nemali možnosť viesť vojny v takom rozsahu a intenzite, v akej ich vedú. Nie nadarmo sú to práve Izrael a Ukrajina, kto boli najväčšími zahraničnými poberateľmi pomoci poskytovanej vládou Spojených štátov amerických.
Z uvedeného preto logicky platí záver, že izraelská vojna proti Iránu je v skutočnosti ďalšou zástupnou vojnou Spojených štátov amerických. Samozrejme, ako som už konštatoval vyššie, súčasný izraelský premiér je presvedčený, že vojenské napadnutie Iránu je jednoznačne v záujme Izraela – čiže Izrael v tejto vojne nie je iba hračkou v rukách vlády USA, ale skôr hlavný organizátor tohto úmyslu a plánu.
Ak chceme pochopiť, čo sa deje, či prípadne to, čo sa môže v budúcnosti diať… je dobré skúsiť sa zamyslieť, aké má kto v predmetnej oblasti záujmy. Čo by teda znamenalo rozpútanie veľkej vojny medzi Izraelom a Iránom?
Irán je významným vlastníkom i producentom ropy. Patria mu tretie najväčšie ložiská na svete a jeho denná produkcia sú 4 milióny barelov tejto suroviny. Čo je však ešte dôležitejšie, Irán má dosah na Hormuzský prieliv, cez ktorý sa na svetové trhy prepravuje až 20 miliónov barelov ropy denne (pričom svetová produkcia sa pohybuje okolo 80 až 100 miliónov barelov denne). V prípade, že by sa politické vedenie Iránu rozhodlo Hormuzský prieliv uzavrieť, resp. brániť ropným tankerom preplávať cez prieliv, spôsobilo by to obrovský cenový nárast tejto komodity.
Ak by sa tak stalo, vyhovovalo by to najväčším producentom ropy mimo priestoru Perzského zálivu – čiže Spojeným štátom americkým a Rusku. Problémy by to spôsobilo ropným producentom z oblasti Perzského zálivu (Saudská Arábia, Irak, Kuvajt, SAE, Katar), ako aj všetkým dovozcom ropy – čo sú najmä Čína, EÚ a India.
Rozpútanie vojny medzi Izraelom/Spojenými štátmi americkými a Iránom by určitým spôsobom vyhovovalo aj Ruskej federácii. Irán je síce geopolitickým spojencom Ruska, no súčasne platí, že ak by Irán na seba naviazal významné zbraňové kapacity USA a Izraela, muselo by prísť k výraznému zníženiu zbraňového zásobovania určeného Ukrajine. Vzhľadom na čínsku potrebu dovozu ropy je taktiež dôvodné predpokladať, že do prebiehajúcej vojny Izraela a USA namierenej proti Iránu by mohlo prísť k zbraňovému a materiálovému zapojeniu Číny do jej priebehu (čo sa už pravdepodobne aj skutočne deje) – a to pochopiteľne na strane Iránu.
Prezident USA – Donald Trump – na schválenie dodávok rakiet protivzdušnej obrany pre potreby IDF (izraelskej armády) i presunom tankovacích lietadiel kamsi na východ od USA ako aj vojnového loďstva bližšie k Izraelu sa pravdepodobne chystá zapojiť ním ovládanú armádu do boja proti Iránu. Oficiálne si asi špiniť ruky nebude, no materiálne, organizačne, logisticky i spravodajsky spraví všetko preto, aby izraelská armáda mohla viesť vojnu proti Iránu v takpovediac plnej sile.
Zásadnou otázkou je, v akom skutočnom stave je iránska armáda. Ľudia z vedenia IDF tvrdia, že sa im podarilo zničiť veľkú časť protivzdušnej obrany Iránu. Súčasne tvrdia, že sa im podarilo zorganizovať priamo v Iráne útoky na všetkých vrcholových predstaviteľov iránskej armády ako aj tamojších jadrových vedcov. Bolo tiež konštatované, že počas izraelských náletov boli zabití aj iránski vyjednávači v súvislosti s iránskym jadrovým programom.
V tejto chvíli je zrejmé, že iránska armáda má už menované nové velenie a je schopná naďalej útočiť raketami dlhého doletu na ciele v Izraeli. Predmetné ciele je týmito raketami schopná aj zasahovať a ničiť – a to napriek relatívne výkonnej izraelskej protivzdušnej obrane. Iránci dokonca tvrdia, že v túto chvíľu ešte neprikročili k nasadeniu svojich najlepších balistických a hypersonických rakiet.
Izraelská armáda hneď pri začatí útoku na Irán použila podobnú taktiku, ako použilo vedenie ukrajinskej špeciálnej služby pri útokoch na ruské strategické lietadlá. Útoky na protivzdušnú obranu Iránu ako aj na iné tamojšie ciele teda prebehli priamo z územia Iránu – pravdepodobne za použitia dronov ako aj výbušnín umiestnených v autách.
Obe krajiny – Izrael i Irán – sa tak v súčasnosti ostreľujú raketami, ktoré prekonávajú zahltenú alebo poničenú protileteckú obranu protivníka.
Zdá sa, že vedenie Izraela si dalo za oficiálny cieľ zničiť nielen všetku iránsku infraštruktúru hypoteticky použiteľnú na výrobu jadrových zbraní, ale aj samotné politické vedenie iránskeho štátu. Čoraz častejšie sa hovorí o snahe zmeniť iránsky režim – a to vyzabíjaním jeho najvyšších predstaviteľov, vrátane jeho najvyššieho vodcu ajatolláha Alího Chameneího. Existuje nemalá pravdepodobnosť, že v prípade smrti ajatolláha Chameneího by sa iránsky režim mohol rozpadnúť a jeho hlavní exponenti ako aj predstavitelia viacerých národnostných skupín by mohli začať bojovať o následné uchopenie štátnej moci.
Ak by sa izraelskému politickému vedeniu podarilo opisovaný scenár realizovať, existuje možnosť, že celý Irán by mohol nastúpiť cestu odskúšanú v Sýrii. Je zrejmé, že Rusko v súčasnosti nemá silu vojensky rozhodujúcim spôsobom Iránu v práve prebiehajúcej vojne pomôcť. Otázkou je, kto takú silu, resp. vojenské kapacity má a je aj ochotný ich poskytnúť. Pôjde najmä o dva štáty – a to Čínu a Pakistan. V médiách už odzneli informácie aj o tom, že najmä Pakistan už vojenskú pomoc Iránu realizuje.
V médiách sa aktuálne šíri aj správa o tom, že Pakistan je pripravený použiť svoje jadrové zbrane proti Izraelu, ak by Izrael použil svoje jadrové zbrane proti Iránu (vyhlásil to iránsky vysoký vojenský funkcionár). Pakistan však tieto informácie poprel – čo je v súlade s jeho nedávnymi vyhláseniami počas vzájomného konfliktu s Indiou, kedy pakistanské politické vedenie potvrdilo, že svoje jadrové zbrane Pakistan použije iba pri ohrození svojej štátnej existencie.
V najbližšom čase sa ukáže, aká je skutočná sila Iránu i Izraela – a popri nich aj sila a vôľa iných veľkých krajín, ktoré by mohli byť ochotné zúčastniť sa tohto konfliktu.
Z pohľadu záujmov Slovenskej republiky i Európskej únie ako celku by optimálnym výsledkom bolo čo najrýchlejšie ukončenie konfliktu, udržanie priechodnosti Hormuzského prielivu pre ropné i plynové tankery a spolu s tým aj udržanie súčasného stavu, v ktorom Irán nedisponuje jadrovými zbraňami.
Akékoľvek rozširovanie počtu štátov vlastniacich jadrové zbrane zvyšuje pravdepodobnosť ich použitia v praxi. Súčasne sa však ukazuje, že štáty, ktoré jadrové zbrane nevlastnia, no majú vôľu i zdroje na realizáciu vlastnej domácej i zahraničnej politiky, narážajú na praktickú nemožnosť takúto politiku uplatňovať, ak jadrové zbrane nevlastnia.
Uvedený paradox medzi snahou štátov bez jadrových zbraní o dodržiavanie medzinárodného práva – vrátane zmluvy o nešírení jadrových zbraní – no za podmienok, kedy medzinárodné právo nedodržiavajú práve štáty vlastniace jadrové zbrane, je vážnym problémom medzinárodných vzťahov. Vo svojich dôsledkoch vedie k tomu, že každý dostatočne silný a technologicky vyspelý štát, ktorý bude mať ambíciu realizovať vlastnú politiku a hájiť svoje vlastné záujmy, bude z úplne logických dôvodov musieť zvážiť možnosť zabezpečiť si vlastné jadrové zbrane. Obzvlášť, ak ich už vlastnia aj štáty ako Izrael či Severná Kórea.
Multipolárny svet, ku ktorému sa vraciame, nebude teda nutne svetom bezpečnejším či mierumilovnejším. O to viac však bude potrebná neustála vzájomná komunikácia a dobre fungujúca diplomacia. Bez týchto nástrojov a opätovného posilnenia vzájomnej medzištátnej dôvery a dodržiavania medzinárodného práva skončíme skôr alebo neskôr vo vojne, ktorú nikto z ľudí nemusí prežiť.
Záverom ešte dodám, že som presvedčený, že zmysluplne, vecne a racionálne kritizovať štát Izrael a jeho politiku neznamená požadovať jeho zničenie alebo ho nenávidieť. Mám dokonca za to, že presný opak môže byť pravdou. Dlhodobo a konzistentne tvrdím, že štát Izrael sa bez skutočnej snahy o dvojštátne riešenie židovsko-palestínskej otázky utopí v krvi oboch národov a pravdepodobne pustí žilou aj národom okolitým. Snaha o bezpečnosť Židov nemôže byť postavená na apartheide Palestínčanov, ani na ich vyvraždení alebo násilnom odsune niekam inam. Popierať tieto konštatovania považujem za prejav arogantnej hlúposti, ľudskej bezcitnosti a všeobecnej amorálnosti. Bezpečnosť jedných nemôže byť postavená na potláčaní bezpečnosti druhých. Podobne je to aj so spravodlivosťou – selektívna spravodlivosť je nespravodlivosťou na druhú.
Ani samotná podstata slobody nemôže predsa spočívať v útlaku iných, ale v snahe o vzájomné porozumenie aspoň do tej miery, aby sme tu spoločne mohli žiť.
