Ostrov ležiaci dvesto kilometrov južne od Austrálie objavili Európania v roku 1642. Prvý sa tam priplavil Holand’an Abel J. Tasman podl’a rozkazu guvernéra Východoindickej spoločnosti z Jakarty Anthonyho van Diemena a ostrov po sebe aj pomenoval. Vtedy ešte nenadviazal kontakt s domorodcami, ktorých bolo pôvodne asi 4 000. Dnešných dni sa nedožil ani jeden, rovnako ako tasmánsky tiger. Posledný Tasmánčan zomrel v polovici 19. storočia, súčasnosti sa dožili len miešanci. Zato počet bielych obyvateľov, prevažne anglosaského pôvodu, prekročil hranicu 500 000. Ostrov má zhruba 67 000 km2 a žiadne miesto na Tasmánii sa nenachádza od oceánu ďalej ako 115 kilometrov.
Keď som nečakane dostal od Tasmánskej univerzity pozvanie na niekoľkomesačný pobyt, bol som veľmi milo prekvapený. Už som dávno zabudol na to, že sme v minulosti komunikovali. V mojej profesii výtvarníka musím mať rozpracovaných toľko akcií, že nemôžem držať všetko v hlave. Poslúchol som rady skúsenejších kolegov z Austrálie a začal zodpovedne plánovať ďalekú cestu. Správa o tom, že človek s takou nezvyčajnou špecializáciou, ako je sochárstvo v skle, sa rozšírila cestou internetu veľmi rýchlo, a začal som dostávať pozvánky aj z iných škôl a profesijných organizácii. Skončilo to na bájnom čísle sedem, do čoho sa zapojila aj čínska Pekinská univerzita. Napokon nezostávalo nič iné, len roztočiť glóbus, aby som vedel, kde všade sa ocitnem. Preto som najprv po 14 hodinách letu celý dolámaný vystúpil na letisku v Pekingu. Čo nasledovalo, bolo šokujúce. Stále som mal pred očami obrazy minulosti: červené brigády, transparenty s komunistickými heslami, všadeprítomné portréty Mao Ce-tunga a biedu. No nič z toho som už nenašiel. Supermoderná letisková hala mi veľkosťou pripomínala celé bratislavské letisko aj s pristávacími dráhami. Spojenie do mesta perfektnými diaľnicami a široké bulváre až do hotela, hneď vedľa Zakázaného mesta. Na druhý deň som bol najprv na prehliadke univerzity a potom na prednáške pre študentov umenia. Univerzita pripomínala rozlohou celý Ružinov a oddelenia školy v modernej, novej budove vybavením zase raj pre výtvarníkov. Štvrťstoročie suficitu štátneho rozpočtu a prudký hospodársky rast krajiny bolo cítiť na každom kroku. Investície do infraštruktúry a školstva boli iste enormné. Obával som sa aj reakcií na hlavnú tému svojej prednášky „Tibetské sklo“, lebo len nedávno tam boli nepokoje. Ale moje vystúpenie sa z pôvodne plánovanej hodiny pre živý záujem študentov pretiahlo na dvojnásobok. Márne, u nás má môj odbor štyridsaťročnú tradíciu a tam vzniklo oddelenie umeleckého skla len pred ôsmimi rokmi. Následný pohyb po Pekingu len dokázal to, ako strašne nás klamali naše politické špičky v období prvého desaťročia nového tisícročia. Kým sa u nás strašilo červeným nebezpečenstvom, zatiaľ všetky významné západné firmy obsadili celý viac než miliardový čínsky trh. Pripomenulo mi to situáciu, keď po prevrate začiatkom 90. rokov chodil po Slovensku bývalý prezident Havel s plnými ústami mieru a zatváral zbrojovky, aby zlikvidoval nebezpečnú konkurenciu pre nový štart českého zbrojárstva. Na uliciach Pekingu som videl samé drahé nemecké autá, západné obchodné centrá a hotely. Peking – výkladná skriňa Číny – plnila svoj účel a dávala za pravdu tým, ktorí odsúdili snahu niektorých agresívnych západných štátov destabilizovať krajinu podľa vzoru východnej Európy v roku 1989 a následne ju zotročiť.
Po takom silnom zážitku Austrália a Tasmánia vyzneli rozpačito. Letisko Launcestone (čitaj Lónsistan) mi pripomínalo Poprad; aj počasím. Začiatkom júla totiž zúrila tasmánska zima. To znamená nevľúdne, sychravé počasie, rýchlo sa striedajúce frontálne pásy, vždy studené noci a občas aj rýchlo sa topiaca srieň na steblách trávy. Nečudo, že sa tu Angličania cítia ako doma. Keď som každé ráno upaľoval na služobnom bicykli štyri kilometre do školy a mrzli mi prsty na rukách, sníval som o štyridsiatich stupňoch v Pekingu. Druhé najväčšie tasmánske mesto hneď po Hobarte malo však aj priateľskú tvár. Býval som priamo na brehu rieky Tamar, čo mi poskytovalo krásne scenérie počas celého dňa, najmä však pri predčasnom západe slnka. V centre samotného mesta bolo ďalšie prekvapenie v podobe prírodnej rezervácie Cataract Gorge. Strmé útesy a bralá, ako aj vodopády riečky Esk, sa sformovali pri povrchovom riasení pred 40 000 rokmi. Vďaka tomu, že istá pani Nelsonová venovala rozsiahle pozemky za prísnych podmienok koncom 19. storočia mestu, rezervácia si zachovala pôvodný ráz v pevne stanovených hraniciach. Tam našťastie nie je možné to, aby „podnikatelia“ odkrajovali podľa ľubovôle časti prírodnej rezervácie, ako sa deje u nás, napríklad aj v Tatrách. Mestská radnica má aj pobytový program pre výtvarníkov, ktorí sú ochotní nechať sa inšpirovať scenériami tohto prírodného zázraku. Ležérnu atmosféru provinčného mestečka vhodne dopĺňali najmä príjemní ľudia. Počas niekoľkomesačného pobytu som v meste a po okolí nabehal na bicykli asi 500 kilometrov a nikdy som nenarazil na agresivitu bežnú na našich cestách. Vďaka tomu som sa dostal aj do vzdialenejšieho okolia, ako napríklad osada obkolesená horami Lilydale, ktorá mi okolím a pachmi pripomínala naše Veľké Rovné. Cestou pri rieke som prenikol až k 40 kilometrov vzdialenému mostu Batman či do osady Rebia, obkolesenej vinohradmi. Je to nové odvetvie a tasmánske víno nemá dlhú tradíciu. O to lepšia je však jeho kvalita. Jedným z najväčších pestovateľov je aj Josef Chromy, bohatý Čech, ktorý sa nečakane zjavil na jednej z mojich prednášok na univerzite. V pravý čas lacno skúpil rozsiahle pozemky a založil vinice.
Takých milých prekvapení bolo viac. V auguste za mnou pricestovala celá skupina z 200 kilometrov vzdialeného Hobartu, len aby si vypočuli moju prednášku a pozreli dokumentárne filmy z dvoch desaťročí môjho pôsobenia na európskej sklárskej scéne. Alebo nečakaná návšteva sklára Roya Petersa až z Adelaide, ktorého zlákal rozsiahly článok o mojej tvorbe v austrálskom vydaní časopisu Craft arts international, ktorý vyšiel hneď na začiatku môjho pobytu. Milé boli aj pozvania od miestnych médií i rôznych ľudí, či už to boli baháisti, miestni prívrženci eklektického náboženstva s centrom v izraelskej Haife, oslovení najmä časťou mojej prednášky venovanej monoteistickým náboženstvám či kolegovia zo školy a výtvarníci. Vďaka tomu som sa dostal aj na módne a údajne najkrajšie východné pobrežie, priamo do rezervácie Freycinet s prekrásnymi plážami a magickou horou Amos, posypanou ohromnými guľatými kameňmi, ako keby si obri cukrovali koláčik. Hoci mne sa pobrežie na severe ostrova pri ústí rieky Tamar nezdalo o nič menej atraktívne. Stojac pri majáku na konci výbežku polostrova som si pri pohľade na mohutné vlny oceánu a skáčuce delfíny uvedomil svoju malosť a slabosť oproti tej ohromnej, nekonečnej mase vody, kde v diaľke za horizontom leží Nový Zéland a za ním už len Antarktída.
Výlet do najvyšších hôr vo vnútrozemí Cradle Mountains, pripomínajúcich rozlohou aj výškou naše Tatry, potvrdil všadeprítomný vplyv Európy. Prírodnú rezerváciu tu totiž založil v roku 1912 Rakúšan Gustav Weindorfer. Dažďové pralesy okolo najhlbšieho tasmánskeho jazera St. Clair (hĺbka 167 m!) však svojím charakterom potvrdzovali, že som sa ocitol na druhej strane sveta. Dostal som sa aj na opačnú stranu hôr, do údolia Mole Creek, kde sú jaskyne s bohatou vápencovou výzdobou. Mal som možnosť vidieť zblízka aj miestnych klokanov zvaných Wallaby, zato však ani jedného vtákopyska, ktoré sa úspešne schovávali. Najviac zástupcov fauny som videl na ceste späť z Cradle Mountains po zlých prašných miestnych cestách. Hneď po zotmení zo všetkých strán hľadeli stovky svietiacich očí a každú chvíľu nejaké zviera skočilo do cesty. Majú sa tam ozaj dobre, keď vyše tretiny ostrova je prírodná rezervácia.
Po jedinej dobrej ceste číslo 1, ktorá vedie zo severného pobrežia cez Deloraine do Hobartu, som sa dostal až na juh ostrova. Večný rival Launcestonu o pozíciu hlavného mesta má pekný prístav, kde sa končí každoročná austrálska regata zo Sydney a konajú sa tam pravidelné sobotné trhy zvané Salamanca. V okolí je zopár galérii a turistických obchodov a niekoľko pekných zákutí v parčíkoch s palmami. Miestne múzeum len potvrdzuje, že sme na konci sveta, no to sa, našťastie, nedávno zmenilo. V blízkosti mesta v Berriedale, na opačnej strane zálivu založil miestny milionár David Walsch v honosných budovách najväčšie súkromné múzeum v celej Austrálii. Novozostavené zbierkové fondy sú zamerané prevažne na miestnych autorov. Naši novozbohatlíci majú čo doháňať v podpore domácej kultúry. Prekvapila ma drahota v obchodoch, spôsobená aktuálnou hodnotou eura. Malo to jednu pozitívnu stránku, prestal som piť predraženú kávu a vrátil som sa k pôvodne obľúbenému čínskemu čaju. Pri takej drahote sa mi podarilo navždy nechať v Tasmánii desať percent mojej hmotnosti. Po návrate domov som sa cítil ako po detoxikačnom pobyte na klinike Betty Fordovej.
Bývanie v samostatnom záhradnom dome univerzitného „kampusu“ v Newhname bolo ozaj kráľovské. Dalo by sa tam pokojne bývať aj s viacdetnou rodinou, čo mnohí hostia univerzity aj robia. Vďaka rádiu a veľkoplošnému televízoru som mohol sledovať dianie v celej krajine, kde prebiehali práve voľby. Dopadli s rovnako patovým výsledkom ako posledné voľby u nás. Vďaka kanálom stanice SBS sa dalo sledovať aj dianie na celom svete, lebo denne preberali aktuálne správy z mnohých krajín sveta. Tak som mohol sledovať, čo sa deje napríklad v Srbsku, Nemecku alebo Indii. To len potvrdzovalo, že Austrália je stále otvorená krajina s neutíchajúcim prúdom prisťahovalcov, v poslednom období najmä z ázijských krajín.
Aj v Tasmánii údajne existuje náš krajanský spolok. No v skutočnosti iba virtuálne. Činnosť nijaká. To len potvrdilo moje negatívne skúsenosti s našimi krajanmi pred 30 rokmi, keď som bol v USA. Tasmánska univerzita v Launcestone bola dobre situovaná blízko centra, umiestnená v zrekonštruovanej továrenskej hale hneď vedľa Múzea kráľovnej Viktórie. Zásluhou bývalého dekana Vincenta McGratha sa sľubne rozvíjala. Škoda, že s jeho nečakaným predčasným odchodom začala škola stagnovať a nie je viac otvorená rozvojovým programom. Preto sa expanzie tasmánskeho voľného výtvarného umenia v blízkej budúcnosti nemusíme „obávať“. Výnimku tvoria snáď drevené vyrezávané úžitkové predmety, využívajúce fantasticky krásnu farebnosť, nezvyčajné štruktúry a monumentálne rozmery miestnych exotických drevín. To neplatí o fenoméne tasmánskeho baletu. Ten znesie porovnanie so špičkovými európskymi súbormi. Tasdance založil ešte v 60. rokoch Kenneth Gillespie a doviedol ho k mnohým svetovým úspechom. Neskôr aj pod taktovkou uznávanej choreografky Meryl Tankardovej sa baletná skupina vypracovala na najsilnejší prvok tasmánskej modernej kultúrnej scény.
Na ceste späť som mal prednášku aj na Monash univerzite v Melbourne. Vtedy ešte prosperujúce oddelenie sklárskej tvorby je už dnes nahradené katedrou počítačového umenia. Využil som čas pobytu v metropole aj na návštevu miestnych múzeí. Vo Victoria Melbourne Museum som narazil na rozsiahlu expozíciu originálneho domorodého umenia. To ma ozaj oslovilo originalitou a úprimnosťou výpovede. Cítil som v pozadí silný pocit viny bielych uzurpátorov, ktorý však nejde tak ďaleko, že by mienili vrátiť ukradnutú zem pôvodným obyvateľom. Aktuálny rozsudok súdu v predmetnej veci znel, že územné nároky sú premlčané časom. Zato sa anglosaská Austrália rada prezentuje v zahraničí práve domorodým umením. Napríklad v roku 2005 austrálska vláda spolu s Harold Mitchell Foundation investovala 1,3 milióna dolárov do veľkej výstavy v parížskom múzeu založeným Jaquesom Chiracom Quai Brandly. Bol to dobrý ťah, lebo tvorba pôvodných obyvateľov je to jediné ozaj autochtónne austrálske umenie, čo obstojí v porovnaní s ostatnými kultúrnymi aktivitami prezentovanými v rámci bohatej ponuky metropoly Paríž. Posledný zaujímavý dojem som si odniesol z malého mesta na severe štátu Victoria, kde som doletel zánovným lietadielkom značky Saab. Mestečko Mildura leží totiž na okraji oblasti, kde sa začína veľká púštna oblasť Austrálie. Nebyť rieky Murray, iste by bola nehostinná súš aj tu. Práve voda umožnila osadníkom z juhoeurópskych štátov vytvoriť rozsiahle sady a polia. Zameriavajú sa na produkciu sušeného ovocia, olív, citrusov a vinohradníctva. Mesto je vybudované v pravouhlom systéme ulíc a má exotický južanský ráz. Okolie vyzerá ako rajská záhrada rozdelená kľukatým tokom rieky, po ktorej premávajú archaické parníčky. Auditorium La Trobe univerzity bolo plné poslucháčov najmä vďaka miestnym agilným priateľom sklárskeho umenia, ktorí moju návštevu a prednášku dobre zorganizovali.
Priznám sa, nebyť pozvania univerzít a dvoch mojich autorských výstav v Tasmánii, ktoré určovali prevažne pracovný charakter viacmesačnej cesty, nikdy by som sa nevypravil týmto smerom. Cestovať 29 hodín čistého letu jedným smerom a vplávať do prostredia, ktoré mi pripomenulo ospalé časti Massachusetts z konca 80. rokov, to sú skutočnosti, ktoré by kládli otázniky nad zmysluplnosťou podobnej cesty. Však len samotná letenka stojí toľko ako dvojtýždňový pobyt all inclusive v Tunise. Ešte že sa na pol ceste nachádza Čína…
P.S.: Tasmániu som navštívil pred niekoľkými rokmi. Spomienky na ňu oživilo aktuálne pozvanie, ktoré mám na stole. Ale kvôli tej dlhej ceste trochu váham…
Snímky: Autor
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008