Štyri roky zapojenia sa Ruska do vojny na Ukrajine

Čas beží rýchlo a sú to už štyri roky, čo Vladimir Putin rozhodol o priamom zapojení sa ruskej armády do priebehu ukrajinskej občianskej vojny. To, čo pôvodne chcelo byť špeciálnou vojenskou operáciou na zmenu ukrajinského režimu, sa z viacerých dôvodov premenilo na dlhú vševojskovú konvenčnú vojnu s miliónmi obetí (najmä vojenskými, čo pre vojny západniarov nie je obvyklé).

Je mnoho ľudí, ktorí sa dnes vysmievajú z používania pojmu „špeciálna vojenská operácia“, ktorý namiesto pojmu „vojna“ zvolilo politické vedenie z Moskvy. Myslím si, že neuškodí vedieť, že predmetný termín je štandardne používaný v americkej vojenskej terminológii – čiže nejde o žiadnu pojmovú novinku ale skôr o prebratie toho, čo bežne používa americká armáda.

Špeciálna vojenská operácia (slovensky ŠVO, anglicky SMO) je podľa amerických kritérií vojenskou alebo spravodajskou aktivitou, ktorá môže mať veľmi rôznorodé – špeciálne – zameranie. Zväčša ide o nasadenie malých špecializovaných a k tomu vybavených jednotiek s cieľom bez väčších vedľajších škôd (tzv. collateral demage) dosiahnuť určitý cieľ.

Ak by sme si povedali, že Rusi chceli docieliť rýchlu zmenu kyjevského režimu, dávalo by použitie tohto termínu zmysel. Čo však ruská armáda rozhodne z pohľadu západného významu tohto slovného spojenia (ŠVO) nezvládla, bolo jej rýchle, presné a dobre zorganizované uskutočnenie. O tom, že rozsah vojenských jednotiek zapojených do akcie s cieľom zmeny režimu rozhodne nebol malý, ale naopak obrovský… o tom nemusíme ani debatovať. Na samotnú zmenu režimu za použitia špeciálnych vojenských jednotiek bolo ruské angažovanie porovnateľné s vojenským útokom armády Spojených štátov amerických na Irak alebo neskôr na Afganistan.

Rôzni analytici uvádzajú rôzne dôvody, prečo si myslia, že ruské politické vedenie zvolilo pre vojnu na Ukrajine používanie termínu „špeciálna vojenská operácia“. Niektorí hovoria o snahe predať vojnu domácemu obyvateľstvu ako niečo vzdialené, čo sa ich netýka. Iní zasa o tom, že to súvisí s právnymi dôsledkami vyhlásenia vojny – najmä s tým, koho by sa mohol týkať povinný odvod do armády alebo o tom, že pre plnohodnotnú vojnu na Ukrajine bolo vyčlenenie „iba“ cca 150 až 200 tisíc vojakov nedostatočné (čo je pravdou) a zvolené slovné spojenie malo reflektovať túto skutočnosť.

Vo výsledku tu tak máme už štyri roky trvajúcu vševojskovú veľkú vojnu, no na ruskej strane musí byť dodnes povinne označovaná ako špeciálna vojenská operácia, a nie vojna – čo je síce nezmysel, no nemá zmysel nechať sa kvôli tomu v Rusku trestne stíhať a skončiť v krimináli. Zmena ukrajinského režimu v priebehu niekoľkých dní sa ukázala nerealizovateľná. Spôsob vedenia predmetnej vojny sa síce zmenil, počet nasadených ruských vojakov a techniky taktiež, no terminológia ostala nezmenená.

Na chvíľu si ešte zaspomínajme na najrozšírenejšie západné propagandistické „naratívy“.

1. Ruská invázia na Ukrajinu je ničím nevyprovokovanou vojnou.
2. Putin chce obnoviť Sovietsky zväz.
3. Rusi sú nespoľahlivým dodávateľom energo-nosičov.
4. S Rusmi sa na ničom nedá dohodnúť – jediné, čomu Rusi rozumejú, je sila.
5. Ukrajinci bojujú za slobodu a demokraciu.
6. Ukrajinci bojujú aj za nás.
7. Ak ruská armáda nebude zastavená na Ukrajine, pôjde ďalej a dobyje celú Európu.
8. Ruská armáda je neschopná, jej straty sú násobkami ukrajinských strát, a prehráva.
9. Ukrajinská armáda si váži ľudský život, a to ju odlišuje od barbarskej ruskej armády.
10. Rusko s-krachuje a jeho politicko-ekonomický režim sa vnútorne rúca.
11. Ukrajinu netreba denacifikovať a pluk Azov je dnes štandardným dobrovoľníckym zborom.
12. Hospodárske, politické a ekonomické sankcie proti Rusku majú vplyv na jeho schopnosť viesť vojnu na Ukrajine.
13. Protiruské sankcie poškodzujú viac Rusko ako štáty EÚ.
14. Rusko je len benzínová stanica s jadrovými zbraňami – nie je skutočnou mocnosťou so svetovým vplyvom.
15. Ukrajina má právo si vybrať, kam chce vojensky patriť a všetci to musia akceptovať.
16. Ruskí športovci sa nesmú zúčastniť medzinárodných športových súťaží, nakoľko sú súčasťou ruskej vojnovej propagandy.
17. Ruská armáda je neschopná, jej postup je minimálny – čo dokazuje jej slabosť a v prípade vôle členských štátov NATO by nemala šancu vyhrať.
18. Ak by západné štáty mali dosť odvahy a vôle poraziť ruskú armádu na Ukrajine a tým aj Rusko ako štát, tak by to bez problémov dokázali.   
19. Zadržanie ruských štátnych devízových rezerv je právne v poriadku a je možné ich aj zabaviť a použiť na nákup zbraní posielaných na Ukrajinu.
20. Ruské zbraňové systémy sú zastaralé a v opotrebovávacej vojne proti ukrajinskej armáde podporovanej západnými štátmi preto ruská armáda prehrá.

Považujem za smutné, že uvedeným stanoviskám verí vskutku veľké množstvo ľudí. Zdá sa, že dnes sú ľudia čoraz viac rozdelení na tých, ktorí predmetnej propagande úplne podľahli a medzi tých, ktorí majú schopnosť vnímať realitu. Množstvo analytikov, politikov i historikov zo SR, EÚ, USA i z celého sveta sa na uvedené propagandistické body pozerá opačne, ako sú definované… a vidia ich skôr takto:

1. Vojna na Ukrajine, do ktorej ruské politické vedenie vstúpilo, je vyprovokovaná. Rusi ňou reagujú na rozširovanie NATO na východ, ktoré je sprevádzané západnou podporou banderovskej ideológie a dlhodobej konštantnej snahe rozbiť Rusko na malé štáty, ktoré by si následne mohli západné štáty ľahko podmaniť.
2. Putin sa nesnaží obnoviť Sovietsky zväz. Putin sa snaží hájiť logické záujmy Ruskej federácie a je v ich obhajobe konzistentný a aj dobre čitateľný. Putin sa snaží zabrániť rozširovaniu západných vojsk smerom k ruským hraniciam a súčasne nie je ochotný nechať etnických Rusov za ruskými hranicami zabíjať bez povšimnutia.
3. Rusi dlhodobo a konzistentne dodávali a aj v súčasnosti dodávajú energonosiče tak, ako ich mali zmluvne podchytené. Tým, kto tomu už aj v minulosti bránil, bola ukrajinská strana – ktorá ich (najmä plyn) kradla na území Ukrajiny počas ich presunu potrubím smerom na západ. 
4. S Rusmi sa dohodnúť dá – a doba dohôd z čias Sovietskeho zväzu je toho jasným dôkazom. Zmluvné dohody z čias Sovietskeho zväzu však boli zo strany západu – najmä zo strany Spojených štátov amerických – v posledných 20-tich rokoch rozvrátené a tým bola úmyselne zničená bezpečnostná architektúra v Európe. Na tomto stave zarába vojensko-priemyselná loby.
5. Ukrajinci chceli slobodu a demokraciu, no nechceli vojnu s Ruskom – práve preto si zvolili Volodymyra Zelenského, ktorý sľuboval ukončenie protiprávneho použitia ukrajinskej armády proti ukrajinským občanom žijúcim vo východnej časti ukrajinského štátu. Ukrajinci chceli mier skutočnú demokraciu, no ničoho z toho sa im od Zelenského nedostalo, hoci to mal vo svojom predvolebnom programe. Zelenský pomery na Ukrajine iba zhoršil – a to už pred vojnou s Ruskom. Korupcia a oligarchizácia ukrajinských pomerov dosiahla nepoznanú úroveň.
6. Ukrajinci dnes bojujú preto, lebo musia. Na doplnenie armádnych strát sú bežní muži lovení po uliciach a nasadzovaní ako potrava pre delá do prvej línie frontu. Proti ruskej armáde dnes dobrovoľne a s nasadením bojujú najmä sfanatizované jednotky banderovcov. Ostatní vojaci, ktorí stále bojujú, zväčša dúfajú, že vojna už čoskoro skončí a oni ju snáď aj prežijú.
7. Ruské politické vedenie ani dnes ani v minulosti nemalo záujem na dobytí Európy. Nemá to opodstatnenie a nie je to ani realisticky možné. Rusko má necelých 150 miliónov obyvateľov, ktorí spravujú najväčší štát sveta – neexistuje žiaden racionálny dôvod, prečo by Rusi mali chcieť okupovať 450 miliónov ľudí žijúcich na západ od ich hraníc a taktiež nie je mysliteľné, že by bolo možné, aby takúto okupáciu bolo reálne uskutočniť.
8. Ruská armáda má straty – pravdepodobne v státisícoch. Ukrajinská strana má však pravdepodobne skutočné straty v miliónoch. O týchto štatistikách bude možné viesť akademickú debatu po skončení vojny a po odtajnení dokumentov. Do tej doby môžeme sledovať iba štatistiky výmeny mŕtvych tiel medzi bojujúcimi stranami – a tie sú čoraz horšie pre ukrajinskú stranu. Ukrajinská vláda však oficiálne takéto obrovské straty odmieta pripustiť – musela by následne vyplácať pozostalým veľké odškodné, čo si nemôže dovoliť, nakoľko nemá z čoho.
9. Ukrajinská armáda si ľudské životy neváži – a dokazuje to svojimi vojenskými operáciami, v ktorých bolo zrejmé, že ruská armáda ukrajinské jednotky obkľúči a zlikviduje, ak sa nestiahnu, no ony dostali rozkaz nestiahnuť sa – a to z politických dôvodov. Rovnako absurdné boli ukrajinské výboje smerom na ruské územie, ktoré stáli veľkú časť ich bojaschopných jednotiek.
10. Predpovede o ruskom ekonomickom úpadku, tobôž skrachovaní sú iba zbožným prianím západnej propagandy. Ruská ekonomika je podľa parity kúpnej sily v prvej desiatke svetovej špičky a jej hrubý domáci produkt – najmä vďaka vojne – rastie. Namiesto ekonomickej deštrukcie ruskej ekonomiky môžeme skôr sledovať jej rozvoj – a to aj vďaka sankciám a zmysluplnej vnútroštátnej výroby spotrebného tovaru, ktorý bol pre ruské potreby dovtedy najmä importovaný.
11. Ukrajinské banderovské, čiže pro-nacistické podhubie sa po vypuknutí vojny ešte viac oživilo a zosilnelo. V predvojnovej dobe mala táto politická sféra podporu maximálne 10-tich percent obyvateľstva (ak si spočítame voličskú podporu pre strany Sloboda a Pravý sektor). Dnes sú na fronte nasadené ukrajinské jednotky s názvami identickými s oddielmi nemeckých nacistických jednotiek SS. Námestia aj ulice po celej Ukrajine kontrolovanej z Kyjeva sú premenovávané podľa dejateľov pro-nacistických a pro-banderovských vojnových zločincov.
12. Ekonomická samo-deštrukcia štátov EÚ nemá žiaden dosah na schopnosť Ruskej federácie viesť vojnu proti Ukrajine, ktorá sa stala ukážkovou zástupnou vojnou celého tzv. politického západu proti Rusku. Táto skutočnosť je zrejmá z reality. Ruské útoky na fronte i po celom území Ukrajiny sú čo do intenzity stále agresívnejšie a mohutnejšie. Ruský štát má dostatočné vnútorné zdroje kombinované so zdrojmi svojich zahraničných partnerov na dlhodobé vedenie vojny. Sankcie EÚ na tomto stave nemôžu nič zmeniť. Svet nezačína a nekončí Európskou úniou. Realita je presne opačná – sú to ekonomiky štátov EÚ, ktoré strácajú vplyv a ktorých podiel na svetovom HDP klesá.
13. Ekonomicko-hospodárske sankcie (medzinárodným právom nijak nepodporované) dnes poškodzujú najmä záujmy Európskej únie ako celku – obzvlášť však záujmy Nemecka a východo-únijných štátov, ako sú ČR, SR, Maďarsko, Chorvátsko. O významné príjmy sa pripravila aj Ukrajina samotná stratou poplatkov za prepravu ropy a plynu cez svoje územie. Za ikonicko absurdnú je možné považovať skutočnosť, že Ukrajina používa aj dnes ruskú ropu a plyn pre svoje potreby – čo u iných kritizuje ako podporu pre vojnové výdaje Ruska. Kognitívna disonancia v jej čistej podobe!
14. Rusko sa v súčasnosti profiluje ako štát, ktorého moc vo svete spočíva najmä v dodávkach energonosičov, minerálov, poľnohospodárskych produktov… a zbraní. Rusko má podpísané dohody o vojenskej spolupráci s väčšinou štátov Afriky a je jedným z hlavných pilierov organizácie BRICS, ktorá sa profiluje ako ekonomicko-hospodársky konkurent bloku Spojené štáty americké + EÚ. Ruská ekonomika rastie, ruské energetické, nerastné i poľnohospodárske zdroje sú obrovské a ruské zbrane patria medzi technologickú svetovú špičku. Rusko sa dnes javí ako štát, ktorý je lepšie zorganizovaný a riadený, než bol niekdajší Sovietsky zväz. Ukrajinská vojna ruskému štátu skôr čo do organizácie riadiacich procesov a odstraňovania prehnitých korupčných schém pomáha – nakoľko zlepšenie organizácie a riadiacich procesov sa stalo absolútnou prioritou štátu.
15. Ukrajina nie je geopolitická veľmoc a nie je štátom, na ktorom je postavené svetové mocenské i ekonomické usporiadanie po druhej svetovej vojne. Rusko však takým štátom je – a to spolu so Spojenými štátmi americkými, Čínou, Francúzskom, Veľkou Britániou (stáli členovia Rady bezpečnosti OSN). Dnešné usporiadanie a riadenie svetových záležitostí cez OSN je síce zastarané a bude nutná jeho reforma, no stále platí, že svet je riadený veľmocami. A sú to dohody veľmocí, ktoré garantujú status quo a tým aj mier a poriadok. Z tohto dôvodu nie je na rozhodnutí bežných štátov, do akej vojenskej aliancie by chceli patriť. Takéto rozhodnutie prináleží veľmociam a ich politickým dohodám. Uvedené je dôsledkom poznania reál-politiky. Nezodpovedné a infantilné úvahy o absolútnej suverenite všetkých štátov sveta môžu šíriť iba ľudia, ktorí nerozumejú podstate veci alebo tí, ktorým je jedno, že dôsledkami takýchto úvah tlačia predmetné štáty do vojny.
16. Zákazy účasti ruských – a bieloruských – športovcov na svetových súťažiach sú amorálne. Šport, samozrejme, má svoju propagandistickú a mocenskú štátnu rovinu, no ak by sme mali prijať pravidlo, že štáty, ktoré vyvolávajú vojnové konflikty alebo tie, ktoré sa ich priamo zúčastnia, nesmú mať športové zastúpenie na svetových športových podujatiach… tak by sme museli zakázať účasť športovcom zo Spojených štátov amerických, Veľkej Británie, Francúzska, Izraela, Turecka, Sýrie, Pakistanu, Sudánu, Líbye, Somálska… a mnohým ďalším. Je to nezmysel a je to pre daných športovcov diskriminujúce, nemorálne a hlúpe.
17. Ruská armáda v súčasnosti praktizuje na Ukrajine taktiku opotrebovávacej vojny. Ide o taktiku, kde je cieľom vyčerpať protivníka – a to prostredníctvom nedostatku zdrojov a vojakov. Podstata nie je v zaberaní ďalšieho územia. Úvahy o tom, aká je ruská armáda neschopná, pretože nezabrala významné územné plochy sú v tejto situácii buďto nepochopením situácie alebo účelovou propagandou snažiacou sa o predĺženie (prakticky prehranej) vojny. Vzhľadom na skutočnosť, že vojna na Ukrajine je zástupnou vojnou medzi NATO a Ruskom, vyčerpanie zdrojov musí byť realizované nie na úrovni Ukrajiny (tá už žiadne vlastné relevantné zdroje mimo vojakov nemá), ale na úrovni celého NATO. Takéto vyčerpanie sa už realizuje a jeho dôsledky sú zrejmé – a to od nedostatku vojenského vybavenia pre ukrajinskú armádu (už žiadne voľné na skladoch neexistuje), cez úbytok ľudských zdrojov až po stratu vôle obyvateľstva štátov NATO podporovať ukrajinskú vojnu (čo je z významnej časti najmä pračka na peniaze).
18. Štáty NATO samotné, ani so svojimi spojencami, nemajú šancu vojensky poraziť Rusko, ak by to malo znamenať možnosť okupácie Ruska. Rusko je najväčším vlastníkom jadrových zbraní na svete, má k dispozícii kompletnú jadrovú triádu (medzikontinentálne rakety, ponorky, lietadlá) a má tak dostatok síl prekonať prvý hoci aj jadrový útok nepriateľa a zasadiť mu smrteľný odvetný útok. Táto realita istoty vzájomného zničenia je základom neporaziteľnosti jadrových mocností – všetkých, ktoré disponujú takouto škálou armádnych schopností. Jediné, ako je možné poraziť mocnosti tohto typu, je rozložiť ich zvnútra – čo bol aj osud Sovietskeho zväzu. Vojensky takéto štáty poraziť nejde, hoci je pravdou, že je možné ich v zástupných vojnách významne oslabiť.
19. Zadržanie ruských štátnych rezerv nemá oporu v medzinárodnom práve a ide tak o protiprávny čin politickej povahy. Použitie takto zadržaných devízových rezerv akéhokoľvek štátu je rovnako právne neprijateľné. V prípade, že by ruské štátne rezervy mali byť nielen tzv. „zmrazené“, ale aj skonfiškované, prišlo by s pravdepodobnosťou blízkou jednej k rozpadu medzinárodného systému devízových rezerv. V tomto systéme má špecifické postavenie najmä americký dolár nasledovaný eurom. Takýto scenár by bol pre záujmy štátov EÚ likvidačný. Je absurdné, že o takýchto možnostiach sa vedú relevantné diskusie…
20. Ruské vojenské systémy nie sú iba kopou šrotu – ak by boli, bola by ruská armáda už dávno porazená. Niektoré nové ruské zbrane sú natoľko technologicky a materiálovo unikátne, že proti nim neexistuje obrana. V túto chvíľu má ruská armáda pravdepodobne k dispozícii iba jednotky kusov takýchto zbraňových systémov (napr. Orešnik) a nepoužíva ich bežne na ukrajinskom bojisku. V prípade existenčnej vojny by sme však určite boli svedkami dopadov hlavíc z takýchto zbraňových systémov na riadiace centrá štátov NATO. Tváriť sa, že takéto zbrane neexistujú, prípadne zľahčovať dôsledky ich existencie je nezodpovedné a potenciálne smrteľné.

Myslím si, že miesto fanatického pokrikovania banderovského „Sláva Ukrajine!“ by bolo nanajvýš vhodné – aj pri dnešnom smutnom štvrtom výročí vojny na Ukrajine – radšej vnímať realitu. Táto vojna sa jedného dňa skončí a bude nutné spraviť odpočet výsledkov. Bude nutné pozrieť sa, kam a za akým účelom tiekli peniaze a u koho skutočne skončili. Bude nutné povedať, aké sú dôsledky tejto vojny a kto za ňu prevezme zodpovednosť – obzvlášť za milióny mŕtvych, materiálne škody, zníženie bezpečnosti na celom kontinente, za osudy ukrajinských emigrantov, za ekonomický úpadok, rozklad bezpečnostnej architektúry európskeho kontinentu ako aj za mizernú budúcnosť ukrajinského štátu (ak vôbec dáka bude).

Naivné nezmysly, ktoré tak rada splieta Kaja Kallasová vo funkcii šéfky zahraničných vecí Európskej únie, sú výsmechom ľudského intelektu (ktorým Kaja rozhodne nedisponuje). Nezmysly o tom, ako Rusko zaplatí vojnové reparácie, zmenší svoju armádu, vytvorí na svojom území demilitarizované zóny, či ako sa vzdá svojich jadrových zbraní, už nie sú dobré ani ako vtip. Sú to absurdnosti, ktoré nemajú obdobu a ktoré môžu priviesť celú Európsku úniu na smetisko dejín, kam aj smeruje.

Nutne potrebujeme zmeniť politický kurz – a to v celosvetovom meradle. Potrebujeme nové medzinárodné usporiadanie, novú organizáciu Bezpečnostnej rady OSN, nový finančný systém a pravidlá pre medzinárodný obchod. S nástupom algoritmov tzv. umelej inteligencie a pravdepodobne aj s rozpútaním ďalšej veľkej vojny proti Iránu budeme v dohľadnej dobe stáť pred existenčnou krízou celého politicko-ekonomického systému dneška. Kapitalizmus so svojím nastavením bude neudržateľný a medzinárodný systém riadenia sveta ignorujúci nové svetové mocnosti neakceptovateľný. Nové politické usporiadanie spolu s novými politikmi a prístupmi sa preto javí ako nevyhnutnosť. Čas ukáže, či bude adaptácia na súčasné pomery možná bez tretej svetovej vojny, alebo až po nej. A ak až po nej, bude otázkou, či bude treba viac, ako kmeňové alebo feudálne zriadenie.