Pátrania po príčinách vojny podľa Babického

Veľmi dlho a pozorne čítam všetko a od všetkých, ktorí sa stavali v minulých dobách proti neslobode. V Čechách a na Morave to bola veľmi rôznorodá skupina ľudí: od ľavých – za všetkých poviem meno Petr Uhl, cez bývalých komunistov – opäť zástupne Zdeněk Mlynář, – až po pravých – ako Václav Benda. Na Slovensku predovšetkým tzv. tajná cirkev. Odpadlíci od režimu boli však vo všetkých bývalých sovietskych republikách a satelitoch. Viem o nich málo. O to viac ma zaujal príbeh Andreja Babického, disidenta z bývalého sovietskeho režimu a prekvapujúco disidenta v súčasnosti. Pracoval vyše dvadsať rokov v Slobodnej Európe, z ktorej ho vyhodili, keď podporil pričlenenie Krymu k Ruskej federácii. V apríli tohto roku ho našli v byte v Donecku mŕtveho – mal 57 rokov.

Vojnová korešpondentka Petra Procházková s ním urobila v roku 2015 rozhovor pre Lidové noviny. Charakterizovala ho takto: „Andrej Babickij je jedným z najlepších vojnových spravodajcov na postsovietskom priestranstve. Preslávil sa predovšetkým reportážami z Čečenska, ktoré sa mu stali takmer osudnými. Bol tu v roku 2000 zajatý ruskými vojakmi, ktorí ho údajne s Čečencami vymenili na jeho vlastnú žiadosť za ruských zajatcov.

Celá akcia však bola zinscenovaná ruskými tajnými službami a v skutočnosti k žiadnej výmene nedošlo – Babickij bol odovzdaný čečenským spolupracovníkom ruskej FSB, ktorí ho zrejme mali zlikvidovať alebo odviezť za hranice Ruska. Nakoniec sa mu podarilo zo zajatia uniknúť, musel však z Ruska i so svojou rodinou odísť do ČR. Obvinil vtedy prezidenta Vladimíra Putina, že o celej operácii vedel a sám ju riadil. Z Krymu pochádza jeho manželka Ľudmila, kde obaja trávia veľa času.“

Zdroj: https://www.lidovky.cz/svet/babickij-rusove-na-krymu-se-konecne-dockali-pomoci-moskvy.A150313_224800_ln_zahranici_ele

Ruský spisovateľ a publicista Zachar Prilepin s ním viedol neskôr (v roku 2016) dlhý rozhovor, úplne nezvyčajný v našich pomeroch, kde je každému, kto o veci vie málo alebo nič, všetko jasné. Andrej Babickij hovorí o svojej práci, ale aj o názoroch na pripojenie Krymu a o Donbase, kde žil po prepustení zo Slobodnej Európy. Zachar Prilepin píše:

Andrej Babickij. Foto: Andrew Butko / cs.wikipedia.org

Prípad Babického, to je anomália. On je jediným novinárom najvplyvnejšej štruktúry, Rádia „Sloboda“ (Plný názov Rádio Slobodná Európa, Rádio Sloboda, RSE/RS – pozn. prekl.), ktorého prepustili z práce, hneď po tom, keď vyjadril svoj postoj po pripojení Krymu a po ,separatistickom hnutí‘ na Donbase.

„Nepovedal by som, že som mal na výber,“ začal bez váhania, „mám priateľa, ktorý sa s veľmi populárnym argumentom v liberálnej verejnosti na mňa pravidelne obracia: tu, povedzme, si predstav spoločný komunálny byt (Komunálny byt, v ktorom ľudia zdieľali so svojimi susedmi jednu kuchyňu a sociálne zariadenie a existujú ešte dodnes; najmä v historickej časti miest, pozn. prekl.), a tam zabrali a odňali niekomu izbu. A ja mu vravím, že táto analógia nefunguje. Pretože tu vôbec nie je reč o majetku.“

– To o Kryme tak vravel?

„Áno. Táto analógia by fungovala, ak by sme pracovali s analógiami priestoru a územia. Ale reč je o ľuďoch. A keďže ľudia boli nešťastní, pretože ich osud bol spojený s Ukrajinou vierolomným spôsobom, politici mali vôľu a odhodlanie napraviť túto historickú nespravodlivosť. A čo tam územie, na to možno zvysoka kašlať. Vychádzam z predpokladu, že jednota krajiny alebo právo národa na sebaurčenie, to všetko funguje, až kým sa nedostane do konfliktu so záujmami jednotlivca. Všeobecne si myslím, že zákon, to je osobitný prípad morálky. Historické formy sa menia, objavujú sa nové konflikty, nové vzťahy. A vtedy vysoké normy morálky a imperatívy sa menia na jazyk konkrétnych ľudských vzťahov. Zákon sa musí zodpovedajúcim spôsobom zmeniť, preto keď naši oponenti a partneri hovoria, že treba vychádzať z medzinárodného práva, tak ja môžem s nimi len súhlasiť. Je to nevyhnutné, ale len do toho času, kým nepríde rad na záujmy ľudí. Myslím, že v tom spočíva rozdiel medzi nami. Navyše sa tiež hlásili k najhumánnejším medzi humánnymi. Kedykoľvek dokázali porozprávať fascinujúci príbeh aj o slzičke dieťaťa. Zdá sa však, že veľmi ľahko menia dané normy.“

– A ty si si to všimol už predtým – pred Krymom a aj pred vojnou v Donbase?

„Áno, samozrejme. Preto som vždy zostával bokom. V rozhlase (Rádio Sloboda) som sa v posledných štyroch rokoch zaoberal Gruzínskom a bol som s tým absolútne stotožnený, pretože som Saakašviliho rozprášil na padrť a na prach – toho najodpornejšieho politika v celom postsovietskom priestore, ktorý je pre mňa všeobecným stelesnením antidemokratických aktivít, skrývajúcich sa pod hlavičkou liberálnych hodnôt. V tomto zmysle vytvoril naozaj skutočný policajný štát. Svojmu obyvateľstvu nahnal takú hrôzu, akú od čias Stalina ešte nikto na sovietskych a postsovietskych ľudí nenahnal. V tomto zmysle, z hľadiska ,efektívnosti‘ mu páru niet. Je to taký postsovietsky Pinochet. A ja som sa zoberal tým, že som hromžil na Saakašviliho a jeho prisluhovači z Gruzínska zavalili americké veľvyslanectvo sťažnosťami na moje oddelenie. …v Gruzínsku všetko presiahlo všetky medze: tisíce ľudí bolo uväznených, zničili im život, mučenie bolo na dennom poriadku, prerozdelili ich vlastníctvo. On zničil korupciu na dolnej úrovni, ale korupcia elity rozkvitala naďalej!“

– Aká je podobnosť gruzínskeho a ukrajinského modelu?

„Nacionalizmus. Ide o veľmi zaujímavý príbeh spojený s rozhlasom Rádio Sloboda; ako bolo zorganizované vysielanie, a to od samého začiatku. V ruskom vysielaní sa ponúkajú hodnoty demokratického sveta: sloboda zhromažďovania, sloboda slova, vierovyznania a všetkého na svete a pre národné vysielanie – národná myšlienka.“

– A táto situácia môže byť prekonaná alebo je to navždy?

„V Gruzínsku je čiastočne prekonaná. Veľmi čiastočne.“

– Mám na mysli vo vnímaní Európy a v európskom prístupe. Budú sa tak správať aj voči Rusku a všetkým post-sovietskym režimom?

„Myslím, že to nie je možné prelomiť. Bohužiaľ, toto je vec postkoloniálneho snobizmu. Európania sa pozerajú na tie národy, ktoré nevytvorili to, čo vytvorili oni, ako na obyvateľstvo, ktoré sa môže živiť, takpovediac, skazenými rybami. …Vieš, toto je globálny pohľad na Rusko ako nepriateľa. Je podľa nich nepredvídateľné, dýcha podľa akýchsi svojich, pre Európu nepochopiteľných, vlastných ideí a správa sa akosi čudne. To je zotrvačnosť sovietskej éry, že Rusku neverili, hoci Rusko sa všetkými možnými spôsobmi išlo roztrhať od klaňania sa… Ale po viac ako dvadsiatich rokoch sa ukázalo (podľa nich), že im nedôverovali úplne oprávnene.“

– Bola by možná reverzná dynamika?

„Myslím si, že perspektívne nie. Politické paradigmy sú stanovené už na celé desaťročia. Je veľmi ťažké sa ich zbaviť, pretože okolo nich narastá veľké množstvo inštitúcií, a to je obrovský byrokratický aparát, v ktorom sú založené pomerne rigidné paradigmy. Na úrovni verejnosti, to áno. Tam sú pozorované akési kolísavé a nevyhranené neoficiálne sympatie k Rusku. … Ale celkovo sa Európa s ním pri riešení podobných problémov nechce zblížiť.“

– Odkedy si to pochopil a začal si o tom hovoriť?

„V skutočnosti som mal o Európe veľa ilúzií. Predpokladal som, že tu existuje nejaké nedorozumenie. (A ono skutočne existuje. Existuje obrovské nedorozumenie s Európou aj s Amerikou.) Ale dúfal som, že ak príde na vec, keď sa celé krajiny zahryznú do nejakých problémov, tak sa začne meniť aj celkové hodnotenie a vzťahy. No, nie, nič podobné sa nestalo. Pre mňa bol konflikt na Ukrajine jednoznačným. Predsa len, Gruzínsko je veľmi malý priestor. Stala sa tam však jedna úžasná vec: na jednej strane to bol maják demokracie – Saakašvili a jeho spoločnosť, a na druhej strane tam pracoval obrovský počet pozorovateľov, ktorí vykonávali veľmi prísnu kontrolu nad voľbami. Nepovolili Saakašvilimu, aby sfalšoval výsledky parlamentných volieb, ktoré vyhrala „Gruzínska mečta“ (Gruzínsky sen, pozn. prekladateľa). V roku 2012 prehral voľby s Ivanišvilim. Pričom Saakašviliho ľudia tam stvárali strašné veci: bili ľudí, celé administratívne zdroje boli použité najhorším možným spôsobom, zaviazali si všetkých zamestnancov verejnej správy, tlačili na nich cez príbuzných – a podarilo sa im nahnať dvadsať percent.“

– A vtedy si začal korigovať svoj postoj?

„Ale nie, pre mňa to bol vždy absolútne pevný postoj, ktorý sa sformoval už dávno: že ľudia majú právo žiť dôstojne. Nie nevyhnutne nákladne, ale dôstojne. Život Krymčanov na Ukrajine bol nedôstojný. Dôstojný by bol vtedy, ak by si sa necítil ako človek, ktorý je rozdrvený, ponížený a nemáš právo povedať, čo chceš.“

– Kedy si na túto tému napísal prvý stĺpec do „slobodného“ rádia Sloboda?

„To bolo v apríli 2014. Putin sa obrátil na Federálne zhromaždenie so správou a tam boli spomenutí ,zradcovia národa a ,piata kolóna‘. V samotnom stĺpci o Kryme boli len dve slová o tom, že podporujem Putinovo rozhodnutie ohľadne Krymu. Ale – napísal som – prezident, najmä v takejto konfliktnej dobe, ak niektorá malá časť občanov vystupuje proti návratu Krymu, by mal zaručiť a zabezpečiť týmto ľuďom ich bezpečnosť, ale on namiesto toho otvára na nich poľovnícku sezónu. Takže zmysel tohto stĺpca bol taký. A v Rádiu Sloboda venovali pozornosť len prvým frázam a to bolo všetko.“

– Rozumel si, keď si to písal, že sa to všetko skončí zle?

„Rozumel. Konflikt sa už začínal. V rozhlase mi bolo už veľmi nepríjemne. Rozhlas sa menil z novinárskej organizácie na propagandistickú… prostredie, v ktorom pracujem, sa stávalo nie potenciálne, ale už otvorene nepriateľským. Rozumel som, že moje názory nie sú iba osobité, ale priam protirečivé. A tak ma prepustili z pozície hlavného redaktora rádia Echo Kaukazu – jedného z oddelení Rádia Sloboda. Premiestnili ma ako korešpondenta do najdôležitejšieho a najnebezpečnejšieho – moldavského vysielania.“

– Teraz urazíme Moldavsko.

„Nie, Moldavsko je krásna krajina, ale samotná služba nesplnila veľa mojich požiadaviek. Potom som išiel do Podnesterska. Strávil som tam celý mesiac a pripravil pár materiálov. Ale už som sa tam vôbec nechcel dlhšie zdržať. Požiadal som preto, aby som mohol prísť sem (do Donecka). Moldavčanom bolo aj tak všetko jedno, a tak som sem v máji prišiel. A druhá návšteva už viedla k prepusteniu. To bolo v septembri 2014. Predchádzal tomu tento prípad: v Novosvetlovke som narazil na situáciu, kedy otvárali hrob a vyberali štyroch ľudí zastrelených bataliónom Aidar, ktorý sa tam zdržiaval predtým, ako ho odtiaľ vytlačila luhanská domobrana. Natočil som príbeh, dal ho dokopy, napísal jeden stĺpec, že je to exhumácia tiel ľudí, ktorí boli zastrelení, ako miestni obyvatelia tvrdia, Aidarom. No, to je všetko, a ukrajinská pobočka v Rádiu Sloboda, jednoducho, zdivela. O súčasnej situácii neviem, pretože už rok tam nepracujem — ale vtedy to bolo v Rádiu Sloboda také gestapo. Absolútne ťuknutí nacionalisti spustili divoký krik.“

– Tá ukrajinská pobočka v rádiu je veľká?

„Spolu s korešpondentmi – niekoľko pár stoviek alebo dokonca tri stovky ľudí… A presne na moje narodeniny ma prepustili. Nenamietal som vôbec, teraz už chápem, že to bolo správne rozhodnutie; dať si prestávku. Už proste samotný vstup do tej budovy mi bol krajne nepríjemný.“

– A konečne si odišiel na Donbas.

„Áno, na konci októbra; tu som sa zastavil a hotovo. Žijem tu.“

– Porozprávaj nám, ako už v pravom zmysle miestny obyvateľ, o donbaskej vnútornej politike. Čo sa tu buduje? Čo sa darí a čo nie?

„Pozerám sa na to všetko pohľadom obyvateľa. S niektorými vecami som absolútne spokojný. Napríklad, keď sa začali na uliciach objavovať policajné hliadky, pochopil som, že sa tu už objavil jeden z hlavných atribútov štátu. Najhlavnejšou je bezpečnosť obyvateľstva. Na tom už potom je možné budovať všetko ostatné. Reforma armády, zbavenie jednotlivých vojenských jednotiek nadmernej nezávislosti – všetky tieto veci boli absolútne správne.“

– A už sa ti niekedy stalo, že ťa na ulici otravovali opití domobranci?

„Mňa nie. Ale moji priatelia ešte vlani v lete mali problémy. Teraz ovešaní zbraňami, nie vždy hodnoverní, a niekedy aj opití ľudia zmizli z ulíc. To bolo najdôležitejšie a od toho sa aj začalo; z vytvorenia podmienok bezpečnosti. Druhá vec, ktorá sa mi, takpovediac, páči, je absencia politického tlaku. Tu nie je žiadna opozícia – to je pochopiteľné. Neexistuje žiadny komplikovaný politický život, žiadne politické strany…“

– Všimol si si, že tu nie sú žiadne proruské politické strany?

„Celý Donbas, to je jedna veľká proruská politická strana, preto oddelene označovať svoju proruskosť nemá zmysel. … celkom presne viem, že aj tu budú určité ruské boľačky. Navyše neexistuje žiadna odolnosť voči ťažkým ruským chorobám spojeným s oveľa tvrdším kapitalizmom, ktorý sa tam rozvíja. Myslím tým byrokraciu. Nie korupciu – v tom prevýši Ukrajina Rusko o sto bodov. Ale práve nepriepustnosť tohto byrokratického systému, jeho absolútnu ľahostajnosť k človeku. To nestrpí odklad. Tu je stále trochu iná tradícia politickej kultúry. Ukrajina bola dvojstranná. Nešlo o demokraciu v plnej miere, ale keďže obe časti Ukrajiny si ťahali prikrývku na seba, tak to bolo podobné dialógu; Rusko je v tomto zmysle politicky homogénne omnoho viac. A tu bola tradícia relatívnej politickej slobody, ktorá bude obmedzená politickým vplyvom Ruska. Ale v tomto nevidím nič strašného, pretože pri tejto politickej slobode došla Ukrajina k nacizmu. Mali situáciu a príležitosť na dialóg, za dvadsať rokov sa mali naučiť dohodnúť sa. Ale nič podobné! Všetko to pochádza od zlého, pretože vytesnenie jazyka do oblasti každodennej komunikácie zbavuje jazyk významu kultúrneho kódu. V skutočnosti je jazyk tým, čím je človek. V jazyku sa nachádza škála hodnôt, úžasný význam, ktorý sa vytvára storočiami. Je to taký zväčšovák každého človeka a, takpovediac, ten systém, v ktorom dochádza k formovaniu a rastu osobnosti, vzniku človeka. Preto keď sa jazyk okliešťuje a je mu ponechaná len funkcia komunikácie, pre identitu je to veľká rana. …

Problém bol ešte aj v tom, že tu neboli žiadne štruktúry, pretože Rusko vsadilo na Stranu regiónov. A keď tá prehrala, ukázalo sa, že Rusko sa nemôže spoliehať na protest ľudu, lebo nemá žiadnu štruktúru…“

– Čítaš ukrajinské blogy? Ako na ne reaguješ?

„Veľmi ukrajinské blogy nečítam. A ukrajinskí blogeri mi nepíšu. Ako spolubesedníka ma nemajú veľmi radi. To som pochopil. Aj keď niekoho nepoteším, ale jemnosťou charakteru sa tiež nevyznačujem. Mám na konte veľa liberálov, nikoho som nevyhodil, čítam si ich. Väčšinou sú tam v zásade ochrancovia ľudských práv. Medzi nimi sú absolútne tvrdohlaví, ale sú aj benevolentnejší.“

– A existujú aj ľudia, ktorí prijali tvoje argumenty?

„Nie.“

– Ako sa to mohlo stať?

„Vstúpili do vojny. A ukázalo sa, že účel svätí prostriedky. Môžem to vysvetliť na mojom príklade. Vždy ma ochráni to, že sa vždy cítim na strane ľudí. Na strane ich dôstojnosti.“

– Dmitrijevskij však tiež povie, že je na strane ľudí, alebo aj Chodorkovskij, všetci takto hovoria.

„Nie sú na strane ľudí, ale na strane svojej budúcnosti. Dali do toho vlastnú predstavu o tom, ako by sa mal realizovať život toho alebo iného človeka. A ja si myslím, že ak to nie je nacizmus, potom je všetko v poriadku. Ak človek žije takým spôsobom, že nepoškodzuje iného, má právo žiť s ľubovoľnými názormi, s výnimkou mizantropických. A či to je spojené s Európou alebo s niečím iným, na tom nezáleží. Ja som sa celkovo v poslednej dobe veľmi ,poľavičiariľ‘. Napríklad, zdá sa mi, že človeku je v princípe tak ťažko žiť, že akákoľvek pomoc, akýkoľvek dobroprajný vzťah k nemu, to je proste norma, nie ideál. Len on sám môže hlasovať za svoju budúcnosť, aká sa mu páči.“

– V tomto bode sa možno musíme vrátiť na začiatok, pretože, ak si dnes prišiel k takýmto záverom, tak niekde by mali mať zdroj. Je to tak?

„Vyrastal som v ortodoxnom vlasteneckom prostredí. Môj bývalý tesť Viktor Axjučic je veľmi známy náboženský filozof. Kedysi bol poslancom a veľmi krátko poradcom Borisa Nemcova, keď bol predsedom vlády. Spomínam si na svojich osemnásť-dvadsať rokov, spomínam, na tú naplnenosť lásky k Rusku, pričom tu nešlo o lásku neofyta. Ešte predtým som sa formoval v lone ruskej literatúry. Ale keď som začal pracovať v rozhlase, tiež to bolo moje vlastné rozhodnutie. A pomaly z patriota s veľmi demokratickými názormi som sa stal liberálom, ktorý si váži viac slobodu ako spravodlivosť. V skutočnosti to všetko vo mne žilo akosi paralelne. Vlastenecké idey celkom nezanikli, ale boli jednoducho na chvíľu odložené, hoci stále dávali vedieť o sebe. Napríklad, veľmi negatívne som hodnotil ekonomické reformy, ku ktorým došlo za Jeľcina, tím Gajdara, okrádanie krajiny a chudobu obrovského počtu ľudí, ktorí ledva prežili tieto časy a mnohí z nich aj zahynuli. Jeľcina som absolútne neprijal. V roku 1993, keď bol rozstrieľaný parlament, som z Rádia Sloboda odišiel. Nepracoval som tam rok a pol, ale Savik Šuster, ktorý bol vtedy šéfom moskovskej kancelárie, ma v súvislosti so začiatkom druhej čečenskej vojny presvedčil, aby som sa vrátil.“

– Zmenilo sa tvoje hodnotenie prvej čečenskej a druhej čečenskej vojny?

„Čo sa týka Čečenska, moje hodnotenie v súvislosti s prvou vojnou a čiastočne aj s druhou sa nezmenilo, pretože ruská strana sa mohla vtedy zachovať inak a nezlikvidovať také množstvo civilného obyvateľstva. Zomreli tam desiatky tisíc ľudí! Samozrejme, nie dvestotisíc, ako to tvrdia „Ičkeriovia“(Čečenská republika Ičkeria, neuznaný štát zlikvidovaný ruskou armádou v druhej čečenskej vojne, pozn. prekl.). Memoriál (mimovládna ľudskoprávna organizácia, pozn. prekl.) udáva od štyridsať do šesťdesiat, ale stále ešte neexistuje normálna štatistika. V pamäti zostávajú aj monštruózne filtračné tábory a kolosálne množstvo civilného obyvateľstva, ktoré prešlo cez tento mlynček na mäso, cez celú tú šikanu. Toto je podľa môjho názoru absolútne neprijateľné. V druhej čečenskej vojne sa správali ešte krutejšie, aj keď padlých bolo oveľa menej, pretože ľudia sa už mnohému naučili. V prvej vojne bolo obrovské množstvo obetí vysvetlené skutočnosťou, že ľudia sa jednoducho nevedeli skryť, nevedeli ako sa správať a chrániť pred ostreľovaním. Navyše, počas druhej vojny bolo takmer celé Čečensko na úteku. Z dnešného pohľadu, podľa výsledku čečenskej vojny, môžem povedať, že, samozrejme, bolo nevyhnutné s tým niečo robiť, pretože celý Kaukaz praskal vo švíkoch. Pozrite, ak by sa v skutočnosti celá tá wahábistická podzemná ilegálna činnosť dokázala dostať z toho nacionálneho prostredia von, pretože predsa len ešte zotrvávala oddelene, kde každá podzemná ilegálna činnosť sa skrývala vnútri ich vlastnej republiky, tak následky mohli byť oveľa závažnejšie. To boli naše skúsenosti v boji s ISIL. Bola to nevyhnutná vec a úloha bola vyriešená. Zásluhu môžeme plne pripísať vedeniu Ruska.

Wahábistický odpor bol vytlačený za hranice Ruska, čo je veľmi dôležité. A teraz ho, mimochodom, likvidujú na území Sýrie, čo je tiež nanajvýš rozumné. Ale hlavné veci dnes prebiehajú práve tu. A celkovo si myslím, že Donbas je na čele ruského sveta.“

Z knihy Zachara Prilepina Listy z Donbasu. Všetko, čo sa musí vyriešiť… Kronika prebiehajúcej vojny. Torden s r. o. 2017, 368 strán

Vybrala som časti z tohto rozhovoru (celý si možno prečítať v uvedenej knihe na stranách 220 – 234) preto, že pri príprave mierového zhromaždenia v Bratislave som s prekvapením zistila, že významní ľudia z disentu v ČSSR mali problém podpísať vyhlásenie, v ktorom sa hlásime k mieru, ale aj pomenúvame jednoznačného vinníka vojny Ruskú federáciu. Nevideli to tak a slobodu slova a slobodu vlastného názoru si cenia rovnako ako Andrej Babickij. Za každú cenu.

Gabriela Rothmayerová

(Celkovo 509 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter