Uznávanému ekonómovi, ktorý sa v predpovediach nemýli, možno tentoraz pripísať úlohu Kassandry. Viaceré jeho statusy boli pesimistické, pričom nemožno pochybovať, že ich vzhľadom na vysokú erudíciu autora treba brať vážne.
Počas desaťročí globálnej stability ekonomicko-politický manažment a stabilný rozvoj obchodu s rozvíjajúcimi sa trhmi umožňovali udržiavať nízke náklady. Lenže všetky tieto podmienky boli zvrátené a svet napreduje k nebezpečnému a destabilizujúcemu novému režimu.
Dochádza k radikálnemu posunu v režime svetovej ekonomiky. Desaťročia trvajúce Veľké umiernenie je za nami. Po stagflácii v 70-tych a na začiatku 80-tych rokov (vysoká inflácia a ťažké recesie) došlo k Veľkému umierneniu, kedy vo vyspelých ekonomikách bola nízka inflácia, relatívne stabilný mohutný ekonomický rast, krátke a plytké recesie, nízke klesajúce výnosy a teda pozitívna návratnosť dlhopisov v dôsledku trvalého poklesu inflácie, pričom prudko narastala hodnota rizikových aktív, ako sú americké a globálne akcie.
Dlhé obdobie nízkej inflácie po uvoľnenej menovej politike 70-tych rokov sa pripisuje opatreniam centrálnych bánk na dôveryhodné zvládnutie inflácie; vlády dodržiavali relatívne konzervatívnu fiškálnu politiku, významnejšie stimuly boli prípustné iba počas recesie. Dôležitejšie než opatrenia na strane dopytu boli početné pozitívne ponukové šoky, ktoré zvyšovali potenciálny rast a znižovali výrobné náklady, čím udržiavali infláciu pod kontrolou.
Počas éry hyperglobalizácie v období po studenej vojne (post-Cold War era) boli Čína, Rusko a ďalšie rozvíjajúce sa trhové ekonomiky značne integrované do svetovej ekonomiky, zásobovali ju lacnými produktmi, službami, energiou a tovarmi. Rozsiahla migrácia z globálneho juhu na sever udržiavala strop nad mzdami vo vyspelých ekonomikách, technologické inovácie znižovali náklady na výrobu tovarov i služieb. Relatívna geopolitická stabilita umožňovala efektívnu alokáciu výroby do lokalít s najnižšími nákladmi bez toho, aby sa bolo treba obávať o bezpečnosť investícií.
Lenže Veľké umiernenie sa začalo rozpadať počas globálnej finančnej krízy v roku 2008 a potom počas recesie zapríčinenej Covidom-19 v roku 2020. V oboch prípadoch inflácia spočiatku ostala nízka vzhľadom na dopytové šoky a uvoľnené monetárne, fiškálne a úverové postupy zabránili nastaveniu deflácie. Lenže teraz sa inflácia vrátila. Narastá strmo, osobitne v minulom roku, v dôsledku kombinácie faktorov na strane dopytu aj ponuky.
Rozhodujúcim momentom na strane dopytu bola spätná reakcia proti hyperglobalizácii, čím sa vytvoril priestor pre populistické, nativistické a protekcionistické politiky. Narastajúce verejné pobúrenie nad značnými nerovnosťami v príjme a bohatstve viedlo k opatreniam na podporu pracujúcich a ľavice v pozadí. Tieto prístupy, hoci dobre mienené, teraz prispievajú k nebezpečnej špirále inflácie tak miezd ako aj cien.
Ešte horší je obnovený protekcionizmus, ľavicový rovnako ako pravicový, ktorý obmedzil obchod a pohyb kapitálu. Politické napätia vo vnútri i medzi krajinami vedú k procesu návratu ekonomických aktivít do krajiny pôvodu (reshoring and friend-shoring). Politický odpor vo vzťahu k prisťahovalectvu obmedzil globálny pohyb ľudí a vytvoril dodatočný tlak na zvyšovanie miezd. Národná bezpečnosť a strategické zámery ďalej obmedzujú toky technológií, dát a informácií. Nech sú nové pracovné a environmentálne štandardy akokoľvek dôležité, brzdia tak obchod ako novú výstavbu.
Táto balkanizácia globálnej ekonomiky prehlbuje stagfláciu a korešponduje s demografickým starnutím nielen v rozvinutých krajinách, ale aj vo veľkých rozvíjajúcich sa ekonomikách, ako je Čína. Ide o stagflačný trend, lebo mladí ľudia vyrábajú a šetria, zatiaľ čo starší ľudia utrácajú svoje úspory.
Uvedené platí pre súčasné geopolitické nepokoje. Ruská vojna na Ukrajine a západná odpoveď na ňu prerušili obchod s energiou, potravinami, hnojivami, priemyselnými kovmi a ostatnými komoditami. Západné odtrhnutie od Číny sa rýchlo šíri na všetky dimenzie obchodu (tovary, služby, kapitál, práca, technológia, dáta a informácie). Do tohto zmätku sa čoskoro pridajú ďalší strategickí rivali Západu. Irán prekračujúc prah jadrového zbrojenia bude pravdepodobne provokovať vojenské údery od Izraela či dokonca USA, čo vyvolá masívny ropný šok; Severná Kórea sa stále oháňa svojou nukleárnou šabľou.
Americký dolár sa stal plnohodnotnou zbraňou pre strategické a národno-bezpečnostné účely, jeho pozícia ako hlavnej globálnej rezervnej meny môže začať slabnúť a slabší dolár, samozrejme, môže prispievať k inflačným tlakom. Systém svetového obchodu si vyžaduje bezproblémový (frictionless) finančný systém. Lenže plošné primárne a sekundárne sankcie sypú piesok do dobre naolejovaného stroja, zásadne zvyšujú transakčné náklady obchodu.
Na dovŕšenie všetkého aj klimatická zmena spôsobuje stagfláciu. Suchá, vlny horúčav, hurikány a iné pohromy zásadne narúšajú ekonomické aktivity a ohrozujú žatvy, čím zvyšujú ceny potravín. Požiadavky na dekarbonizáciu viedli zároveň k podinvestovaniu kapacity fosílnych palív ešte skôr, ako investície do obnoviteľných zdrojov dosiahnu bod, kedy by mohli vyrovnať rozdiel. Súčasné ohromné skoky cien energií boli teda nevyhnutné.
Pandémia ostáva trvalou hrozbou, ktorá podnecuje ďalšie protekcionistické postupy, keď sa krajiny ponáhľajú hromadiť kritické zásoby potravín, liekov a ďalších nevyhnutných tovarov. Po dva a pol roku s Covidom-19 máme opičie kiahne. V dôsledku ľudského zasahovania do krehkých ekosystémov a topenia sibírskeho permafrostu môžeme čoskoro mať do činenia s nebezpečnými vírusmi a baktériami, ktoré boli uzamknuté tisícročia.
Ešte aj kybernetická vojna predstavuje bezprecedentnú hrozbu pre ekonomické aktivity a dokonca verejnú bezpečnosť. Firmy a vlády budú vystavené viacerým stagflačným narušeniam výroby alebo budú musieť minúť majetok na kybernetickú bezpečnosť. Tak či onak to znamená zvýšenie nákladov.
Na strane dopytu došlo k tomu, že uvoľnené a nekonvenčné monetárne, fiškálne a úverové postupy sa nestali anomáliou, ale skôr charakteristikou nového režimu. Súkromný aj verejný sektor musí čeliť rastúcim finančným rizikám: jednak aktuálnemu narastajúcemu množstvu súkromných a verejných dlžôb (ako podiel na HDP), jednak obrovským nekrytým záväzkom výplat sociálneho zabezpečenia a zdravotných systémov. Centrálne banky uviazli v „dlhovej pasci“, lebo každý pokus o normalizáciu monetárnej politiky vyvolá prudký nárast bremien dlhovej služby, bude viesť k masívnym bankrotom, kaskádovým finančným krízam a k výpadku reálnej ekonomiky.
Keďže vlády nedokážu znížiť vysoké dlhy a deficity ani tým, že by menej utrácali, ani tým, že by zvýšili výnosy, pokiaľ si môžu požičať vo svojej vlastnej mene, budú sa čoraz viac uchyľovať k „inflačnej dani“: budú sa spoliehať na nečakaný nárast cien, aby vymazali nominálne záväzky pri fixných sadzbách. Rovnako ako v 70-tych rokoch trvalé a opakované negatívne ponukové šoky budú v kombinácii s uvoľnenými monetárnymi, fiškálnymi a úverovými postupmi produkovať stagfláciu. Ba čo viac, vysoké pomery dlhu vytvoria podmienky pre stagflačnú dlhovú krízu. Počas Veľkej stagflácie obidve zložky každého tradičného portfólia aktív, dlhodobé dlhopisy a americké i globálne akcie budú trpieť potenciálne vznikajúcimi masovými stratami.
Poznámka: N. Roubini používa termín hyperglobalizácia, ide o neoliberálnu globalizáciu.
Zdroj: Nouriel Roubini, From Great Moderation to Great Stagflation.
© Project Syndicate
Úvodná ilustrácia: Inflácia od Nicka Youngsona CC BY-SA 3.0 Pix4free