Hrozí Moskve štátny prevrat?

Dianie v Rusku, v krajine, ktorá bojuje o globálne uznanie, nutne musí zaujímať každého človeka sveta, pretože v prípade jeho prehry musíme očakávať, že krajina s viac ako 5 000 jadrovými hlavicami takúto porážku neuzná a je pripravená na spustenie 3. svetovej vojny. Putinova sentencia „načo by nám bolo Rusko, keď nebude Rusov“ je veľmi jednoznačná.

Zdá sa mi, že prvý zo západných politikov to pochopil Donald Trump a odmietol politiku Joea Bidena, založenú na obkľučovaní Ruska a na úsilí Západu zmocniť sa tejto krajiny na báze práva hegemóna.

Donald Trump zdôvodnil tento obrat tým, že USA už nemajú dostatok síl a zdrojov, aby udržali globálnu hegemóniu, a preto je nutné vytvoriť multipolárny svet, v ktorom sa musí uznať existencia Ruska, Číny, ako aj ich podiel na spoluriadení sveta.

Polovica Ameriky a veľká časť politických elít EÚ považuje takúto víziu za zradu Západu.

EÚ odmieta prijať takúto paradigmu a usiluje sa prinútiť USA k odstúpeniu od tejto politiky a vrátiť sa k unipolárnemu svetu pod vedením USA i s jeho ochranným dáždnikom pre EÚ.

Ich presvedčenie je založené na nutnosti definitívnej porážky Ruska, čo by mohlo zároveň vyriešiť aj dnešné hospodárske problémy Západu, a to najmä v oblasti energetických surovín a vzácnych materiálov. Tento postoj vyplýva však viac z tradičnej rusofóbie, ako z reálnych potrieb EÚ.

Ruské ambície podieľať sa na spoluvládnutí svetu si však vyžadujú zásadné a dramatické zmeny aj v domácej politike.

Tmelom politickej jednoty Ruskej federácie nemôže byť falošná jednota politických elít, ktorá je založená na korupcii a okrádaní ruského štátu (15 % provízia aj pre politické elity).

Tieto úlohy vystúpili do popredia pri vojenských neúspechoch v Sýrii a na Ukrajine, ako i pri významnom poklese úrovne sociálnych služieb ruského štátu.

Zdá sa, že politika Joea Bidena v konfrontácii s realitou sa ukazuje ako neúspešná. 20 balíkov sankcií Západu a finančná vojenská podpora Ukrajiny sa blíži k svojmu definitívnemu koncu a k prehre Západu.

Tlaky Joea Bidena na Rusko prostredníctvom sankcií a vojenskej podpory Ukrajiny sa stali závažnými dôvodmi aj na radikálnu zmenu politického a hospodárskeho riadenia Ruskej federácie.

Autor karikatúry Donkey Hotey | Zdroj: Wikimedia

Prezident Putin si uvedomil, že plač nad rozpadom ZSSR nielenže nič nerieši, ale skôr ho iba vzďaľuje od jeho vízie vojensky a hospodársky silného Ruska so zdravým morálnym základom.

Ukončenie obkľučovania Ruska zo strany Západu a uznanie jeho nároku na existenciu a adekvátne spolurozhodovanie o svete si vyžaduje vytvoriť novú ruskú soft politiku, zbavenú všetkých foriem korupcie. Bez toho, jeho nová politika by nemohla byť všeobecne akceptovaná aj občanmi Západu.

Dosiahnutie týchto cieľov si vyžaduje realistickejší prístup k hodnoteniu dnešného Ruska. Pokusy sformulovať víziu ruskej civilizácie sú však dnes ešte skôr iba abstraktnými úvahami, ktoré neriešia reálne problémy Ruskej federácie.

Politicky najvýznamnejším heslom prezidenta Putina je boj proti svojej „starej garde“, ktorá sa vykryštalizovala v deväťdesiatych rokoch a ktorá stratila schopnosť viesť Rusko do nových čias pluralitného sveta. Podstatou tejto novej politiky je koncentrácia na systémové zmeny v ruskej spoločnosti, založenej na očistení od korupčných a sebeckých skupín, ktoré paralyzujú ruskú spoločnosť.

„Stará garda“ sa dnes stáva parazitnou triedou, ktorá sa zaujíma iba o svoj vlastný prospech a obohatenie.

Privatizéri s politickými elitami vytvorili klientsky systém, ktorého zmyslom je iba udržiavanie vlastnej existencie a poriadku, ktorý im zabezpečuje bezprácne dividendy z nahromadeného majetku, prípadne z korupčných vzťahov, ktoré oslabujú Ruskú federáciu.

Je zaujímavé, že prezident Putin sa chce vydeliť z tejto korupčnej triedy napriek tomu, že ju sám vyše dvadsať rokov spoluvytváral v pozícii prezidenta Ruskej federácie.

Prezident Putin bol nútený vystúpiť i v štátnej televízii, kde priznal svoj podiel spoluzodpovednosti za personálne zloženie politických elít v Rusku. Vyjadril hlboké sklamanie z dlhoročného priateľstva s mnohými vrcholnými predstaviteľmi štátu, ktorí ho dlhodobo podvádzali a klamali a vo svojej politike sa orientovali iba na vlastné obohatenie.

Dlhoročné ubezpečovanie prezidenta svojou lojalitou a vernosťou sa v konfrontácii s ich majetkami ukazuje ako falošné. Ich výroky, že najväčším bohatstvom Ruska nie je ropa, ale prezident Putin, ukazujú ruskému prezidentovi realitu ruských politických elít a neudržateľnosť tohto korupčného systému.

Vyšetrovania ukazujú, že časť z nich dokonca spolupracovala s tajnými službami Západu, ktoré im pomáhali vytvárať siete offshorov, samozrejme za dôležité informácie o stave a plánoch ruského štátu.

Treba priznať, že prezident Putin bol vo svojich počiatkoch nútený hľadať podporu aj u vrcholných politických i oligarchických špičiek pre upevnenie podpory svojej politickej moci.

Rovnako jeho medzinárodný angažmán na globálnej úrovni, ako aj absencia relevantnej politickej osoby či skupín mu neumožňovalo kritickejšie posúdiť stav personálneho zloženia politických elít v Rusku.

Bez vrcholovej kontroly politických i hospodárskych elít, ktorá v ruských podmienkach je striktne závislá na prezidentovi, sa ruská spoločnosť čoraz viac prepadávala do bahna korupcie.

Zásadnou vecou, ktorá vytrhla prezidenta Putina z tolerancie voči svojim elitám, bol nereálny a fantazijný obraz o ruskej armáde, ktorý vytváralo jeho ministerstvo obrany a generálny štáb. V konfrontácii s ukrajinskou armádou sa prezidentovi Putinovi ukázalo, že ruská armáda je nielen zastaralá a neschopná moderného boja, ale bez zásadných personálnych zmien hrozí porážka nielen ruskej armáde, ale aj Putinovi.

Kardinálna zmena nastáva v máji 2024, kedy prichádza po dvanástich rokoch k výmene ministra obrany Šojgua.

Generál Šojgu, blízky a osobný priateľ prezidenta Putina, ktorý dokázal uhradiť za dva obrazy od Picassa 140 mil. dolárov pre svoju rezidenciu, bol prinútený odstúpiť z funkcie a namiesto neho vymenoval Putin nevojaka, ekonóma Belousova, ktorý dovtedy zastával funkciu poradcu prezidenta pre financie.

Zblíženie Putina s ministrom Belousovom je tým predelom, ktorý dáva doterajšiemu putinizmu nový impulz.

Pre prezidenta Putina boli audity ozbrojených síl s výrobnými konzorciami zbrojárskych firiem, kde sa porovnávali vojenské rozpočty s výslednými dodávkami zbraní a techniky šokom! Tieto dôkazy ho viedli k udeleniu mimoriadnych práv pre ministra Belousova v oblasti personálnych auditov v ruskej armáde.

Napríklad, z plánovaného počtu výroby 2 200 tankov bolo za posledné obdobie dodaných 22. Podobne to dopadlo s lietadlami, vojenskými krížnikmi či ponorkami…

Audity a analýzy zmlúv s výrobcami ukázali, že neplnenie štátnych plánov nebolo výsledkom, že by neprišli peniaze zo štátneho rozpočtu, ale v tom, že na pokyn generálov z ministerstva obrany sa skutočné náklady indexovali, t.j. navyšovali na 4-násobok, a v niektorých prípadoch až 10-násobok, čo logicky viedlo k zníženiu počtu dodávaných kusov pre armádu a umožňovalo vyplatiť 10 až 15 % provízie pre generálnych riaditeľov ako aj generálov z ministerstva obrany a generálneho štábu.

Mechanizmus tohto korupčného systému bol pomerne jednoduchý.

Na základe výzvy ministerstva obrany sa v stovkách miliónov a miliárd prihlasovali s.r.o. bez akejkoľvek histórie, bez zamestnancov a bez akéhokoľvek majetku so základným imaním 10 tisíc rubľov. Vo väčšine prípadov šlo iba o jedného konateľa, ba dokonca o bieleho koňa, ktorý po výhre v tendri mal úlohu iba previesť peniaze na účty v zahraničí, kde cez sieť offshorov boli peniaze rozptýlené na účty rodinných príslušníkov (manželiek, detí…) najvyšších generálov v armáde.

Tento systém dokázal pohltiť až 70 % rozpočtových nákladov, a preto bolo vylúčené, aby boli dodané zazmluvnené počty vojenskej techniky.

Putin si po informáciách ministra Belousova uvedomil, že tento systém úplatkov je masovo zakorenený v ruskej armáde, a že v podstate robia z neho „malého chujka“, ktorý je iba na smiech.

Odmena vo výške 15 % z hodnoty zákazky sa považovala zo strany politických elít úplne normálna a spravodlivá.

Pri ďalších auditoch v iných sektoroch sa potvrdilo, že tento systém sa neobmedzoval iba na generálov z ministerstva obrany a generálneho štábu, ale bol neoddeliteľnou súčasťou aj ostatných sektorov.

Je zaujímavé, že v prebiehajúcej „revolúcii“ v Rusku sa nepostavili proti sebe žiadne vojenské oddiely, pučisti…, ale iba „armáda“ audítorov a právnikov, ktorí politicky likvidujú elity na základe preukázania korupčného majetku, a to najmä na zahraničných účtoch.

Táto revolúcia nehľadá dôkazy o falošných ideách, ani nehľadá revolucionárov, ktorí stratili chuť vybudovať v ďalekej budúcnosti šťastný štát, ale na dôkazoch o vlastníctve jácht, nehnuteľností, zlatých tehličiek, diamantov…, ktoré boli získané z okrádania ruského štátu.

Proti týmto elitám sa postavili chladní technokrati s audítormi, právnymi expertmi a bankovými úradníkmi, ktorí vedia preukázať, že majetky a peniaze, uložené v západných krajinách, sú výsledkom korupčných schém a v zmysle štandardnej morálky a štandardných zákonov, sú kryté nielen vysokými trestnými sadzbami, ale aj prepadnutím ich majetku v prospech štátu.

Vojna s korupciou je v podstate bojom štátu, aby peniaze daňových poplatníkov sa vrátili tým, ktorí ich skutočne vytvorili.

Všetci korupčníci preto snívajú o minimálnom štáte, ktorý bude tolerantný k takýmto formám príjmu a ponechá voľný priestor pre iniciatívu elít.

Prezident Putin, po odhalení majetkov a ich pôvodu medzi ruskou generalitou uvoľnil zo služieb takmer polovicu ruskej generality, z ktorej možno ďalšia polovica bola odsúdená na osem až dvadsať rokov v trestaneckých kolóniách na Sibíri.

Významnou súčasťou tohto programu je i reprivatizácia časti majetku ruskej oligarchie, ktorá vznikla v deväťdesiatych rokoch na báze kupónovej privatizácie.

Jej dôsledkom bolo, že cca tridsať oligarchov získalo majetok v hodnote cca 20 triliónov rubľov.

Všeobecne je proces transformácie socialistického vlastníctva na súkromný považovaný za netransparentný a lupičský. Víťazom kupónovej privatizácie bola iba malá skupina privatizérov, ktorá svoje zisky ukladala v USA a EÚ.

Minister Belousov stanovil pre ruských oligarchov tri podmienky zachovania časti ich majetku v Ruskej Federácii:

1. Oligarchovia odovzdajú 50 % svojich aktív, ktoré majú v Rusku, do fondu Víťazné Rusko;
2. Odovzdajú 100 % majetku, ktorí vlastnia mimo Ruska, opäť do fondu Víťazné Rusko
3. Ukončia financovanie politických strán a svojich poslancov.

Rusko reálne dnes bojuje na dvoch frontoch:

1. rusko-ukrajinský konflikt;
2. potieranie korupcie v radoch najbližších spolupracovníkov prezidenta Putina.

Výhra jedných alebo druhých bude mať za následok dve odlišné Ruská.

Zdá sa, že Putin má dnes navrch a má šancu na zmenu režimu a pokračovanie putinizmu ako nástroja ruských záujmov v globálnom svete.

Na strane Putina je aj Belousova „armáda“ s 3 500 audítormi, právnikmi, IT analytikmi, bankármi a expertmi na finančné transakcie. Keďže je zorganizovaná a vie zabezpečiť dostatok zdrojov a personálu, má šancu zvíťaziť a ukončiť tak existenciu sebeckej, politickej a oligarchickej triedy.

Na otázku z nadpisu tohto článku musíme priznať, že nacionalizácia majetku obrovského rozsahu, ako aj korupčná prax významnej časti politických elít vytvára protitlak, ktorému nemusí odolať ani zorganizovaná audítorská skupina Putina, Belousova a Tolstoja a ich pluralitná vízia sveta môže byť ukončená.

V prípade, že je to tak ako popisujem tieto dve frontové línie, víťazstvo by mohlo byť na strane putinizmu.

Poznámka:

Keďže všetkým týmto problémom, ktoré spomínam, chýbajú oficiálne dáta, je možné si položiť otázku na základe akých informácií vytváram konštrukciu putinovského boja so „starou gardou“ a o úspechoch jednej či druhej strany.

Rusko na základe svojej socialistickej i cárskej minulosti nemá veľký záujem o verejnú politiku a v zásade vždy bolo skúpe na informácie.

Myslím si, že ak by sme čakali, že tieto informácie budú potvrdené ruským štátom, potom by moja úvaha bola nezmyselná a bolo by nutné iba prevziať zverejnené údaje.

S týmto rizikom sa obraciam aj na čitateľov, čo neznamená, že táto úvaha musí mať výlučne fantazijnú podobu, keďže údaje som čerpal zo sociálnych sietí alebo z ruských správ z verejných zdrojov, ktoré som domýšľal do podoby súčasného stavu ruskej spoločnosti.

Z týchto útržkov koncipujem aj moju predstavu obrazu dnešného Ruska. 

(Autor je konzervatívny socialista)