Ako dnes myslíme o vojne?

V predošlom príspevku Čo je vojna? som sa snažil povedať niečo o tom, čo je vojna ako reálna a organizovaná ozbrojená činnosť z pohľadu človeka ako živej bytosti (odbornejšie povedané, z filozoficko-antropologického hľadiska). Toto hľadisko je legitímne. Vojna pre človeka nie je nijako prirodzená, pretože je proti životu, kým človek sa prirodzene usiluje o zachovanie a naplnenie života. Vojna nie je pre človeka ani nevyhnutná, pretože existuje mnoho iných ciest a možností, ako dosiahnuť svoje ciele (vrátane zachovania života), než je organizované zabíjanie ľudí ľuďmi (pokiaľ toto zabíjanie nie je samotným cieľom). To platí pre človeka ako jednotlivca, pre skupinu ľudí (aj keď nie každú) i ľudstvo ako celok. Vrcholným paradoxom a krajnosťou potom je, ak niekto chce (alebo si myslí, že môže) zachovať svoj život za cenu likvidácie života druhého. To je práve prípad militantnej protiľudskej orientácie.

Pravdepodobne väčšina ľudí spontánne chápe, že vojna je zásadné ohrozenie až likvidácia života, a preto patrí k najväčším zlám, aké môže človek spôsobiť človeku. Napriek tomu je vojna reálnym faktom ľudského života a ľudských dejín, pred ktorým si sotvakto môže zakrývať oči. Mnohí zastávajú napríklad pozíciu „nevyhnutného zla“: jednoducho, bez vojen to nejde, vojny vždy boli, sú a budú, a je zbytočne myslieť inak alebo si predstavovať niečo iné, vojny sú čosi ako „antropologická konštanta“. Jediné, o čom sa dá uvažovať, je akási „redukcia“, t. j. aby tých vojen bolo čo najmenej a aby boli čo najmiernejšie. Teda aby to „nevyhnutné zlo“ bolo čo najmenšie.

Z dejín poznáme viacero sofistikovaných filozofických koncepcií, ktoré uvažujú o vojne na základe takých pojmov ako boj (Herakleitos, Nietzsche), ľudské vášne (Platón, Aristoteles), strach a neistota (Hobbes), snaha o uznanie (Hegel), násilie (Sorel), nepriateľstvo (C. Schmitt) atď. J.-J. Rousseau označil vojnu za „sociálny vynález“ skorumpovanej spoločnosti, v ktorej ide o majetok a pýchu. I. Kant ju považoval za „historicky náhodilú“, nie výraz nejakej univerzálnej podstaty, preto je mier podľa neho možný. Všetci títo filozofi (i ďalší) mysleli o vojne realisticky alebo aj „dialekticky“ tak, že ju pokladali len za jednu, „odvrátenú“ stránku ľudského bytia, ktorá má svoj protiklad a riešenie v druhej, pozitívnej a konštruktívnej stránke. Vojna nie je fatálna, pokiaľ ľudstvo bude rozvíjať túto druhú, mierovú stránku.

Evidentne existujú aj teoretici, ktorí vojnu celkom seriózne pokladajú za akýsi „druh dobra“ (nielen dobrodružstva). Napríklad americký publicista Edward Luttwak (nar. 1942) v článku „Give War a Chance“ (Dajte vojne šancu, 1999) videl „cnosti“ a prednosti vojny v schopnosti razantne riešiť veľké konflikty. Súčasný britský historik Ian Morris (nar. 1960) vo svojej knihe War! What Is It Good For? (Vojna! Na čo je dobrá? 2014, česky 2017) dokazuje, že výsledkom vojen sú väčšie štáty, ktoré prinášajú väčší poriadok a bezpečnosť. Podľa tohto autora vojen sa netreba zbaviť, ale treba sa naučiť ich manažovať. Alebo americký politológ Benjamin Ginsberg (nar. 1947) v práci The Worth of War (Hodnota vojny, 2014) argumentuje, že vojny sú hybnou silou pokroku, technologického a ekonomického rozvoja, dokonca politických práv a liberálnej vlády. Rusko-americký vedec Peter Turchin (nar. 1957) v knihe Ultrasociety: How 10,000 Years of War Made Humans the Greatest Cooperators on Earth (Ultraspoločnosť: Ako 10 000 rokov vojen urobilo z ľudí najväčších spolupracovníkov na Zemi, 2015) tvrdí, že  vojny sú „historicky produktívne“. Podobne o „produktívnosti“ vojny píše aj kanadská historička Margaret MacMillan (nar. 1943) v práci War: How Conflict Shaped Us (Vojna: Ako nás konflikt utváral, 2020, slovensky 2021). Takisto uznávaný britský politický vedec a filozof Christopher Coker (1953-2023) vo svojej poslednej knihe Why War? (Prečo vojna?, 2021) nepovažuje vojnu za nič iracionálne, ale naopak za niečo, čo má svoju významnú funkciu v dejinách.

Všetci títo autori a mnohí ďalší, ako aj ich nasledovníci, síce vidia horor a brutalitu vojen, ale nie je to pre nich to podstatné. Oveľa podstatnejšie, ba najpodstatnejšie je, že vojny vedú k istým výsledkom, majú nejaké funkcie a sú prostriedkom k niečomu, čo by bez vojen nebolo a čo tvorí dejiny: štáty, pokrok, politiku atď. Takže podľa nich všetko je dôležitejšie než životy ľudí a ľudia sami. Tento cynizmus a antihumanizmus sa maskuje raz ako racionalizmus, inokedy ako realizmus.

Len málo som povedal o tom, ako myslí o vojne človek, ktorý sa stal politikom alebo zaujíma politické hľadisko. Politik má nepochybne zodpovednosť nielen za seba, ale aj za druhých, za veľké skupiny ľudí, národ, štát, krajinu. Politik si nemôže dovoliť fenomén vojny ignorovať, musí byť naň nejako pripravený a musí mať k vojne nejaký postoj, pretože sa môže dostať do situácie, keď bude musieť o vojne prakticky politicky rozhodovať. Preto je pre politika kľúčové vzdelanie, ale i ďalšie, napríklad psychologické kompetencie. Pozrime sa však na myslenie súčasných čelných politikov (ak nejaké vôbec majú?) – čo produkujú svojimi prejavmi a činmi!

Myslenie o vojne – to, aké miesto má vojna v našom myslení – je kľúčové pre nás všetkých (a zvlášť pre ľudí v médiách). Či napríklad máme na vojnu vlastný, samostatný názor, nejako podložený a vyargumentovaný, alebo len preberáme a opakujeme rozšírenú rétoriku, dominantný dobový verejný diskurz.

Samozrejme, o akejkoľvek vojne (o fenoméne vojny vôbec) môžeme myslieť rôzne, v zásade však dvojako: pozitívne alebo negatívne. Môžeme byť za vojnu alebo proti nej. Môžeme vojnu schvaľovať alebo ju odmietať. Prípadne niektorú vojnu schvaľovať, a inú odmietať. Už sv. Augustín rozlišoval vojnu obrannú a útočnú, a toto rozlíšenie sa stalo oporou pre mnohé neskoršie rozlišovania medzi vojnou spravodlivou a nespravodlivou. Marxisti rozlišujú kolonizátorské a oslobodzovacie, imperialistické a revolučné vojny. V tomto rozlišovaní „nie je vojna ako vojna“ sa pripúšťa, že niektoré vojny – obranné, oslobodzovacie, spravodlivé – môžu byť aj „dobré“ (je otázka „pre koho?“), kým iné – útočné, dobyvačné, koristnícke – môžu byť tiež „dobré“ (takisto „pre koho?“). Humanistické hľadisko človeka a ľudstva ako takého sa tu považuje za abstraktné a nedostatočné, tradične je rozhodujúce vždy hľadisko tej-ktorej konkrétnej skupiny ľudí, triedy, národa, štátu.

Naše myslenie o vojne teda môže byť v zásade „militaristické“ (umiernene alebo radikálne), alebo „pacifistické“ (tiež umiernene alebo radikálne). Sotva môžeme zaujať k vojne „strednú“ či „tretiu“, teda „neutrálnu“ pozíciu v zmysle „vojna sa nás netýka“ (alebo „táto vojna sa nás netýka“). Samozrejme, môžeme si povedať, že „s (touto) vojnou nechceme mať nič spoločné“, ale toto stanovisko je bližšie skôr pacifistickému než militaristickému mysleniu. Otázkou súčasnej doby je, ktoré myslenie preváži.

Vojna sa nemusí začínať v myslení ľudí, ale bez myslenia – a ide o to, akého – nemôže ani pokračovať. A takisto ani skončiť.