Vojna nie je ani prirodzená, ani nevyhnutná. Vojna je atavizmus, historický prežitok, pozostatok živočíšnosti, zvierackosti a pudovosti, teda necivilizovanosti v človeku a ľudstve. Je to spôsob života a konania, ktorý je potrebné, ba aj možné prekonať. Vojna je vždy rozhodnutím konkrétnych ľudí v konkrétnej situácii. Nič fatálne, čo by nemohlo byť inak.
Sklon k vojne nie je človeku vrodený. Nie je to to isté ako vrodený pud sebazáchovy. Človek má napríklad vrodenú aj prirodzenú inteligenciu, ktorej je tento pud súčasťou. Pud hovorí: na prvom mieste je život, ktorý treba zachovať všetkými možnými spôsobmi. No súčasťou ľudskej inteligencie, ktorá už nie je vrodená, ale získaná, naučená a vychovaná, je aj morálny rešpekt a úcta k životu vrátane života druhého, predovšetkým ľudského. Táto inteligencia hovorí: aj druhý človek je živý a chce žiť, má taký istý pud sebazáchovy, vôľu k životu. Vojna je potom čosi ako zrážka dvoch alebo viacerých pudov sebazáchovy (vôlí k životu), ktoré si podriaďujú všetko, aj inteligenciu.
Aktuálny príklad: Podľa jednej verzie, prapríčinou špeciálnej vojenskej operácie Ruska na Ukrajine bolo existenčné ohrozenie Ruska zo strany Ukrajiny, respektíve Ruska zo strany Západu prostredníctvom NATO na území Ukrajiny. Na Západe však málokto uznal toto právo Ruska na pocit ohrozenia či jeho právo na sebaobranu, údajne to bol len „pláštik“ pre vojenskú agresiu. Naopak, ten, kto je ohrozený a musí sa brániť, je Ukrajina. Západ svoju podporu Ukrajiny oficiálne zdôvodňuje touto obranou a ohrozenie Ruska je v polohe trestu za ŠVO (sankcie, medzinárodná izolácia atď.). Politický pud sebazáchovy Ruska je tým neuznaný alebo vyhlásený za falošný, kým politický pud sebazáchovy Ukrajiny sa dokonca spája s politickým pudom sebazáchovy Západu („na Ukrajine sa bojuje aj za Západ“).
Je niečo absurdné, krajne neľudské v zabíjaní človeka človekom. Je to popretie života samého práve tým človekom, ktorý zabíja, vraždí, ničí, organizuje boj a vojnu proti druhým ľuďom. Zachovávať svoj život za cenu ničenia a likvidácie života druhého nie je nič hrdinské ani vznešené. Naopak, je to podlé, nízke a úbohé, primitívne a zaostalé.
Pravda, v optike politiky to všetko vyzerá inak. Akoby politika predsa len bola „nad“ životmi ľudí a tie životy len jej „spotrebným materiálom“. Dávno sa uznáva téza o vojne ako o „pokračovaní politiky inými prostriedkami“ (Clausewitz). Vojna však určite nie je takýmto jediným možným pokračovaním. Ak už, tak vojna je tým najhorším pokračovaním politiky – zlým, hrubým, násilným a neinteligentným riešením politických problémov, konfliktov a sporov so všetkými dôsledkami.
Vojna je politicky a spoločensky organizovaná činnosť, násilie, deštrukcia, nihilizácia. Jej zvrátenosť je v tom, že vojnové strany kalkulujú s výhodami, ktoré im má priniesť víťazstvo v ozbrojenom konflikte. To patrí k „logike vojny“. Cieľom vojny ako dobýjania je zisk na úkor druhého. Je to ozbrojená činnosť, ktorej prostriedkami sú špeciálne vražedné nástroje – zbrane. Rafinovanosť a zároveň obludnosť ľudskej inteligencie, ktorá sa tu prejavuje a zároveň „kultivuje“, spočíva práve vo výrobe a vývoji zbraní.
Zbraň je akýkoľvek nástroj, ktorý človek použije na dosiahnutie svojho cieľa, ak je tým cieľom zachovanie jeho existencie bez ohľadu na to, kto alebo čo stojí proti nemu ako prekážka k tomuto cieľu. Človek je nielen „živočích, vyrábajúci nástroje“ (B. Franklin), teda homo technologicus, ale aj animal rationale (Aristoteles), ktorý postavil svoju silu práve na nástrojoch najrozličnejšieho druhu. Evolúcia ľudskej inteligencie a evolúcia nástrojov čiže technológií išli a idú ruka v ruke. Zásadnou etickou otázkou tejto evolúcie je otázka cieľov a účelov, na ktoré človek svoje nástroje vytvára, vyrába a používa. Zbrane už dávno nerastú na stromoch (ako kyjaky), ani v zemi (ako skaly), ale sú výtvorom ľudskej inteligencie. Evolúcia zbraní od kyjaku a oštepu cez pušky, delá a tanky po súčasný vojensko-priemyselný komplex a zbrane hromadného ničenia nie sú žiadnou pýchou ľudského rozumu a inteligencie. Je to skôr ich odvrátená strana, „inteligencia zla“, zameraná proti životu a človeku samému. Je to prejav a dôkaz toho, že ľudská inteligencia a dobro, alebo ľudská inteligencia a humanizmus, nie sú jedno a to isté. Ba aj to, čo mnohí dnes mylne považujú za najväčšiu pýchu ľudskej inteligencie – „umelú inteligenciu“ ako výtvor a pokračovanie ľudskej inými prostriedkami – má v sebe potenciál zbrane hromadného ničenia človeka človekom. Militarizácia inteligencie, prirodzenej či umelej, slúžiaca vojne a vojnovým cieľom, je prejavom a dôkazom najhlbšieho úpadku ľudskej civilizácie, a to veľmi agresívneho a rýchleho úpadku, ktorý môžu vyzdvihovať a ceniť si len tí, ktorí si chcú prostredníctvom vojny zabezpečiť svoju existenciu a prosperitu.
Človek, ktorý považuje vojnu za nevyhnutnosť či dokonca za prirodzenosť a ktorý vojnu chystá a organizuje, jednoducho nepochopil zmysel svojej vlastnej, ba ľudskej existencie vôbec. Alebo – čo je to isté, ak nie ešte horšie – pochopil ho principiálne zle a nesprávne. Koľko je však takýchto vojnychtivých ľudí na svete a prečo? A cieľavedomých vojnových štváčov? Ak sa takýto človek stal politikom alebo sa dostal na čelo štátu, národa či spoločnosti, nepochopil ani zmysel politiky alebo ho úplne prevrátil, zdeformoval, spotvoril. Povýšil politiku na ďalší nástroj sebazáchovy seba samého bez ohľadu na ostatných alebo na úkor nich. Takto pochopená politika nikdy nemôže byť ničím iným ako „vojnou všetkých proti všetkým“ (Hobbes).
Nie je žiadnym argumentom v prospech vojny a jej pokračovania ani to, že ľudské dejiny sú plné vojen — iba ak pre tých posadnutých štatistikou (Will a Ariel Durantovci v knihe The Lessons of History z roku 1968 napísali, že z 3 421 rokov zaznamenanej histórie bolo iba 268 rokov bez vojny). Že teda dejiny neexistovali bez vojen nie je argument v prospech toho, že ľudská existencia nie je možná bez vojen. Celé tieto dejiny, v ktorých jedna časť ľudstva žila na úkor druhej a získavala svoj prospech vojnou, by sme mohli nazvať len „predhistóriou“ naozaj ľudskej civilizácie, ktorá sa ešte nevymanila z primitívneho prírodného rámca. Ale môžeme tiež pripustiť, že sa možno ani nikdy nevymaní, pokiaľ na Zemi budú ľudia, živiaci sa vojnou a vojnovým biznisom.
Svet bez vojen nie je len výplod romantikov, fantastov a utopistov. Jeden z najväčších mozgov ľudstva, Immanuel Kant nie náhodou uvažoval o „večnom mieri“ (1795). Ďalšie takéto mozgy, Albert Einstein a Sigmund Freud vo vzájomnej korešpondencii (1932), ale aj samostatne, poukazovali na nezmyselnosť zbrojenia a potrebu „krotenia“ deštruktívnych síl prostredníctvom humanizovanej kultúry. Nádej spočíva práve v tom, že budúcnosť ľudstva bude iná, než bola jeho minulosť (R. Rorty).
Žiadna vojna nič nerieši. Každá len pridáva „olej do ohňa“, stupňuje vzájomnú agresivitu, roztáča koleso zbrojenia, posilňuje neľudskosť v človeku a antihumanizmus v spoločnosti. Zmena môže nastať, ak sa k politickej moci dostanú ľudia s iným myslením a postojmi, s iným vzdelaním a filozofiou, ľudia, pre ktorých akákoľvek vojna bude neprípustné tabu. Keď sa takíto ľudia spoja, mohol by to byť začiatok tej novej etapy dejín ľudstva, v ktorej bude dostatok inteligencie, prirodzenej či umelej, politickej a sociálnej, na mierové riešenie všetkých problémov, konfliktov a sporov.
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
Jedna odpoveď
Organizovať, schvaľovať a podporovať vojnu je niečo úbohé, odporné, nedôstojné tvora s pyšným označením „homo sapiens“. Autor komplexne zhodnotil podstatné súvislosti vedúce k vojnám. Doplním ešte jeden faktor – ľudskú nadradenosť. Zdá sa, že túto psychickú deformáciu veľa ľudí nevníma ako zvrátenosť, ale ako výsadu. Sú náboženstvá, ktoré presadzujú nadradenosť vyvoleného národa. Západná Európa viedla koloniálne vojny pod heslom šírenia civilizácie medzi barbarmi. Hitler zmanipuloval inteligentný národ tak, že prijal predstavu svojej nadradenosti a tých podradných likvidoval v továrňach smrti. Vojna sa preto musí stať tabu – a prvým krokom (popri osvete) musia byť zákony, ktoré určia neprekročiteľnú červenú čiaru pri riešení odlišných názorov.
Ústava SR nehovorí o mieri nič konkrétne – v Preambule uvádza „záujem o trvalú mierovú spoluprácu“, a podľa čl. 7, odsek 3 „Slovenská republika sa môže s cieľom zachovať mier … zaradiť do organizácie vzájomnej kolektívnej bezpečnosti.“ Nič viac.
Ústavný zákon 227/2002 o bezpečnosti štátu v čase vojny spomína mier iba v čl. 1 „Slovenská republika vykonáva štátnu moc s cieľom zachovať mier a bezpečnosť štátu…“. Opatrenia, práva a povinnosti sú v zákone vymedzené len pre čas vojny.
Takéto právne vákuum dáva voľnú ruku vojnychtivým ministrom a podnikateľom pri nákupe a výrobe zbraní, čo dokonca prezentujú ako prínos pre rast HDP. Rovnaká zvrátená logika sa uplatňuje aj pri obmedzení predaja cigariet, alkoholu, či hazardných hier – lebo pre štátnu pokladnicu sú to zdroje príjmu. Vždy narazíme na ten istý problém – právo na mier a zdravie ľudí sú podmienené nadradenými právami ochrany majetku a zisku presadzovanými ideológiou a praxou neoliberálneho kapitalizmu.