Eva Maliti Fraňová: Martin Šimečka a slovenčina ako nástroj
Nedá mi nereagovať na článok kolegyne, priateľky – spisovateľky Evy Maliti Fraňovej, ale mojich pár riadkov sa nebude vzťahovať k pánovi Š., o ktorom je v článku reč, ale k jazyku. Nejestvuje podľa mňa dokonalý jazyk, jazyk, ktorý by s absolútnou vernosťou a presnosťou uchopil zložitosť, viacrozmernosť , neraz vnútornú protirečivosť myšlienky, ktorú by sme ním chceli vyjadriť. Známe sú výroky vynikajúcich svetových spisovateľských osobností o tom, aké útrapy prežívajú pri tvorbe, ako sa namáhajú, kým nájdu pre obrazy, ktoré nosia v hlave, „pravé“ slovo, podaktorí sa dokonca priznávajú, že každé slovo je u nich vykúpené krvou…
Azda sa nemýlim, ak poviem, že každý jazyk môže vyznievať v istých situáciách ako „drevený“ – v zmysle málo ohybný, málo pružný či tvárny, takým sa môže javiť niekomu nemecký, inému anglický, maďarský alebo aj slovenský či český jazyk. Každý jazyk sa však v spoločenstve vyvíja, má nádej rásť, obohacovať sa, košatieť, mohutnieť i scitlivovať sa, má nádej prehlbovať sa a zdokonaľovať, tú nádej mu ponúkajú najmä spisovatelia a spisovateľky daného spoločenstva. Našťastie, dnes ich máme na Slovensku nemálo, starších i mladších, mužov i žien, ich knihy oslovujú čitateľské kruhy doma i v zahraničí. Píšu, pracujú s jazykom, žijú s ním, žijú v ňom, a predovšetkým – majú k nemu citový vzťah ako k nevyhnutnej súčasti vlastnej sebarealizácie, vlastného ľudského rastu.
Etela Farkašová, 23. februára 2024
*
Pán Martin Šimečka v skutočnosti neovláda slovenský jazyk… Inak by o ňom nenapísal takú hlúposť. Nepozná slovenskú literatúru, tú nevzdelanosť a nesčítanosť už nemá šancu dobehnúť. Tragédiou je to, že to platí o zdrvujúcej väčšine politikov a o nemalom množstve novinárov.
Jozef Špaček, FB stránka Slova
