Mgr. Michal Záleta, CSc., (* 25. 1. 1947 v Olejníkove), je známy prozaik, básnik, esejista, kulturológ, reportér, novinár. Študoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Sabinove, absolvoval odbor žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Začínal ako redaktor v novinách, pôsobil ako televízny a vydavateľský redaktor, šéfredaktor denníka Smena, redaktor a zástupca šéfredaktora týždenníka Nove slovo a šéfredaktor nakladateľstva Práca, pôsobil ako redaktor Nedeľnej Pravdy a i. Publikuje črty, glosy, reportáže, eseje v periodikách a kulturologické state v odborných časopisoch a zborníkoch.
Debutoval knihou krátkych próz Vstúpte, prosím (1973), vyšli mu romány Sneh na koreňoch (1975), Nepokojná dolina (1985), Mŕtvi neklamú (1995), Bratia v dažďoch, Bratia vo víchrici (oba 1998), Tohoročné slnko vás už nezahreje (2021) a vyše 600-stránová románová sága Dodatočné priznanie (2022). Vyšli mu aj básnické zbierky Pamäť dvora (2018), Súkromné vnučkoviny a Sen a soľ (obe 2021). Je členom Spolku slovenských spisovateľov.
Čitateľom prinášame rozhovor o jeho živote a literárnej tvorbe.
DUŠAN MIKOLAJ: Narodil si sa v Olejníkove, vlastne na Majdane, pôvodne horskej osade, ktorá už dávno splynula s Olejníkovom. Mnohí sme odchádzali z vidieka do susedných miest a po „učňovských rokoch“ vo väčších mestách sme sa usadili v Bratislave. Dlho si sa obzeral, či na tebe poznať, že si dedinčan? Alebo svojmu pôvodu vďačíš za to, že udržal v tebe to najlepšie, čo si od svojich rodičov, prostredia mohol na cestu životom dostať?
MICHAL ZÁLETA: Netuším, ako hľadia na svet dolniaci či mešťania, ale my vrchári (niekde horali, niekde gorali) pozeráme na dolniakov a mešťanov z vrchov, takže ich máme prečítaných skôr, ako k nám zdvihnú oči. Vravím z vrchov – nie „vrchnostensky“, povýšenecky! Mešťania si azda mohli myslieť, že majú navrch, ibaže presvedčenie býva občas zdaním, ba častejšie ním aj naozaj býva než naopak. Nietzsche vraj tvrdil, že opakom pravdy nie je lož, ale presvedčenie. Poďme však k najvnútornejšiemu zmyslu tvojej otázky: možno to vyplývalo zo zmyslu pre rovnosť v našej dedine v mojich detských a adolescentných rokoch, možno z vnútorného presvedčenia, a ak by aj bývalo omylom, veľmi skoro som svoj životný pocit a postoj aj jasne sformuloval: Nik nie je viac ako ja, ale ani menej! A obrátene: podľa okolností vo vzťahoch. A túto jedinú výchovnú radu som tlmočil aj svojim trom dcéram. Tým som pokladal svoju rodičovskú povinnosť vo výchove za dostatočnú a zavŕšenú. Pravda, hovorím o číro medziľudských vzťahoch. Vo veľkom meste, povedzme v Bratislave, som sa občas pokúšal zvyknúť si na to, že sémantická nosnosť vety môže značiť aj niečo iné, ako by som podľa jej základného významu predpokladal. No nepodarilo sa mi to. Napokon, načo aj?
DUŠAN MIKOLAJ: Čo prispelo k tomu, že prvé tvoje texty ti uverejňovali už ako šiestakovi? Podnietil ťa k tomu niekto doma, učitelia v škole, alebo si začínal sám od seba? Po maturite ťa prijali na žurnalistiku v Bratislave. Čo si očakával od toho štúdia?
MICHAL ZÁLETA:Podnietili ma moji neznámi rovesníci. Zistil som totiž, že aj deti píšu básne, tak som začal, ako vravíš, sám od seba. Aj na publicistiku som sa prihlásil sám od seba, možno preto, že som prispieval článkami najmä do Roľníckych či Východoslovenských novín aj do Pravdy. A vlastne moja autorská cesta bola opačná, od veršov k článkom, od literatúry k novinárstvu a po čase zasa od novinárstva aj k literatúre.
Vzrušovali ma reportáže Mňačka, Chňoupka, Kaliského, Dunajovca, Čomaja, Vlada Ferka, Kalného i celej smenárskej generácie, a nielen tej, svojou autenticitou aj literárnou virtuozitou. Ach, kdeže lanské snehy sú…
DUŠAN MIKOLAJ: Archív publicistických príspevkov môže po desaťročiach prekvapiť i samého autora. Opatruješ niečo z nich?
MICHAL ZÁLETA:Spytuješ sa ma na to, pri čom si zakaždým na staré kolená tak trochu aj s trpkosťou pripomeniem svoju vidiecku obruč: sotva by som našiel, ak nerátam knihy, vo svojom archíve päť‑šesť vecí. Za každým uverejneným článkom akoby sa zavreli dažďové vody, akoby už ani neboli moje. Ak ma tvorba vzrušovala, už len predstava archivovania vlastných vecí – teda pár sekúnd (vystrihnúť a vložiť do fascikla) – ma doslova vyčerpala, akoby mi niekto pustil žilou. Takže sa môžem konfrontovať sám so sebou iba v domnienkach. Spoliehal som sa na digitalizáciu novín a časopisov, doteraz som však nepochopil princíp toho procesu: jedno sa zjaví, iné nie, a to z rovnakého média a v totožnom čase. A ak sa aj dačo zjaví, čoskoro zmizne. Pochop, kto môžeš, ja nie.
DUŠAN MIKOLAJ: Novinárska robota je spätá so životom spoločnosti, býva kolegiálna, nie samotárska. Ako si v tempe každodenných udalostí nachádzal čas na písanie svojich prvých prozaických knižiek Vstúpte, prosím, Nepokojná dolina (Pred dažďami), Sneh na koreňoch?
MICHAL ZÁLETA:Nezabúdaj, že ani ja som sa nenarodil ako starec a už doma som si zvykol na štyri‑päť hodín spánku: veď kedy odchádzal pastierik do čergovských lesov? O pol piatej bolo takmer neskoro. A kosec? Hodinu po polnoci, aby najneskôr o tretej začal s prácou, veď to poznáš: za rána, za rosy… Aj ako stredoškolák som vstával o pol piatej a o päť dvadsať som už kráčal pustým Sabinovom na jeho dolný koniec, iba pred predajňou mlieka a pečiva zavše zazvonila kanvička netrpezlivého ranostaja.
Michal Záleta, vľavo, s Emilom Polákom, editorom portálu Slovo a v tomto prípade aj starostlivým spoluorganizátorom prezentácie Záletovej básnickej zbierky Pamäť dvora. Foto: Michaela Záletová
DUŠAN MIKOLAJ: Bol by si svoje romány i bez novinárskych skúseností napísal v takom duchu, štýle?
MICHAL ZÁLETA:Svojho času, najmä v sedemdesiatych rokoch, keď do literatúry vstupovala naša generácia, sa nezriedka v recenziách objavovali popri ocenení kabinetné poznámky o publicizme, veď mnohí prichádzali z novinárskeho prostredia. Jurík, Baláž, Helenka Dvořáková, Gabika Rothmayerová, ty, Drahoš Machala, Holka, na koho som zabudol, nech hodí do mňa kameňom. No marí sa mi, že autori tušili, koho majú za chrbtom: ak je reč o osobnostiach, nie menších ako Hemingway, Márguez, povedzme aj Rasputin, pravdaže, ten druhý – Valentin, atď. atď., u nás najmä Mináč, Mňačko, ale i ďalší, napospol reportéri, mnohí celoživotní.
No najmä: sám život so všetkými jeho relatívnymi i absolútnymi podobami: teda i jeho krv a šťava, i jeho pot a odmena. Budem patetický: soľ soli, zem zeme, kyslík kyslíka. Medzi múrmi kabinetov treba vetrať, na voľnom priestranstve sa vetrá neprestajne. Medzi múrmi kabinetov sa zavše odvodzuje od odvodeného, na voľnom priestranstve pôvodné spolunažíva alebo zápasí s pôvodným. Dych autenticity je šťastím tak žurnalistiky, ako aj literatúry.
DUŠAN MIKOLAJ: A aké miesto majú žurnalistika a literatúra v súčasnosti?
MICHAL ZÁLETA:V súvislosti s novinárstvom všeobecne sa často skloňuje aktivizmus, a ak sa navyše stretne s apriorizmom, zrodí sa priam samovražedný záprah.
A vôbec: aprioristické sklony ma nenadchýnajú. Sú priveľmi apodiktické. Vierozvest (nestotožni ho, prosím, s Cyrilom či Metodom) napríklad vraví: Uverte v tajomstvo mojej viery, veď je už zvestované. Psychológ alebo príbuzný znalec duší vraví: Uverte v moju pravdu, veď je odkliata vedou, ako teda môžete neuveriť. A spisovateľ, to vravím, pravdaže, len za seba, si iba myslí: Tu nahý predkladám vám príbeh, ako som ho našiel a pochopil vo chvíľach vlastných pochybností. Naložte s ním, ako uznáte za vhodné. V mojom rodnom okrese blízo seba sú dve obce: Jakubova Voľa a Rožkovany. Ak sa moji rodáci v pochybnostiach, ba aj v spore nemohli dohodnúť, povedali si: Tvoja Voľa, moje Rožkovany a rozišli sa v mieri. V tom, najmä v tom vidím aj silu, aj osoh literatúry.
DUŠAN MIKOLAJ: Tvoje písanie sa vyznačuje sústredenosťou, neunáhlenosťou, znalosťou, eleganciou jazyka. Zaiste je výsledkom dôverného poznania diel viacerých spisovateľov a filozofov. Ktorí ti boli a zostávajú srdcu najbližší, ktorých tvorivý kumšt obdivuješ najviac?
MICHAL ZÁLETA:Bol to úctyhodný zoznam, až napokon sa začali prekrývať i vytláčať. Sotva som sa totiž zblížil s písmenkami, dieťa hôr a bez televízie, ba nekrátko aj bez rádia, zato s hromadou novín, ktoré otec objednával vtedy za lacný peniaz, knihe som bol neverný iba v noci a pri robote. Inak som si ju dožičil od rána do večera. Najradšej sám, nielen vysoko vo vrchoch, ale aj pod vysokým slnkom alebo v kolibke, ktorú som si vždy postavil so sekerkou vari za pol hodiny. A čítanie s dažďom bolo ešte tajomnejšie. K autorom, ktorých mám rád, sa však vraciam zriedka.
S jedinou výnimkou: každé leto si prečítam zopár minipoviedok ruského spisovateľa VASILIJA BELOVA z jeho Cholmov (Vŕškov). Tento uvzatý autor dedinskej prózy sa v svojich poviedkach takmer vyhýba javovým vonkajškovým drámam, píše o každodennom obyčajnom vidieckom živote kdesi okolo Vologdy, teda vyše 1 800 kilometrov od Olejníkova, ale práve tá vnútorná dráma každodennosti ma doslova fascinuje. Obyčajný život jeho postáv je skrz‑naskrz poštopkaný nenahraditeľnosťou človeka. Môžbyť aj preto mu iný Vasilij, na všetky strany rozbehaný Šukšin, s uznaním závidel: každý deň má nový literárny úlovok!
A spomeniem ešte jedného autora: PAVLA HRABOVSKÉHO, ukrajinského básnika druhej polovice 19. storočia. Keď som si ako šiestak prečítal jeho báseň Krajčírka, upadol som do bielej hypnózy, teda takej, v ktorej napriek slnečnému dňu sa ponoríš do mliečnej hmly. A už nikdy som sa neodvážil prečítať si ju znova. Hovorí totiž o tom, ako krajčírke tŕpnu ruky, ako sa jej zatvárajú oči od ustavičného šitia vecí, ktoré vrtošivé a unudené panšťa kedykoľvek len tak z rozmaru vyhodí do smetí. Veď odkiaľ by mohlo vedieť, aký je to osud, hľadať aspoň kôrku čerstvého chleba… Tá báseň možno nie je literárne excelentná, no mňa poznačila na celý život: spoluformovala môj postoj k povahe spoločenských vzťahov. A inak, keď som sa nazdával, že už nijaká kniha nemôže prekročiť moje očakávania, stalo sa. A nešlo pritom o frekventované, hoci známe meno portugalského spisovateľa – JOSÉ SARAMAGO: Mesto slepých.
V prípade mojich osobných preferencií: nikdy mi neboli blízki bestselleristi zdanlivo hľadajúci sväté grály, v ktorých som nachádzal najmä efektné svetlá šoubiznisu. Ak sa tento trend časom nezunuje, o kultúre, tobôž o umení treba najmä mlčať a tajne dúfať, že každý pokles natrafí na svoje prepadlisko.
DUŠAN MIKOLAJ: Ani tvojím románom Mŕtvi neklamú, Bratia v dažďoch, Bratia vo víchrici vychádzajúcim od polovice deväťdesiatych rokov sa, zdá sa mi, nedostalo potrebnej pozornosti recenzentov. Niektorí spisovatelia v komerčnosti vstupujúcej do praxe nových vydavateľov a knižnej distribúcie načisto stratili chuť publikovať. Čo teba držalo tvorivo naladeného?
MICHAL ZÁLETA:Netuším, aká je miera „potrebnej pozornosti recenzentov“. Narátal som ich totiž dosť, a istotne nie všetkých. Ondreja Marušiaka v Pravde a v Pohľadoch, Darinu Šimečkovú v Slovenskej republike, Milana Čechvalu v Práci, Viktora Timuru v Knižnej revue a v Literike, Jozefa Svíteka v Bojovníku, Evu Trančíkovú v Roľníckych novinách, dve takmer polhodinové relácie v Slovenskom rozhlase. Prvý tzv. profilový rozhovor so mnou pripravil známy, žiaľ, už nebohý Juraj Kulík, druhé (rozhlasové) pásmo na Devíne publicistka Ivana Jachymová. Práve z nej cituje autor doslovu Tohoročného slnka…: „Tragický príbeh hájnika Brezu nepochybne patrí k tomu najlepšiemu. Jedna z ,kroník vopred ohlásenej smrti‘ sa číta so zatajeným dychom a na jej konci čaká na čitateľa dlhé premýšľanie o absolútnej relatívnosti všetkého v nás a okolo nás.“ Iná postava, Justína Sochorová, zaujala Viktora Timuru tak, že jej príbeh vraj „môže dôstojne súperiť s Vrchárkou A. Moraviu“. A podobne ju vnímal publicista Vladimír Jancura. Publicistka Marta Moravčíková zasa tvrdí, že si váži mnohé literárne diela, ktorých autori stvárnili obdobie druhej svetovej vojny a Slovenského národného povstania (SNP), „za vyzdvihnutia hodné nad všetky však považujem tetralógiu z tohto obdobia od Michala Záletu“. Ostatne, patrí k nim aj tvoja esej v Novom dni.
DUŠAN MIKOLAJ: Nachytal som sám seba pri tom, že nepatrím medzi recenzentov, navyše že sa dôkladne nezaujímam ani o recenzie iných…
MICHAL ZÁLETA:Prečo tak na môj vkus až chvastúnsky citujem z niektorých recenzií ja?! Najmä preto, lebo skutočný údel tých románov by som mohol označiť pomenovaním Jara Rezníka, ktoré dal svojej recenzii o mojom najnovšom románe Dodatočné priznanie, a to Príbehom
o príbehu. Okrem Nepokojnej doliny som všetky písal v deväťdesiatych rokoch, keď sa o SNP viedol urputný súboj: hrdinské vzopätie, alebo puč a tragédia?! A prvý deň SNP – 29. august – nadobudol v reflektovaní SNP ako puču všetky znaky temnej synekdochy: Dies ater – Čierny deň.
V tom čase som naozaj netušil, ako sa tento politický a svetonázorový zápas skončí a aké spoločenské a právne konzekvencie ho zavŕšia. A práve vtedy, to som dokončieval Mŕtvych…, ma pozval na kávu známy spisovateľ, žiaľ, už nie je medzi nami, a skutočne priateľsky mi dohováral, či v tomto šialenom rozvíchrení nezvážiť objektívnu politickú situáciu a či sa práve teraz naozaj vrhnúť do jamy medzi svorku vyhladovaných levov. „Alebo ťa zabetónujú, alebo ťa rozpustia v literárnej kyseline sírovej.“
A práve táto veta, ako sa mi v živote neraz pritrafilo, mala na mňa celkom opačný účinok. Ešte intenzívnejšie som sa ponoril do Bratov. Tak ako som ich nazval: nielen v dažďoch, ale i vo víchrici. Moja celoživotná a zrejme aj doživotná úchylka ma totiž povzbudzovala a posilňovala. Nazvime to, povedzme, súkromným syndrómom alebo absenciou sebazáchovného pudu, ktorý sa viaže väčšmi na biologickú než spoločenskú povahu bytosti.
Knihy vyšli, prišli ozveny: nielen v recenziách, i celkom privátne. Totiž: nielen tvorba, ale i čítanie je výsostne privátna záležitosť, či už v celkom intímnej alebo osobnej či spoločenskej zóne, kam tí druhí nevstupujú. A práve z takých dôverných interakcií sa mi spomínané ozveny vracali. Napríklad táto: Osemdesiatpäťročný čitateľ, kedysi učiteľ, sa po prečítaní Mŕtvych… rozhodol zájsť do môjho rodiska a vyhľadať mojich rodičov. Z Košíc do Olejníkova je síce iba vyše sedemdesiat kilometrov, vtedy to však s prestupovaním a čakaním na ďalšie spoje značilo ta a späť osem hodín.
Alebo vrúcny list od iného učiteľa z iného mesta. Alebo takmer nočný telefonát strážnika istej fabriky: Márne zháňam vašich Bratov… Prešiel som už tri okresy v našom kraji, a nikde ich nedostať.
A keďže osud pracuje podľa inej logiky ako človek, na druhý deň iný telefonát: hneď som spoznal hlas kníhkupca jednej z predajní v spomínanom, ale neidentifikovanom kraji. Poznal som ho desaťročia. Rozhorčene ma informoval, že majiteľ kníhkupectva mu zakázal objednať čo len jediný exemplár mojich kníh. Ani jednu, ani pre osobnú potrebu kníhkupca! A takých predajní v tomto kraji má údajne ešte štyri alebo päť. V kraji, o ktorom mi hovoril onen nočný strážnik.
Netušil som a dodnes netuším, kto bol tým majiteľom. A keďže z kníh mohol poznať iba anotácie, jediný dôvod som videl vo vzájomnej názorovej nekompatibilite, z mojej strany verejnej na stránkach Pravdy a Nedeľnej pravdy, z jeho strany zamlčanej, zato účinnej. Vravím: možno. No odvtedy viem, že sťahovanie a šrotovanie „nevhodných“ kníh v niekdajšom režime bolo ťarbavé, amatérske, a najmä pohoršujúce. Živo si totiž pamätám prinajmenšom na dve knihy, ktoré som si kúpil v kníhkupectve na Štúrovej ulici, ani vo sne netušiac, aký osud ich čoskoro postretne.
Súčasný systém je teda obdivuhodne inovatívny, neprekonateľný a priam pokrytecky elegantný: súkromník má totiž „sväté právo“ predávať, iba čo chce. Raz darmo: pokrok je pokrok a hosana a ukrižuj sú vlastne identické dvojičky. A čo je identické, takmer jedno jest, hoci v zdupľovaných zjaveniach.
DUŠAN MIKOLAJ: Vyrastal si už v mierových časoch, ale spomenuté diela zostanú natrvalo v dejinách národnej literatúry ako rovnocenný príspevok s autentickými románmi priamych účastníkov svetovej vojny a SNP. Akú si mal osobnú potrebu písať o vojne, čo si sa dozvedel od účastníkov bojov, čo si v deji fabuloval?
MICHAL ZÁLETA:Začalo sa to nevinne, takmer ako pri stvorení sveta – v tomto prípade v mojom útlom detstve. Otec, vojak‑strelník v jednej z východoslovenských divízií v znamení Kartoffelernte, čiže odzbrojovaní a lifrovaní do Nemecka, vojnový zajatec a nato, po piatich mesiacoch a úspešnom úteku, chvíľu aj partizán, jeho starší brat – krátko vojak Zaisťovacej divízie na východnom fronte a podľa rozsudku poľného súdu najprv na večnosť, totiž na smrť, neskôr na desať rokov väzeň svojho štátu: napadol totiž nemeckého dôstojníka, ktorý sa pokúsil znásilniť miestnu mladú ženu. Ako vravím: prvý rozsudok – trest smrti, no zrejme naoko, lebo druhý znel na desať rokov a návrat na Slovensko. Aj ten, našťastie, trval oveľa kratšie: do oslobodenia väznice. Mladší otcov brat jedného dňa zmizol z dedovho majdanského dvora a vrátil sa s Červenou armádou. A ďalší, tentoraz mamin brat a môj ujo Peter, takisto vojak na východnom fronte, ibaže v Rýchlej divízii, len čo sa rozhliadol po okolí, preplával na gumenom člne akúsi rieku: na jej jednom brehu sa teda stal zbehom a na druhom brehu na určitý čas zajatcom a čoskoro vojakom‑guľometníkom Svobodovej armády. Pri bojoch o Kyjev nepekne zranený. Potom mal viac šťastia, Umaň, aby som nezdržoval: Dukla, po nej sa mu zdalo, že anjeli sú stále pri ňom a niekoľkoročnú tortúru už dôstojníka svobodovca so šťastím prežije, ale pri bojoch o Mikuláš, v jeho prípade o Bobrovec, znovu natrafil na svoj kyjevský osud. A nadlho v nemocnici. Ale už doma – v ružomberskej nemocnici.
A keďže som sa vždy motal radšej medzi veľkými ako rovesníkmi, načúval som s otvorenými ústami. To nie je metafora. Netušil som však, že ich skúsenosti a príbehy sa vo mne usádzajú ako hornina po zrážkach tektonických platní a vyrastá ako pohorie potreby a nevyhnutnosti.
A od okamihu, keď som si túto tému uvedomil nielen v sebe, ale i pre seba, stala sa mojím záväzkom. Ak český spisovateľ Jan Drda hovoril o vyššom princípe, ja hovorím o absolútnom záväzku, bez ohľadu na pasce, ktoré som si ním nastavil. Uvedomoval som si totiž, že tento príbeh sa nesmie stať výlučným či, nedajbože, zveličujúcim príbehom mojich blízkych a že ak sa na to podujmem, musí sa stať takým príbehom, akým je v skutočnosti: príbehom spoločenstva. Preto tie roky, ba desaťročia prípravy, desiatky kníh, doslova stovky rozhovorov s priamymi účastníkmi tamtých čias, polrok prežitý v okresných a krajských archívoch. To všetko som potreboval vari nie tak pre samotný príbeh ako pre jeho podložie. Asi také, aké potrebuje statik na založenie stavby. Totiž: príbehy, v ktorých poznanie odpočíva zašantročené na zabudnutej koľaji, tvoria pohoria prekračujúce aj povestné horské masívy. Najčastejšie také, ktoré prežíva vari každý: zum Beispiel 6 (čítaj Sex) und Liebe.
DUŠAN MIKOLAJ: Takýto spôsob prípravy na písanie charakterizuje väčšmi než beletristu autorov literatúry faktu. A vytrvalosť patrí k zodpovednej novinárskej robote. Kedy prichádzajú prekvapujúce okamihy presahujúce ponad premyslené dejové postupy, ľudské situácie a vzťahy?
MICHAL ZÁLETA:Aj napriek príprave potrebuješ, ako vravíš, „šťastný okamih“, náhodu.
V staroľubovnianskom archíve som natrafil na päťriadkovú správu zo zasadnutia miestnej organizácie Deutsche Partei – strany slovenských Nemcov, ktorí uvažovali o vysťahovaní z tohto kraja každého, kto nie je Nemcom. Keďže sa tak napokon nestalo, nepátral som ďalej, ba ani som si zmienku o takej správe nezaznačil.
Čo však čert zrejme nechcel a šťastná chvíľa alebo náhoda áno, vo vyľudnenom nočnom vozni, akiste aj v osamení, sa vo mne zrazu zrodil príbeh zmiešaného manželstva, drámy rozpadajúcej sa rodiny. Povedzme taký: otec starý Kern, mama, kedysi goralka Gonśenicová, dvaja synovia – starší na otcovej, mladší na maminej strane. Tak sa zrodil Jozef Kern, jedna z hlavných postáv románu Mŕtvi neklamú. A ja som sa v tej chvíli stal jeho románovým otcom. Jozefov brat mieri do SS a Jozef do slovenskej armády, potom na východný front a počína si podobne ako Peter Vartiak, stane sa zbehom a svobodovcom.
Napriek príprave, ktorou som prešiel, s hotovým rukopisom som zašiel za priateľom Václavom Štefanským, vtedy riaditeľom Vojenského historického ústavu a svojho času najmladším DrSc. v historických vedách v Česko‑Slovensku, s prosbou posúdiť, či v románe nenájde niečo, čo by sa vymykalo akejkoľvek pravdepodobnosti tamtých čias. „Starý môj, veľmi rád, ale daj mi najmenej mesiac,“ povedal a ukázal na hromadu štúdií, ktoré musel prečítať a posúdiť.
„Máš na to hoci aj rok,“ potešil som ho. Ibaže na tretí deň o štvrť na jednu mi zazvonil telefón: Václav. A očividne vzrušený: „Prečítané! No skôr než ti s radosťou zablahoželám, povedz mi, kto ťa k tomu literárnemu Kernovi nasmeroval.“
„On sám,“ odvetil som. „Schovával sa totiž v mojej hlave.“
„ A vieš, že taký človek naozaj existuje a žije v Prešove?!“ povedal Václav.
Nuž, ako vravím spolu s tebou: šťastný okamih alebo náhoda.
Ibaže nepotulní filozofi vedia, že aj nevyhnutnosť, keď dozrie, otehotnie aj určitou formou náhody v takej či onakej podobe. A v tom je hádam aj čaro zdanlivého tajomstva.
DUŠAN MIKOLAJ: Vo svojej tvorbe neustávaš ani v súčasnom desaťročí. Tvoj rozsiahly román Tohoročné slnko vás už nezahreje možno nazvať autobiografickým, no zároveň je nadčasovou literatúrou. A pochvalu si rovnako zaslúži i nateraz posledný román Dodatočné priznanie. Sú tieto diela výsledkom dlhoročnej prípravy, alebo šťastného tvorivého obdobia ostatných rokov?
MICHAL ZÁLETA:Tohoročné slnko… je prvou a jedinou mojou prózou s výrazným autobiografickým zázemím. Väčšinou, ba vari vždy som svoju tvorbu posúval mimo autobiografického sveta. Práve v tom mi určujúco pomohla novinárska profesia – črty, reportáže, hádam stovky ľudí, ktorých som spovedal a ktorí sa spovedali mne. Naozaj všeličo z tých stretnutí sa totiž nielen ponášalo, ale aj skutočne stalo spoveďou, čiže aj všeličo, lebo ma o to poprosili, odíde navždy so mnou. Dodatočné priznanie som už opäť písal bez autobiografických vstupov, zato so získaným poznaním a nažitými skúsenosťami, prečo to nepovedať: starca. A i s dôverou k fikcii, ktorá sa môže stať skutočnosťou.
DUŠAN MIKOLAJ: Za šťastné zaiste považuješ aj to, že oba romány vyšli knižne. A sa aj vypredali. Mohol by si menej úspešnejším autorom poradiť, ako na to?
MICHAL ZÁLETA:Ak by som vedel radiť, bol by som radcom alebo aspoň poradcom: povedzme premiéra v nejakej malej krajine. Ja sa však radím iba sám so sebou, aj radím iba sebe a zakaždým dospejem k rovnakému výsledku: neporadím si takmer v ničom…
DUŠAN MIKOLAJ: Pri hľadaní vydavateľa na romány si sa vraj poisťoval, že ak by sa nepodarilo vydať tieto, skúsiš to so žánrom, na ktorého vydanie treba podstatne menej papiera a ktorý si ťa podmanil už pri ranej poetickej tvorbe. Mal si už sedemdesiat rokov, keď si vydal svoju prvú básnickú zbierku Pamäť dvora, po nej vyšli Súkromné vnučkoviny a čoskoro po nich Sen a soľ. Pri charakterizovaní ich výpovedí jedným veršom zacitujem: „Zostaň navždy, Človek!“ Čo prozaické sa ti k nemu žiada dodať v súčasnej spoločenskej klíme?
MICHAL ZÁLETA:Vravíš „vraj“. Ak si si to naozaj nevymyslel, ak ti to, povedzme, pošepli, do nebies nadcenili moje taktické a strategické danosti. Skutočnosť bola totiž oveľa prozaickejšia a zároveň poetickejšia. Pred siedmimi rokmi sme si niekdajší smenári pripomenuli nedožité sedemdesiatiny denníka Smena, a to zhodou okolností na dvakrát. Pre zdravotné okolnosti som sa na prvom stretnutí zúčastnil len symbolicky, básňou Smena. (Rudolf Belan ju uverejnil v svojej knihe Smena – fenomén slovenskej žurnalistiky.) A v tom čase, najmä na podnet Emila Poláka, editora portálu Slovo, i básnika Jaroslava Rezníka, začal som znova publikovať svoje verše: v Slove, ale aj Literárnom týždenníku a v Slovenských pohľadoch.
Na druhom stretnutí, kam som ozaj iba dokrivkal, po dôkladnom vystúpení Rudolfa Belana o úlohe Smeny v slovenskom novinárstve, vystúpila s recitálom herečka Hana Gallová. Naozaj vravím o recitáli, autorom básní som bol totiž ja. Do jej vystúpenia do ničoho nezasvätený a nič netušiaci. A o chvíľu ďalšie prekvapenie: doktor Belan, nielen niekdajší riaditeľ vydavateľstva či poslanec Slovenskej národnej rady, ale i úspešný a rešpektovaný vydavateľ, mi oznámil, že tvorivý editorský kruh okolo neho sa rozhodol vydať moje básne ako zbierku. A že do troch týždňov mám odovzdať rukopis.
Sám som nikdy neuvažoval o knižnom vydaní svojich veršov.
A čo sa mi žiada dodať k veršu, ktorý cituješ? Ak by naozaj prišiel čas, v ktorý veril Laco Novomeský, povedzme toto: „Až sa zas budú básne čítať / a v ľuďoch ľudí spoznáš zas.“ A potom nech za mňa niekto povie nahlas: Buď a zostaň navždy, Človek!
Nateraz je však vo mne viac skepsy ako nádeje, vždy sa však poteším, ak ma v takých prípadoch zradí vlastná predtucha.
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 17 – 18/2025)
