Ostrov Rovinj, miesto, kde sa zrodil Svätopluk

Mnohí čitatelia si možno povedia, že titul článku je čistý surrealizmus alebo že autor má príliš bujnú fantáziu. Čo za ostrov je Rovinj? Aký Svätopluk na Istrii? O tom, že je to čistá pravda, ich presvedčí nasledujúci článok.

Rovinj (taliansky Rovigno) sa nachádza na pobreží v strede Istrijského polostrova, najväčšieho na celom Jadrane. Osudy mestečka a polostrova sú spojené nádoby a majú za sebou dlhé a búrlivé dejiny. Pramene sa síce rôznia, ale prvé známky života, ľudskej civilizácie a artefakty sa našli v jaskyni Šandalja blízko Puly. Už začiatkom 2. tisícročia pred n. l. sa tu usídľujú predkovia neskorších Rimanov. Za cisára Augusta bola oblasť ako samostatná provincia pričlenená k antickej Rímskej ríši. Po zániku Západorímskej ríše sa stala súčasťou Byzancie a v roku 788 ju anektovalo Franské kráľovstvo. Preto ju počas 10. a 11. storočia riadili nemeckí feudáli. Od druhej polovice 11. storočia badať snahy o osamostatnenie. Proti panstvu Benátskej republiky povstali neďaleké mestá Izola, Koper a Pula. Neúspešne. Preto im nezostalo nič iné, ako rozvíjať vzájomné hospodárske vzťahy spolu s dominantnými Benátkami. Formálne boli anektované v roku 1374 a Istria bola rozdelená na dve časti: benátsku a habsburskú. To sa skončilo až obdobím napoleonskej nadvlády 1805 – 1813, keď sa celá zjednotená Istria stala súčasťou talianskeho kráľovstva. Potom na viac ako sto rokov ovládlo celý polostrov Rakúske cisárstvo, resp. habsburská monarchia. Prvá svetová vojna zamiešala karty zamiešali celkom ináč: Istria pripadla znova Talianom a miestne slovanské obyvateľstvo bolo vystavené fašistickému teroru a prenasledovaniu pre svoj etnický pôvod. Istrijskí Chorváti stratili občianske práva a boli násilne italizovaní. Po II. svetovej vojne zasa nastalo politické zemetrasenie. Naťahovanie medzi Američanmi, Talianmi a Juhosláviou sa napokon skončilo mierovou cestou, hoci veľa nechýbalo… Pri  istom zjednodušení možno konštatovať, že podľa dohody v Londýne v roku 1954 severná časť okolo Terstu pripadla Talianom a zvyšok vtedy socialistickej Juhoslávii. Tak to bolo až do jej rozpadu. V roku 1991 nastalo doposiaľ posledné delenie Istrie – medzi novovzniknuté samostatné štáty, Slovinsko a Chorvátsko. Také sú stručné dejiny Istrie a mesta Rovinj.

Málo návštevníkov vie, že Rovinj bola po stáročia ostrovným mestom, niečo podobné ako Mont-Saint-Michel v severnom Francúzsku. Osídlenie pôvodného ostrova Mons Albanus možno sledovať až do 3. tisícročia pred n. l. Od stredoveku sa mesto začalo rozrastať. Zvyšoval sa počet obyvateľov, a tým aj nároky na životný priestor. To viedlo v 18. storočí k radikálnemu riešeniu: prírodný úzky vodný prieliv medzi ostrovom a pevninou bol zasypaný. Na jednom konci vzniklo dnešné námestie Maršala Tita a na druhom konci je trh. Mesto sa mohlo ďalej rozširovať až do dnešnej podoby. Pôvodná talianska architektúra je rovnaká, resp. veľmi podobná, ako v ostatných talianskych či benátskych enklávach pozdĺž jadranského pobrežia: Piran, Umag, Poreč, Pula, Trogir, Dubrovnik… je ich oveľa viac a všetky sa podobajú ako vajce vajcu. Rovnako aj výber miesta, kde ich talianski moreplavci stavali. Vždy je tam polostrov s vŕškom obkolesený typickými úzkymi uličkami. Napriek dramatickému vývoju  je staré mesto v Rovinji až do dnešných dní dobre zachované. Aj preto bolo už v roku 1963 vyhlásené za kultúrnu pamiatku. Celé mesto okružujú pomerne dobre zachované starodávne mestské hradby, ktorých vznik sa datuje do 7. storočia n. l. Postavené boli preto, aby zabránili častým nájazdom pirátov a rabovačov, ktorých v prosperujúcom mestečku lákala bohatá korisť. Z pôvodných siedmich vstupných brán sa zachovali tri. Vstupná brána sv. Kríža, sv. Benedikta a Portico. Poskytujú dobrý obraz o tom, ako bol v uplynulých storočiach riešený pohyb obyvateľstva a tovaru.

O niečo neskôr sa datuje dominantná sakrálna stavba v starom meste.

Je to kostol sv. Eufémie, ktorý celému mestečku jasne dominuje. Údajne bol postavený okolo roku 950 n. l., ale štíhla zvonica so štvoruholníkovým pôdorysom bola dostavaná až v roku 1758. Na jej vrchole stojí medená socha ochrankyne, patrónky mesta sv. Eufémie. Vďaka nej sa zvonica považuje za najvyššiu na celej Istrii. Svätá Eufémia pochádzala z Chalkedónu. Narodila sa v 3. storočí n. l. a bola údajne dcérou rímskeho patricija a senátora. Bolo to obdobie spoluvlády antických rímskych cisárov Diokleciána a Maximiliána a tiež krutého prenasledovania kresťanov. Popravy inovercov boli vtedy obľúbenou kratochvíľou Rimanov v arénach a koloseách naprieč celou Rímskou ríšou. Eufémia otvorene vyznávala kresťanskú vieru a provokatívne sa odmietla zúčastniť na oslavách dôležitého rímskeho sviatku – sviatku boha vojny Marsa, ktorého Rimania považovali za otca legendárnych zakladateľov Ríma Romula a Rema. Preto ju zatkli a následne umučili. Jej násilné usmrtenie je opradené mnohými legendami a zázrakmi, ako už býva zvykom pri všetkých kresťanských mučeníkoch. Ľudskej fantázii sa medze nekladú… Pozostatky sv. Eufémie sú uložené na viacerých miestach a čiastočne aj v bohato zdobenom sarkofágu v Rovinji.

Rovinj – moja mladosť

V období môjho detstva, koncom 50. a v 60. rokoch, boli možnosti cestovania veľmi obmedzené. Kvôli protisocialistickej revolúcii v roku 1956 sa veľmi necestovalo ani do susedného Maďarska a dostať sa na dovolenku k moru bolo pre mnohých občanov socialistického Československa často len zbožným želaním. (Nie ako dnes, keď si poslanec nášho parlamentu po šiestich mesiacoch sedenia v laviciach môže za „poctivo“ zarobené peniaze kúpiť apartmán alebo vilu pri Jadrane.) Preto som ako malý chlapec veľmi obdivoval mojich rodičov, že nám s bratom dokázali zabezpečiť letné prázdninové pobyty pri mori. Na vysvetlenie musím poznamenať, že nemali veľmi na výber a z ich strany to bol čistý pud sebazáchovy. Boli sme totiž veľmi „živé“ deti, hotová pohroma. Na dovolenke pri mori si rodičia mohli vydýchnuť, lebo my, zdivočení „amfibióni“, sme boli dostatočne a všestranne saturovaní azúrovým vodným svetom. Neskôr, od polovice 60. rokov, sa politická situácia začala uvoľňovať a k rumunskému či bulharskému Čiernemu moru pribudla aj možnosť cestovať k Jadranu. Nám to vtedy umožnil dlhoročný priateľ môjho otca, srbský básnik a spisovateľ Dragan Lukič. V centre prímorského mestečka Rovinj si kúpil starú baštu. Najprv len spodnú časť, ako básnik vtedy nemal na viac. Ale keď sa finančne zmohol (aj v socialistickej Juhoslávii boli časy, keď sa básnikom darilo dobre), dokúpil zvyšok. Dragan môjho otca vtedy tituloval „Mili Milane“, a ten mu odpovedal „Dragi Dragane“. Márne, boli to v každej situácii talentovaní literáti. Dôležité je, že mu ponúkol možnosť tráviť aj s rodinou v Rovinji časť prázdnin. V časoch veľmi obmedzených devízových prísľubov to bola veľká pomoc. Pre nás deti to bolo zjavenie, lebo pieskové pláže v Bulharsku sme mohli striedavo meniť za skalné útesy, potápanie a plavby na nafukovacom kajaku po blízkych malých ostrovoch v severnom Jadrane. Tak sa moje detské prázdninové zážitky delia na dve časti: prvá sa odohráva v bulharskom Sozopole a druhá v juhoslovanskej Rovinji. Očarenie prímorským mestečkom však trvá do súčasnosti.

Jadranské more nám ponúkalo úplne iný podmorský život a scenérie ako Čierne more. Na prevažne skalnatom dne tu boli hojne zastúpené hviezdice a najmä pichľaví ježkovia. Jedni krásni, sfarbení do modrofialova a druhí čierni, s dlhými pichliačmi. Pozorovali sme, ako ich talianski turisti lovia a za surova jedia – ako ustrice. (Samozrejme, len vnútro, pichliače nie…) Po skalách nad morom bývali desiatky jašteríc. Tie sme lovili zase my, len tak zo zábavy. Nejedli sme ich, ale púšťali zase na slobodu. Bola to len skúška šikovnosti. Pred prístavom v Rovinji je len niekoľko desiatok metrov vzdialený ostrov Katarína. Tam sme sa každý deň prepravovali na gumotexovom nafukovacom kajaku „made in Brěclav“. V strede ostrova bol hotel. Je tam až do súčasnosti. Navštevovali ho prevažne západní turisti, ktorí už vtedy mali nafukovacie člny s vonkajšími motormi. Boli krásne a najmä rýchle. My s naším kajakom sme veslovali radi; o dušu, ako sa vraví. Na konci dovolenky sme mali podstatne väčšie bicepsy a vyšportované postavičky. Na odvrátenej časti Kataríny, otočenej k moru, bola aj desaťmetrová strmá skala, z ktorej sa dalo skákať rovno do mora. Bol to obľúbený prírodný skokanský mostík pre mládež z celého okolia. Pod skalou vľavo bola aj malá jaskyňa prístupná len z vody. To nahrávalo našim romantickým predstavám o pirátskych pokladoch. Samozrejme, žiadny tam nebol. Len krásna tyrkysová voda Jadranu podsvietená slnkom.

Ďalším ostrovom trochu ďalej v mori bol Crveni otok. Ten bol už vtedy tiež čiastočne zastavaný hotelovým komplexom. Ale mal aj druhú časť, pripojenú tenkou šijou pieskovej pláže. Tam sa nachádzala čistá, pôvodná vegetácia. Bol to raj nudistov. Tí nás ako deti skôr odstrašovali ako priťahovali. Nahí ľudia boli škaredí, disproporční a často tuční. Nemali veľa spoločného s krásou tiel antických sôch ani s filmovými hviezdami či športovcami. Už ako celkom malí šarvanci sme tam prišli o ilúzie o kráse ľudského pokolenia… Nudizmus ako taký sa neskôr rozšíril aj na pláže na pobreží, avšak mimo Rovinje. Trvá to do súčasnosti a tieto pláže sú vzdialené niekoľko kilometrov oboma smermi pobrežia. Boli sme sa tam raz pozrieť  aj pomerne nedávno. No neuchvátili ma, podobne ako pred mnohými desaťročiami. Radšej mám Slnečný kúpeľ v podaní Janka Jesenského ako FKK v réžii prevažne snehobielych nemeckých turistov.   

Po stopách Robinsona

Začiatkom 80. rokov som bol na najdlhšej ceste po Jadranskom pobreží. Bol som už šesť rokov na štúdiách v Belehrade a blížil sa návrat domov. Bolo paradoxom, že počas celého toho dlhého obdobia som sa nedostal k moru. Školské povinnosti nepustili. Tak som si povedal, že je to hrozná hanba, lebo keď sa definitívne vrátim do Československa, už sa do Juhoslávie len tak ľahko nedostanem. Preto som si pobyt o jeden mesiac predĺžil a vydal som sa vlakom celkom na juh bývalej Juhoslávie až k albánskym hraniciam. Tam som v Ulcinji začal turistickú cestu po pobreží autostopom, len tak, s batohom na chrbte. Tak som sa po troch týždňoch ocitol aj v Rovinji. Ako znalec miestnych pomerov som mal skvelý nápad „zašiť sa“ na pár dní na Katarínu a potom loďou na Crveni otok. Aj sa stalo. Prespával som medzi skalami na pláži ako Robinson Crusoe. S civilizáciou ma spájali len kúpené fľaše s pitnou vodou a skromná strava.

Vzadu za nudistickou časťou Crveného otoka bol neďaleko ďalší malý ostrovček s bujnou vegetáciou. Lákal ma tak veľmi, že som sa rozhodol preplávať naň. Mal som strach z nebezpečných morských prúdov, ktoré som poznal z bulharských pláží. (Raz sa tam utopil jeden pražský prekladateľ len krátko po tom, ako pricestoval. Podcenil vysoké vlny a prúdenie vody.) Bál som sa aj žralokov a temných hlbín mora, no zvedavosť bola silnejšia. Našťastie, na druhú stranu som preplával bez problémov. Ostrovček bol ozaj panenský a užil som si tam krásny deň v úplnej samote. No na ceste späť ma v strede prielivu v mori niečo pohrýzlo a pocítil som prudkú bolesť v ľavej ruke. V prvom momente som myslel, že ma uhryzol žralok a je so mnou koniec. Utiecť sa nedalo, na to som bol ako plavec príliš pomalý. Tak som sa snažil pozrieť pod vodu a zistil som, že to, našťastie, nie je žralok. Bolo to veľké množstvo gigantických medúz. Boli krásne, bledomodré a ťahali za sebou dlhé „chvosty“. Práve takým som dostal po ruke. Bol som šťastný, keď som sa konečne dostal na breh, hoci na ramene a ruke som mal  popáleniny. Bolestivé hojenie trvalo ešte týždeň. Odvtedy sa preto radšej nevydávam na dlhé plavecké výlety na voľné more a už vôbec nie na oceány, lebo viem, ako ľahko sa menia na bolestivé utrpenie, prípadne aj niečo horšie…

Ako sa v Rovinji ocitol Svätopluk?                                                                              

V roku 1971 si môj otec zobral so sebou na dovolenku do Rovinje podklady k románu, ktorý práve chcel začať písať a aj svoj východonemecký kufríkový písací stroj Erika. Rok predtým ho  slovenskí komunisti vylúčili zo strany a zakázali mu vydávať knižky. Nechcel prezliecť kabát a súhlasiť s okupáciou Československa.  On namiesto trúchlenia riešil prekérnu situáciu prácou. Múdro  sa vrhol  na písanie historických románov, ktoré zdanlivo nemali nič spoločné s vtedajšou politickou situáciou. Pár mesiacov predtým bol na okružnej ceste v Bavorsku, Švajčiarsku a Rakúsku – v Ellwangene, Sant Gallene, Melku…. zbieral materiály na pripravovanú trilógiu o Svätoplukovi. Cieľom boli knižnice, archívy, kláštory. Potreboval  vidieť pamätné miesta, kde sa historický príbeh odohrával. Bol taký nabudený a plný nových zážitkov, že chcel spracovať čerstvé poznatky čo najskôr. Ako vzdelaný človek, latinčinár, poznal staré rímske príslovie od Horatia: Carpe diem. V jeho poňatí to však znamenalo – ani deň bez riadka. Na to mu bola dobrá aj dovolenka v Rovinji. Každý deň doobeda chodil s písacím strojom a papiermi na plošinu na výbežku v mori pod kostolom Sv. Eufémie. Boli tam stoly a stoličky z blízkej reštaurácie a perfektný výhľad na more. Okolo neho chodili výletné lode plné turistov, ale on bol duchom v 9. storočí. V centre mestečka plnom ľudí bol úplne sám. Viedol dialógy s Cyrilom a Metodom, Svätoplukom, byzantským vladárom Michalom III. a pápežom Hadriánom II., aby schválil staroslovenské preklady bohoslužobných kníh… riešil ich vieru, spory, intrigy i lásky. Až na obed sa vracal späť do tohto sveta a zvyšok dňa sa venoval nám a Jadranu. Mal ohromnú disciplínu a chuť posunúť sa v tvorbe ďalej od básnickej a detskej tvorby. Vďaka tomu sa jeho najvýznamnejšia historická trilógia Svätopluk zrodila práve tu. Samozrejme, za ten mesiac ju nenapísal celú, trvalo to ešte roky. Ale Svätopluk sa k nemu zachoval pekne: zachránil mu umelecký život. Po piatich rokoch, keď bol násilne vyhnaný z verejného života a nemohol publikovať pre svoje politické presvedčenie, Svätopluk v roku 1975 prelomil zákaz a bol konečne publikovaný. Pomohol môjmu otcovi Milanovi Ferkovi vrátiť sa do literatúry. Tým sa Rovinj významne a navždy zapísala do našich životov.

Snímky: Autor, www.pixabay.com, www.wikimedia.commons