Počas včerajšej noci vo švajčiarskom Davose predniesol kanadský premiér Mark Carney prejav, ktorý sa určite do budúcich učebníc dejepisu zapíše ako prelomový pre celú éru. Pre nás je ukážkou perfídnosti uvažovania veľkých hráčov: kým oni sami nepocítili dôsledky hry bez pravidiel, kde si väčší môže dovoliť vraždiť, napádať, dobýjať v mene akýchsi „hodnôt“, bez problémov prižmurovali oči nad životom v lži. Neotriasli nimi ani najväčšie zločiny – hladomor a smrť státisícov bezbranných detí Irakom počnúc a Gazou (ne)končiac, ani minulé zločiny, keď bez pravidiel napádali bezmocné štáty, aby si zabezpečili pre seba svoje záujmy. Až teraz, keď už bez vymyslených príbehov sa odhalila podstata ich konania, odrazu precitli. Slovenská republika bude v tomto svete bez pravidiel veľmi zraniteľná aj vďaka tejto perfídnosti.
Gabriela Rothmayerová
Mark Carney:
Je mi potešením – a povinnosťou – byť s vami v tomto zlomovom bode pre Kanadu aj pre svet.
Dnes budem hovoriť o rozpade svetového poriadku, o konci pekného príbehu a o začiatku brutálnej reality, v ktorej geopolitika medzi veľmocami nepodlieha žiadnym obmedzeniam.
Zároveň vám však predkladám tézu, že ostatné krajiny, najmä stredné mocnosti ako Kanada, nie sú bezmocné. Majú schopnosť vybudovať nový poriadok, ktorý stelesňuje naše hodnoty, ako je rešpektovanie ľudských práv, udržateľný rozvoj, solidarita, suverenita a územná celistvosť štátov.
Moc menej mocných sa začína úprimnosťou.
Každý deň sme svedkami toho, že žijeme v ére rivality veľmocí. Že poriadok založený na pravidlách slabne. Že silní robia, lebo môžu, a slabí trpia, lebo musia.
Tento Thukydidov aforizmus sa prezentuje ako nevyhnutnosť – ako prirodzená logika medzinárodných vzťahov, ktorá sa opäť presadzuje. Tvárou v tvár tejto logike majú krajiny silnú tendenciu prispôsobiť sa, aby prežili. Ustupovať. Vyhýbať sa problémom. Dúfať, že podriadenie sa im kúpi bezpečnosť.
Nekúpi.
Kanadský premiér Mark Carney pri prejave v Davose. Foto: Heute, CC BY 4.0
Aké sú teda naše možnosti?
V roku 1978 napísal český disident Václav Havel esej s názvom Moc bezmocných. Položil v nej jednoduchú otázku: ako sa komunistický systém udržiaval pri živote?
Jeho odpoveď sa začínala pri zelovocinárovi. Každé ráno tento obchodník vyvesí do výkladu nápis: „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ Neverí tomu. Nikto tomu neverí. Ale nápis tam aj tak dá – aby sa vyhol problémom, aby signalizoval poslušnosť, aby zapadol. A pretože to isté robí každý obchodník na každej ulici, systém pretrváva.
Nielen prostredníctvom samotného násilia, ale prostredníctvom účasti obyčajných ľudí na rituáloch, o ktorých v súkromí vedia, že sú falošné.
Havel to nazval „životom v lži“. Moc systému nepochádza z jeho pravdivosti, ale z ochoty každého správať sa tak, akoby to pravda bola. A jeho krehkosť pramení z toho istého zdroja: keď čo i len jeden človek prestane hrať túto hru – keď zelovocinár odstráni svoj nápis – ilúzia sa začne rúcať.
Je čas, aby firmy a krajiny zložili svoje nápisy z výkladov.
Desaťročia krajiny ako Kanada prosperovali v rámci toho, čo sme nazývali medzinárodným poriadkom založeným na pravidlách. Vstúpili sme do jeho inštitúcií, chválili sme jeho zásady a profitovali sme z jeho predvídateľnosti. Pod jeho ochranou sme mohli presadzovať zahraničnú politiku založenú na hodnotách.
Vedeli sme, že príbeh o medzinárodnom poriadku založenom na pravidlách, je čiastočne nepravdivý. Že tí najsilnejší si udelia výnimku, keď sa im to hodí. Že obchodné pravidlá sa presadzovali asymetricky. A že medzinárodné právo sa uplatňovalo s rôznou prísnosťou v závislosti od identity obvineného alebo obete.
Táto fikcia bola užitočná a najmä americká hegemónia pomáhala poskytovať verejné statky: otvorené námorné trasy, stabilný finančný systém, kolektívnu bezpečnosť a podporu rámcov na riešenie sporov.
A tak sme do výkladu vyvesili nápis. Zúčastňovali sme sa na rituáloch. A zväčša sme sa vyhýbali poukazovaniu na priepasť medzi rétorikou a realitou.
Tento obchod už nefunguje.
Dovoľte mi byť priamy: nachádzame sa uprostred rozvratu, nie transformácie.
V uplynulých dvoch desaťročiach séria kríz vo financiách, zdravotníctve, energetike a geopolitike odhalila riziká extrémnej globálnej integrácie.
V poslednom čase začali veľmoci využívať hospodársku integráciu ako zbraň. Clá ako páku. Finančnú infraštruktúru ako nátlak. Dodávateľské reťazce ako zraniteľné miesta, ktoré treba zneužiť.
Nemôžete „žiť v lži“ o vzájomnom prospechu prostredníctvom integrácie, keď sa integrácia stáva zdrojom vašej podriadenosti.
Multilaterálne inštitúcie, na ktoré sa stredné mocnosti spoliehali – WTO (Svetová obchodná organizácia), OSN, COP (Konferencia zúčastnených strán) – celá architektúra kolektívneho riešenia problémov – sú značne oslabené.
V dôsledku toho mnohé krajiny dospievajú k rovnakým záverom. Musia si vybudovať väčšiu strategickú autonómiu: v energetike, potravinách, kritických mineráloch, vo financiách a v dodávateľských reťazcoch.
Tento impulz je pochopiteľný. Krajina, ktorá sa nedokáže nasýtiť, zabezpečiť si energie alebo sa brániť, má málo možností. Keď vás už pravidlá nechránia, musíte sa chrániť sami.
Povedzme si však jasne, kam to vedie. Svet pevností bude chudobnejší, krehkejší a menej udržateľný.
A je tu ešte jedna pravda: ak sa veľmoci vzdajú čo i len predstierania pravidiel a hodnôt v záujme ničím nerušeného presadzovania svojej moci a záujmov, zisky z „transakcionalizmu“ bude čoraz ťažšie zopakovať. Hegemóni nemôžu neustále speňažovať svoje vzťahy.
Spojenci budú diverzifikovať, aby sa poistili proti neistote. Zvýšia si počet možností. Tým sa obnovuje suverenita – suverenita, ktorá bola kedysi zakotvená v pravidlách, ale čoraz viac bude ukotvená v schopnosti odolať tlaku.
Ako som povedal, takéto klasické riadenie rizík má svoju cenu, ale tieto náklady na strategickú autonómiu a suverenitu možno aj zdieľať. Kolektívne investície do odolnosti sú lacnejšie, než keby si každý staval vlastnú pevnosť. Spoločné normy znižujú fragmentáciu. Komplementarita prináša spoločný prospech.
Otázkou pre stredné mocnosti, ako je Kanada, nie je to, či sa majú prispôsobiť tejto novej realite. Musíme sa. Otázkou je, či sa prispôsobíme jednoduchým budovaním vyšších múrov – alebo či dokážeme urobiť niečo ambicióznejšie.
Kanada bola medzi prvými, ktorí zachytili tento budíček, čo nás viedlo k zásadnej zmene nášho strategického postoja.
Kanaďania vedia, že náš starý, pohodlný predpoklad, že naša geografia a členstvo v alianciách nám automaticky prinášajú prosperitu a bezpečnosť, už neplatí.
Náš nový prístup sa opiera o to, čo Alexander Stubb nazval „realizmom založeným na hodnotách“ – inými slovami, naším cieľom je byť zásadoví a pragmatickí.
Zásadoví v našom záväzku k základným hodnotám: suverenita a územná celistvosť, zákaz použitia sily (okrem prípadov v súlade s Chartou OSN), rešpektovanie ľudských práv.
Pragmatickí v uznaní, že pokrok je často postupný, že záujmy sa rozchádzajú a že nie každý partner zdieľa naše hodnoty. Angažujeme sa široko, strategicky a s otvorenými očami. Aktívne prijímame svet taký, aký je, a nečakáme na svet, aký by sme si priali.
Kanada kalibruje svoje vzťahy tak, aby ich hĺbka odrážala naše hodnoty. Uprednostňujeme širokú angažovanosť, aby sme maximalizovali náš vplyv vzhľadom na nestálosť svetového poriadku, riziká, ktoré to prináša, a to, čo je v stávke v budúcnosti.
Už sa nespoliehame len na silu našich hodnôt, ale aj na hodnotu našej sily.
Túto silu budujeme doma.
Odkedy sa moja vláda ujala moci, znížili sme dane z príjmov, kapitálových výnosov a podnikateľských investícií, odstránili sme všetky federálne bariéry v medziprovincionálnom obchode a zrýchľujeme investície v hodnote bilióna dolárov do energetiky, umelej inteligencie, kritických minerálov, nových obchodných koridorov a ďalších oblastí.
Do roku 2030 zdvojnásobujeme naše výdavky na obranu a robíme to spôsobom, ktorý buduje náš domáci priemysel.
Rýchlo diverzifikujeme v zahraničí. Dohodli sme sa na komplexnom strategickom partnerstve s Európskou úniou, vrátane vstupu do SAFE, európskeho systému obstarávania v oblasti obrany.
V posledných šiestich mesiacoch sme podpísali dvanásť ďalších obchodných a bezpečnostných dohôd na štyroch kontinentoch.
V uplynulých dňoch sme uzavreli nové strategické partnerstvá s Čínou a Katarom. Rokujeme o paktoch o voľnom obchode s Indiou, ASEAN-om, Thajskom, Filipínami a Mercosurom.
S cieľom pomôcť riešiť globálne problémy presadzujeme „variabilnú geometriu“ – rôzne koalície pre rôzne témy na základe hodnôt a záujmov.
V otázke Ukrajiny sme kľúčovým členom „koalície ochotných“ a jedným z najväčších prispievateľov k jej obrane a bezpečnosti v prepočte na obyvateľa.
V otázke arktickej suverenity stojíme pevne pri Grónsku a Dánsku a plne podporujeme ich výhradné právo rozhodovať o budúcnosti Grónska. Náš záväzok voči článku 5 je neochvejný.
Spolupracujeme s našimi spojencami v NATO (vrátane seversko-baltických krajín) na ďalšom zabezpečení severného a západného krídla aliancie, a to aj prostredníctvom bezprecedentných investícií Kanady do radarov za horizontom, ponoriek, lietadiel a pozemných vojsk. Kanada ostro vystupuje proti clám voči Grónsku a vyzýva na cielené rozhovory s cieľom dosiahnuť spoločné ciele bezpečnosti a prosperity v Arktíde.
V oblasti plurilaterálneho obchodu sme lídrami v úsilí o vybudovanie mosta medzi Transpacifickým partnerstvom a Európskou úniou, čím vznikne nový obchodný blok s 1,5 miliardy ľudí.
V oblasti kritických minerálov vytvárame nákupné kluby ukotvené v G7, aby sa svet mohol diverzifikovať od koncentrovaných dodávok.
V oblasti umelej inteligencie spolupracujeme s rovnako zmýšľajúcimi demokraciami, aby sme v konečnom dôsledku neboli nútení vyberať si medzi hegemónmi a technologickými gigantmi (hyperscalers).
Toto nie je naivný multilateralizmus. Nie je to ani spoliehanie sa na oslabené inštitúcie. Je to budovanie koalícií, ktoré fungujú, tému po téme, s partnermi, ktorí zdieľajú dostatok spoločných cieľov na to, aby konali spoločne. V niektorých prípadoch to bude veľká väčšina národov.
A vytvára to hustú sieť prepojení v obchode, investíciách a kultúre, z ktorej môžeme čerpať pri budúcich výzvach a príležitostiach.
Stredné mocnosti musia konať spoločne, pretože ak nesedíte pri stole, ste na jedálnom lístku.
Veľmoci si môžu dovoliť ísť vlastnou cestou. Majú veľkosť trhu, vojenskú kapacitu a páky na diktovanie podmienok. Stredné mocnosti nie. Ale keď s hegemónom rokujeme len bilaterálne, rokujeme z pozície slabosti. Prijímame to, čo sa nám ponúka. Súťažíme medzi sebou o to, kto bude ústretovejší.
Toto nie je suverenita. Je to predstieranie suverenity pri súčasnom prijímaní podriadenosti.
Vo svete rivality veľmocí majú krajiny medzi nimi na výber: buď medzi sebou súperiť o priazeň, alebo sa spojiť a vytvoriť tretiu cestu s reálnym vplyvom.
Nemali by sme dovoliť, aby nás vzostup tvrdej moci zaslepil voči skutočnosti, že moc legitimity, integrity a pravidiel zostane silná – ak sa ju rozhodneme používať spoločne.
Čo ma vracia k Havlovi.
Čo by pre stredné mocnosti znamenalo „žiť v pravde“?
Znamená to pomenovať realitu. Prestať sa odvolávať na „medzinárodný poriadok založený na pravidlách“, akoby stále fungoval tak, ako sa deklaruje. Nazvať systém tým, čím je: obdobím zosilňujúcej sa rivality veľmocí, kde tí najmocnejší presadzujú svoje záujmy využívajúc hospodársku integráciu ako zbraň nátlaku.
Znamená to konať dôsledne. Uplatňovať rovnaké normy na spojencov aj súperov. Keď stredné mocnosti kritizujú ekonomické zastrašovanie z jednej strany, ale mlčia, keď prichádza z druhej, nechávajú ten nápis vo výklade.
Znamená to budovať to, o čom tvrdíme, že tomu veríme. Namiesto čakania na obnovenie starého poriadku vytvárať inštitúcie a dohody, ktoré fungujú tak, ako je popísané.
A znamená to znižovať páky, ktoré umožňujú nátlak. Budovanie silnej domácej ekonomiky by malo byť vždy prioritou každej vlády. Medzinárodná diverzifikácia nie je len ekonomická opatrnosť; je to materiálny základ pre čestnú zahraničnú politiku. Krajiny si získavajú právo na zásadové postoje tým, že znižujú svoju zraniteľnosť voči odvetným opatreniam.
Kanada má to, čo svet chce. Sme energetická superveľmoc. Máme obrovské zásoby kritických minerálov. Máme najvzdelanejšiu populáciu na svete. Naše penzijné fondy patria medzi najväčších a najsofistikovanejších investorov na svete. Máme kapitál, talenty a vládu s obrovskou fiškálnou kapacitou na rozhodné konanie.
A máme hodnoty, o ktoré sa usilujú mnohí iní.
Kanada je pluralitná spoločnosť, ktorá funguje. Náš verejný priestor je hlučný, rozmanitý a slobodný. Kanaďania zostávajú oddaní udržateľnosti. Sme stabilným, spoľahlivým partnerom – vo svete, ktorý je všetkým možným, len nie tým – partnerom, ktorý buduje a váži si vzťahy v dlhodobom horizonte.
Kanada má ešte niečo: uznanie toho, čo sa deje, a odhodlanie podľa toho konať.
Chápeme, že tento rozvrat si vyžaduje viac než len adaptáciu. Vyžaduje si úprimnosť o svete takom, aký je.
Skladáme ten nápis z výkladu.
Starý poriadok sa nevráti. Nemali by sme za ním smútiť. Nostalgia nie je stratégia.
Ale z tohto zlomu môžeme vybudovať niečo lepšie, silnejšie a spravodlivejšie.
Toto je úloha stredných mocností, ktoré môžu najviac stratiť vo svete pevností a najviac získať vo svete skutočnej spolupráce.
Mocní majú svoju moc. Ale aj my niečo máme – schopnosť prestať sa pretvarovať, pomenovať realitu, budovať našu silu doma a konať spoločne.
To je cesta Kanady. Vyberáme si ju otvorene a sebavedomo. A je to cesta dokorán otvorená pre každú krajinu, ktorá je ochotná vydať sa na ňu s nami.
Jedna odpoveď
Dobrý deň.
Kým miera rizika ohrozenia suverenity
a straty územnej celistvosti “ stredných “ štátov, nepreváži nad ich neudržateľnou alibistickou a impotentnou politikou ;
však to nejako dopadne, však to nejako prežijeme ( samozrejme, každý osobitne, lebo máme svoje tribalistické záujmy),
tak prejav kanadského premiéra zostane síce zaujímavým, ale ťažko široko mobilizujúcim prednesom.
Ešte je stále nedostatočný tlak, ešte je stále príliš dobre, aby sa provincie vzbúrili.
Čaká sa na vodcu a na ideu.