K storočnici od úmrtia V. I. Lenina
Lenin večne živý! Volalo sa z vysokých tribún do auditórií preplnených poslucháčmi. Nemohlo sa tak stať. Bola to symbolika, rituálne volanie. Život človeka, ani geniálneho, nemôže byť večným, podlieha času, on i jeho dielo. Leninizmus sa vyhlasoval za marxizmus XX. storočia. Podľa uplynulého času 21. január 2024 je dátumom 100 rokov od jeho skonu. Zvolanie či prevolanie týkajúce sa večnosti, sa vzťahovalo, bolo želaním, aby jeho učenie prekonalo dočasnosť, stalo sa trvale prítomným. Platilo pre kreativitu, pre víziu revolucionára, ktorý viedol ruskú socialistickú revolúciu v jej akútnom štádiu od apríla 1917 do novembra 1917 a potom až do jeho skonu. Aj toto dielo sa muselo skloniť pred determináciou časom, pred pôsobením zákonitostí histórie, pred tým, že prítomnosť sa mení na kvalitatívne novú súčasnosť, na inú sociálno-ekonomickú formáciu, ktorá má inú vývojovú dynamiku. Minulá revolučná vízia prestáva byť platnou, stáva sa neaktuálnou.
Lenin 26. októbra 1917. Voľné dielo
I.
Od čias zániku ZSSR jeho rozpadom sa historici osobitne ruskí, nemôžu odpútať od povinnosti zaoberať sa jeho genealógiou, jeho predkami, ich rasovými, resp. etnickými koreňmi. Jeho starý otec, otec jeho matky, bol žid, ktorý konvertoval k pravosláviu. Prababička z otcovej strany bola kalmycko-mongolského pôvodu, babička jeho matky bola povolžská Nemka luteránskeho vyznania. Jeho otec bol školským inšpektorom čuvašského pôvodu. Samotný Lenin bol pokrstený ako pravoslávny kresťan. Etnické a rasové korene mal mnohonárodné. A podľa terminológie používanej v súčasnom putinovskom Rusku išlo o pôvod, rozmer jeho etnicity, ktorý sa charakterizuje tak, že v Rusku žije mnohonárodný, ale pritom jednotný ruský národ, resp. ľud. Hlásatelia princípu krvi, rasového pôvodu z čias britského kolonializmu a nemeckého pangermanizmu, by mohli povedať, že faktorom jeho výnimočnosti boli rasové dôvody, ich zmiešanie vo vhodnom pomere, multietnicita jeho génov. Zástancovia sociologického princípu, sociálnej determinácie formovania osobnosti, jeho intelektu by poukázali a vyzdvihli činitele prostredia, a ich rozhodujúci vplyv na edukáciu.
O rozvoji, sebarozvoji, formovaní jeho postojov, názorov a duševných a telesných schopností svedčia údaje z jeho života. V roku 1887 ukončil ako sedemnásťročný gymnázium so zlatou medailou, obdobne ako predtým každý ročník štúdia. Po dvoch rokoch štúdia práva ho vylúčili pre účasť na nepokojoch na Kazanskej univerzite. Úrady mu dodatočne umožnili pripravovať sa externe na skúšky pre absolvovanie právnického odboru. V novembri 1891 dokázal absolvovať, zložiť externé skúšky za ďalšie chýbajúce dva ročníky a tak úspešne dokončiť celé štúdium nie v provinčnej Kazani, ale priamo na špičkovej úrovni v hlavnom meste na právnickej fakulte Imperátorskej Sankt-Peterburskej univerzite. Dokázal to ako dvadsaťjedenročný! Mohol sa pripravovať na povolanie advokáta. Tak rozvíjal svoje vedomosti, schopnosti, intelektuálne kompetencie.
O rozvoji jeho intelektuálnej kreativity, vytváraní vedomostí, zručností a návykov, neustáleho učenia sa a pracovitosti aj v zrelom veku, svedčia údaje z neskoršieho obdobia. Za „124 dní obdobia pobytu v paláci Smolnom,“ t.j. od dobytia Zimného paláca (7. novembra 1917) do presťahovania sa vlády (Rady ľudových komisárov) z Petrohradu do Moskvy (marec 1918) Lenin napísal viac ako 110 článkov, projektov, dekrétov a rezolúcií, predniesol viac ako 70 prednášok a prejavov, napísal okolo 120 listov, telegramov a poznámok, zúčastnil sa na redakčnej úprave viacej ako 40 štátnych a straníckych dokumentov. Pracovný deň Lenina ako predsedu vlády (Rady ľudových komisárov) trval 15 – 18 hodín. Možno je tu na mieste výrok, že to čo sa nepoužíva, teda v tomto prípade mozog, sa nielen nezoderie, ale ani sa náležite nerozvinie a naopak. V tomto prípade bol orgán tvorby a rozvoja ľudských myšlienok využitý nielen nadmerne, ale priamo extrémne silne a dlho a v konečných dôsledkoch nepriaznivo, chorobne, ako to potvrdila jeho mozgová porážka, strata reči, a ďalšie nepriaznivé zdravotné dôsledky podľa posmrtných lekárskych zistení. Ale výnimočná udalosť, víťazstvo revolúcie, úsilie za jej zachovanie a rozvinutie motivovali Lenina k heroickým výkonom. Obetoval svoje zdravie a dokonca aj život pre úspech revolúcie.
Atribúty jeho multietnického pôvodu nebolo ťažké kombinovať do rozličných variantov. Charakterizovali ho aj ako „aziata“ podľa kalmycko-čuvašského a mongolského pôvodu jeho predkov. A ešte častejšie ako „židoboľševika“ podľa jeho starého otca a starej matky, ktorí boli ruskými židmi. Podľa jeho presvedčenia, celoživotného konania ako autora boľševickej doktríny, a tvorcu politickej strany „nového typu“, ho poznali ako lídra ruského i svetového. Objektívne hodnotenia jeho pôvodu vyznievajú do záveru, že národnostne bol – Rus s kalmycko-židovskými koreňmi.
Označenie „židoboľševik“ sa mohlo opierať o skutočný stav, totiž o to, že vedenie boľševickej strany pred i po Októbri sa skladalo z osôb, ktoré boli najmä židovskej národnosti (Kamenev, Zinoviev, Trockij, Kalinin), výnimkou bol Gruzínec J. V. Stalin, a V. I. Lenin – nepochybne považovaný za Rusa. Etnicita jeho predkov nezavážila vôbec. Neboli to rasisti.
Zvolanie s apoteotickou (zbožštenou) relevanciou „nech je večne živý“ sa vzťahovalo na jeho génia, kreativitu revolucionára, ktorý viedol ruskú proletársku a roľnícku revolúciu, ktorá mala byť a vyhlasovala sa socialistickú, ktorú kormidloval od apríla 1917 až do jeho skonu, ako sa hovorí, odchodu do večnosti.
Vlak skladajúci sa z dvoch osobitných vagónov s revolucionármi mal odchod 9. apríla 1917 zo Ženevy. Pricestovali do Petrohradu 16. apríla 1917 spolu s veľkou skupinou ruských socialistických revolucionárov emigrantov zo Švajčiarska, cez cisárske Nemecko, loďou do Švédska a ďalej cez Fínsko. Pricestovali vlakom, ktorý vo sfilmovanom príbehu tejto epopeje dostal názov aj ako vlak slobody, vlak do budúcnosti. Podarilo sa im získať povolenie na precestovanie cez imperátorskú Germániu, ktorá v tom období bola už temer štyri roky vo vojnovom stave s cárskym Ruskom. Teda Lenin a spol. celkove tridsaťdva osôb, ako ruskí občania boli vojnovými nepriateľmi a ich prechod cez Nemecko sa mohol kvalifikovať v cárskom Rusku aj ako „vojnová zrada; velezrada“, s uplatnením najvyššieho trestu. Aj podľa spomenutého filmu režiséra Damiana Damianiho „Vlak do Petrohradu“ (1988), aby sa vyhlo okamžitému velezradnému hodnoteniu tejto cesty, dva vagóny, v ktorých cestoval Lenin so svojou manželkou N. Krupskou, s priateľkou I. Armandovou (niekedy sa hovorí o jeho milenke) a s ďalšími revolucionármi, boli „zaplombované“. Nemohli do neho vstúpiť nemeckí cisárski vojenskí a policajní dôstojníci či úradníci. Obdobne i cestujúci revolucionári nemohli vystúpiť na nemecké teritórium na železničných staniciach, na ktorých vlak zastal. Vlak tam strážili nemeckí vojaci. Z hľadiska medzinárodného práva to bol stav, ktorý sa opisuje a charakterizuje ako poskytnutie pre vlak, pre vagóny, práva exteritoriality. Pokladal sa za ruské teritórium, pre ktoré platila na území cisárskeho Nemecka územná nedotknuteľnosť. Postavu V. I. Lenina vo filme vytvoril americký herec Ben Kingsley. Známy je aj z filmu Gándhí (1982) v ktorom stelesnil postavu Mahatmá Gándhího. V osobe Bena Kingsleyho sa tak na filmovom plátne spojili dve veľké osobnosti 20. storočia, dvaja revolucionári vyznačujúci sa odlišnými metódami činnosti, ktorí však zasiahli a deštruovali dve impériá – Ruskú ríšu, štát s najväčším územím, a Britskú ríšu (nad ktorou vtedy slnko nezapadalo).
II.
Aprílové tézy, ktoré predniesol V. I. Lenin z rušňa vlaku slobody na železničnej stanici v Petrohrade mali ústrednú myšlienku, resp. heslo: „Všetku moc sovietom, žiadnu podporu Dočasnej vláde“. Cár abdikoval v marci 1917, padlo tým samoderžavie, vývoj smeroval sa k celoruským voľbám do Ústavodarného zhromaždenia (Konštituanty). Rusko bolo v tom čase, prebiehajúcej svetovej vojne pravdepodobne najslobodnejšou krajinou v Európe – s politickými právami a slobodami (slobodou slova, slobodou tlače, zhromažďovania, vytvárania a činnosti politických strán, s perspektívou konštitucionalizmu). Ustanovením Dočasnej vlády za súčasnej existencie sovietov robotníkov a vojakov vznikli v Rusku dve centrá moci – dvojvládie.
V samotnej boľševickej strane boli viaceré koncepcie ako ďalej. Kamenev mal teóriu o tom, že doteraz je v Rusku nedokončená buržoázna (demokratická) revolúcia. Rykov, ďalší líder strany, zastával názor, že socializmus musí byť najskôr vybojovaný vo vysoko industriálnej krajine. V Rusku sa malo počkať až do dobehnutia tohto štádia. Aj stanoviská ďalších vodcov v strane boli iné. Neprijímali okamžite tézy Lenina. Dokonca jeho manželka Nadežda Krupská poznamenala, že to prehnal, doslova, že „Iľjič sa asi zbláznil“. Ale tým sa to neskončilo. Vedenie strany v priebehu ďalších troch týždňov Aprílové tézy akceptovalo. Lenin dokázal presvedčiť o svojej pravde, o tom, čo je záujmom revolúcie.
Lenin svojou ústrednou tézou (všetku moc sovietom) určil podstatu situácie a vývoja. Zdôvodnil, že sa realizovala prvá etapa revolúcie, ktorú vytýčil minimálny program strany z roku 1903. Moc Dočasnej vlády hodnotil ako diktatúru buržoázie. Soviety, ktoré sa zrodili v pomeroch revolúcie z roku 1905, boli orgánmi štrajkového boja, potom orgánmi zápasu o politickú moc s Dočasnou vládou, sa mali stať formou nového štátu, dokonca v konečnej perspektíve – sa stali názvom (pomenovaním) pre nový štát. Lenin soviety vyhlasoval za novoobjavenú organizačnú formu revolúcie a jeho štátu. Soviety v danej dobe zhodnotil ako revolučno-demokratickú diktatúru ľudu. Nežiadal ani okamžité zvrhnutie vlády, ani jej podporu. Heslo „Všetku moc sovietom“ znamenalo trend na a za ukončenie dvojvládia a koncepciu pokojného prerastania revolúcie.
Lenin quasi ako politológ diagnostikoval stav revolúcie jej podstatu (originálnym spôsobom) ako revolučno-demokratickú diktatúru ľudu a uviedol, ako sa má vyvíjať – a to pokojným prerastaním. Ako revolucionár, myslením dialektik, vedel, že každá téza platí len v daných pomeroch, a stráca zmysel zmenami pomerov a vtedy ju treba vymeniť. Formuloval dve varianty pokojnej, legálnej formy prevzatia moci – a to koncepciu celonárodnej parlamentnej legality s voľbami do Ústavodarného zhromaždenia (vypísanými s termínom od októbra 1917), alebo po druhé koncepciu sovietskej legality, prevzatím moci všeruským zjazdom sovietov, ktorý sa mal konať v novembri 1917. Ďalej preskúmal a uviedol možnosti najskôr pokojnej, legálnej formy vývoja revolúcie, ale i jej protipól – násilnej, ozbrojenej formy revolúcie. Rozhodnutie, ktoré sa z týchto foriem použije záviselo od postupu dočasnej vlády a ďalších síl protirevolúcie, najmä ozbrojených a vojenských, odvodzoval nie od svojho subjektivizmu, ani od voluntarizmu vodcov strany, ale od objektívnych podmienok. Tie ako reálny fakt určovali, či sa uplatní a zachová najvyšší zákon revolúcie: „Salus populi suprema lex“ (záujem ľudu je najvyšším zákonom). Nedodržaním či popretím tohto základného zákona revolúcie by sa mohlo stať, či by sa stalo, že by revolucionári vydali ľud do rúk vojenskej diktatúry, brachiálnej a krvavej. Previnili by sa tým, proti ľudu, hegemónu revolúcie, spáchali by tým obrovský, neodpustiteľný zločin proti Rusku a jeho ľudu. S revolúciou, najmä s vojenským povstaním ako jej podobou si nebolo možné zahrávať, ani hazardovať s ňou.
Táto zodpovednosť, zmena podmienok prerastania revolúcie, sa prejavila v zmene formy, koncepcie prevzatia moci. Podľa téz z apríla 1917 mala podobu pokojnej cesty vývoja, formu sovietskej legality, či dokonca celonárodnej parlamentnej legality. V júli 1917 dočasná vláda brachiálnym zásahom proti ľuďom protestujúcim na uliciach, strieľaním do nich z guľometov zlikvidovala demonštrácie v Petrohrade, Vyhlásila výnimočný stav (stav obliehania), zrušila všetky politické práva občanov, vydala zatykače na dvadsiatich štyroch boľševikov a uväznila ich. Samotný Lenin sa musel pred zatknutím a uväznením, dokonca pred tým, že bude postavený pred vojenský súd, kde mu hrozil trest smrti, uchýliť do ilegality mimo hlavného mesta. Heslo, taktika, koncepcia pokojnej formy revolúcie, jej pokojného prerastania do revolúcie socialistickej, muselo padnúť, boľševici ho museli odvolať. Koncepcia ozbrojeného povstania, ktorá sa doteraz nemohla v boľševickej strane presadiť, teraz sa stala aktuálnou a platnou!
Leninovi sa darilo držať ruku na pulze revolúcie, na diagnostikovaní zmien jej dynamiky a frekvencie. V tom sa preukázal ako veľký stratég, taktik, doslova manažér či dirigent revolúcie od jej demokratickej etapy k etape socialistickej. Mala to byť pokojná forma s legálnym postupom v apríli 1917; ozbrojená forma, revolučná, nie legálna, od júla 1917. Dynamika revolúcie sa menila, postup revolucionárov, ich organizovanosť, početnosť aj ozbrojená sila musel zodpovedať tejto zmene. Tieto myšlienky o rozmanitosti ciest k víťaznej revolúcii, aj parlamentnou a ústavnou formou, zarezonovali aj neskôr, konkrétne v Československu v rokoch 1946 až 1948 a uplatnili sa v podobe získania moci konštitučným spôsobom, v súlade s vtedy platnou ústavou a podľa kontrasignácie (podpisu) právoplatného prezidenta republiky. Osobitná cesta k socializmu, tak sa nazývali Leninove idey o rozličných variantoch výstavby socializmu, sa sformulovala v nasledujúcom období do konštrukcie či tézy o rozličných modeloch socializmu so špecifickými znakmi. Koncepcia sa stretla s námietkami až odmietaním. Máme na mysli československý model socializmu a inváziu sovietskych vojsk. Bola to koncepcia, ktorá mala korene v učení Lenina.
Ako keby mal Lenin stetoskop lekára na pulze revolúcie. Vytyčoval a menil jej formy podľa zisteného elektrokardiografu, ktorý podroboval svojmu revolučnému rozboru a určoval ďalší postup.
Na jeseň 1917 dozrela celonárodná kríza (robotníci obsadzovali podniky, roľníci statkársku pôdu) do štádia riešenia otázky moci. Dočasná vláda chcela v októbri 1917 otvoriť hranice, Petrohrad vydať Nemcom, aby sa tí vysporiadali s ruskou revolúciou. Pripravovali druhú kornilovčinu, nastolenie vojenskej diktatúry generála Kornilova. Dočasná vláda trvala na pokračovaní veľmi nepopulárnej účasti Ruska na svetovej vojne, ktorá ho viedla do záhuby. Ruská ofenzíva spustená nedobrovoľne na naliehanie štátov Dohody bola neúspešná. Boli veľké straty na životoch, vojsko sa rozkladalo, dezercia bola masová. To všetko bránilo, aby Dočasná vláda uskutočňovala hlboké reformy požadované občanmi. Namiesto toho boľševický program vyjadrený heslom „Mier, chlieb a pôda“ a „Všetku moc sovietom 1917“ rýchle získavalo priaznivcov. Lenin po zanalyzovaní týchto krízových podmienok opäť žiadal zmeniť taktiku a tvrdo ju vyžadoval. Odmietol umiernenosť a požadoval nie iba ozbrojenú formu, ale priamo okamžité povstanie. Ba viac ,okamžité uchopenie moci. Vedenie strany to odmietlo, konkrétne Kamenev a Zinoviev. Vtedy Lenin zasiahol ultimatívne a extrémne. Hrozil, že odstúpi z vedenia strany a bude viesť svoju politickú kampaň mimo strany. Napokon sa dosiahol určitý kompromis. Lenin nesúhlasil pritom, aby sa čakalo na zasadanie II. všeruského zjazdu sovietov (II. VZS) v Smolnom paláci. Bádatelia dospeli aj k názoru, že táto prudká zmena Lenina od pokojnej revolúcie k násilnej, k ozbrojenému povstaniu svedčí o výnimočnosti schopnosti Lenina viesť revolúciu. Dočasná vláda bola v tomto momente oslabená, plná rozporov, vojská ruských generálov boli mimo a pomerne ďaleko od hlavného mesta, sily revolucionárov boli sústredené a odhodlané a vďaka tomu boľševická revolúcia zvíťazila, zvrhla Dočasnú vládu, uchopila moc do svojich rúk a tým vyriešila základnú otázku revolúcie.
V momente otvorenia II. všeruského zjazdu sovietov, na začiatok ktorého Lenin prišiel, sa zaregistrovalo 649 delegátov zjazdu. Do istej miery akoby synchrónne, sa v tom čase sa už viedol aj útok ozbrojených červených gárd, útok na Zimný palác. Strieľalo sa tam z diel aj z pušiek. Ministri Dočasnej vlády boli zatknutí a uväznení. Menševici a eseri (spojenci boľševikov v revolúcii) preto obvinili boľševikov, že pred „zahájením zjazdu sovietov riešia otázku moci vojenským sprisahaním, zorganizovaným jednou revolučnou stranou“, teda že tým rozpútali občiansku vojnu. Žiadali vytvoriť „jednotnú demokratickú vládu“, ktorú budú uznávať všetci demokrati. Návrh podporovali i zjednotení sociálni demokrati a bundovci. Keď bol tento návrh zjazdom rezolútne odmietnutý, asi 50 delegátov na protest opustilo rokovania zjazd. Boli to spomínaní menševici a eseri. Podstatná časť členov týchto strán však zostala na zjazde.
Druhý všeruský zjazd sovietov po tomto úvode prijal v prvom bode svojho rokovania vyhlásenie „Robotníkom, roľníkom a vojakom“, v ktorom zakotvil prevzatie všetkej moci. V priebehu ďalšieho rokovania prijal najvyšší orgán sovietov ako celoruský orgán dva známe dokumenty – „Dekrét o mieri“ (žiadal ukončenie svetovej vojny a uzavretie mieru bez anexií a kontribúcií) a „Dekrét o pôde“ (znárodnenie pôdy, zabranie pôdy statkárov a jej rozdelenie roľníkom) a nakoniec „Dekrét o vymenovaní vlády (Rady ľudových komisárov). Legitimitu prevzatia moci podľa vyhlásenia „Robotníkom, roľníkom a vojakom“ opieral zjazd o zásadu suverenity, o princíp zvrchovanosti, nie všetkého, ale práve pracujúceho ľudu v znení: „Zjazd sa opiera o vôľu obrovskej väčšiny robotníkov, vojakov a roľníkov, opiera sa o víťazné povstanie robotníkov a posádky v Petrohrade a berie moc do svojich rúk.“ Výlučnosť novej štátnej moci sa vzťahovala na centrum Ruska s ustanovením: a) „Dočasná vláda je zvrhnutá, b) na celom území štátu všetka moc prechádza do rúk sovietov, ktoré tiež musia zaistiť skutočný revolučný poriadok. Uvedené vyhlásenie malo relevanciu východiskovej ústavnoprávnej normy ustanovenia sovietskeho štátu. Sovietska moc vo forme sovietskeho štátu sa teda ustanovila legálne. Nedošlo k uzurpácii moci jednou politickou stranou.
Podľa údajov anketovej komisie zjazdu sa 505 delegátov vyjadrilo za návrh vyhlásenia. Ďalších 165 delegátov podporovalo kompromisné riešenie znení: „Za moc demokracie“ a „Za koaličnú moc“. Treba zvýrazniť, že to bola kvalifikovaná väčšina zjazdu, ktorá prijala vyhlásenie o prevzatí so silou najvyššieho zákona, nového už sovietskeho Ruska. Boľševici uznávali len zvrchovanosť a výlučnosť moci – vládu sovietov. Vo voľbách do nich získali postupne temer dvojtretinovú, teda kvalifikovanú väčšinu. Názorne to vyplýva z vývoja výsledkov volieb do zjazdu sovietov – na I. všeruskom zjazde sovietov, ktorý sa konal 3. 6. 1917, bolo zvolených 13 percent boľševikov. Na II. zjazde – (25. 10. 1917) to už bolo 51 percent boľševikov z celkového počtu delegátov. Na III. zjazde (10. I. 1918) delegáti boľševikov tvorili 61 percent. Mali teda za sebou väčšinu námezdne pracujúceho obyvateľstva. Získali vďaka tejto väčšine aj právo zostaviť vládu (exekutívnu moc). Usilovali sa aj o rozšírenie vlády o predstaviteľov iných politických strán. Účasť vo vláde ponúkli všetkým stranám s podmienkou uznania rozhodnutí II. VZS. Na tejto platforme deklarovali aj možnosť vytvorenie inej socialistickej vlády po nových voľbách do sovietov. Základný princíp novej revolúcie bol – všetka moc sovietom. V Rusku nesmie byť iná vláda než vláda sovietov. V Rusku sme vybojovali moc sovietom a prechod vlády z rúk jednej strany zastúpenej v sovietoch do rúk druhej strany je zabezpečený bez akejkoľvek revolúcie jednoducho uznesením sovietov, jednoducho novými voľbami poslancov do sovietov. Také boli slová V. I. Lenina po revolúcii, po 25. novembri 1917.
Protiboľševické sily hneď po zjazde odmietali právoplatnosť vyhlásenia, pre údajnú absenciu kompetencie zjazdu. Iná časť delegátov zjazdu tvrdila, že moc II. VZS je založená na násilí, na násilnom uzurpovaní moc. Menovite to bolo obsiahnuté vo výzve Výboru pre záchranu vlasti a revolúcie, ktorý sa postavil do čele kontrarevolúcie.
Prečo sa nesplnila táto možnosť, tento vývojový trend? Možnosť a právo prechodu vlády z rúk jednej strany zastúpenej v sovietoch do rúk druhej strany, bez akejkoľvek revolúcie, jednoducho uznesením sovietov, jednoducho novými voľbami poslancov do Sovietov?
Bol rozkol v ruskej spoločnosti na dve vzájomne bojujúce, antagonistické či popierajúce sa časti – červených a bielych nevyhnutný? Z čoho to pramenilo? Možno povedať, že z určitého sociálno-triedneho utopizmu a doktrinárstva boľševikov. V nedostatku ochoty ku kompromisom u vládnucich tried Ruska (bankárov, fabrikantov a statkárov predovšetkým), ďalej z nepripravenosti ku kompromisom, reformám, ústupkom, aby uspokojili najmä roľníkov a neruské národy. Domnievame sa, že najpádnejšími dôvodmi bol antagonizmus, nezmieriteľný a nezlučiteľný rozpor, protiklady vo vnútri ruskej spoločnosti a po druhé – antagonizmus, permanentný stav ohrozenia suverenity, územnej nedotknuteľnosti, vnútorného sovietskeho režimu, systému Ruska zvonka, od nepriateľských štátov. Tak sa stalo, že politický systém sovietskeho Ruska sa v priebehu krátkeho času, ešte pred občianskou vojnou, stal monopartajným, jednostraníckym, a vládnúca politická strana sa postupne vnútorne a personálne hierarchizovala, mala svoju stranícku oligarchiu. Nasledovalo potom prepojenie vládnucej politickej strany so štátom a vznikol jav, ktorý sa pomenúva ako – stranoštát a vice versa ako štátostrana. A v ďalšom vývoji sa tento deformovaný jav v politickom systéme štátu nepodarilo nielen odstrániť, ale ani zmeniť k lepšiemu. Aj to bola príčina pádu celého sovietskeho systému, rozpadu ZSSR.
Obdobne ako kedysi v starovekom Ríme v I. storočí nebola možná republikánska vláda (s konzulmi, prétormi a senátom) – ale len vláda s diktátorom, dokonca v prvom období nie s diktátorom dočasným, ale ustanoveným na desať rokov, ktorým bol C. Sulla. A po občianskych vojnách (po dvoch triumvirátoch) sa mohla presadiť len moc vedená princepsom, v podstate monarchom, konkrétne Augustom, s titulom caesar (cisár). A v ZSSR to malo vývoj v podobe autokracie, resp. diktatúry či priamej tyranie J. V. Stalina. Stalo sa tak až po potlačení viacerých frakcií v strane – najskôr tandemu Kamenev, Zinoviev (1924), potom L. D. Trockého (1927) a ešte údajných pravicových sprisahancov – Bucharin, Rykov a Tomskij (1929 až 1932).
III.
Aký je v súčasnosti obraz V. I. Lenina, jeho činnosti v politike ? Máme tu uznesenie parlamentu EÚ o európskom historickom povedomí, poznámku V. Putina na z tlačovej konferencie, a niekoľko domácich publikačných výstupov. Spomeňme napokon súčasných ruských komunistov a ich stranu.
Uznesenie Europarlamentu zo septembra 2019 „O dôležitosti európskeho historického povedomia pre budúcnosť Európy“obsahuje v bode 15. svojej výrokovej časti aj výzvu adresovanú ruskej spoločnosti, aby uzavrela svoju tragickú minulosť, pretože je aj naďalej najväčšou obeťou komunistického totalitarizmu, a jeho politická elita a propaganda ďalej kamufluje komunistické trestné činy a velebí sovietsky totalitný režim. Ruská spoločnosť podľa Európskeho parlamentu je v dvojitom postavení: je aj obeťou a paradoxne aj velebiteľom sovietskeho totalitarizmu. Odporúča medicínu – uzavrieť svoju tragickú minulosť. Zmyslom je – vyprázdniť svoju historickú myseľ, zabudnúť na svoju minulosť, prekliať ju a vyhlásiť ju za zločinnú, ako to urobili naši aktivistickí poslanci, ako to urobili podľa jemného príkazu orgánov EÚ vo všetkých postkomunistických štátoch. Nevedia, odkiaľ prichádzajú a čo aj pozitívne dokázali ich predkovia. Majú si len sypať popol na hlavu. Národ bez pravdivého historického vedomia nemá sebavedomie, hrdosť, je servilný, manipulovaný tými, ktorí vyhlasujú svoju minulosť za bezchybnú. Europarlament tak trochu ako slon v porceláne sa dotkol ruského historického vedomia. Možno by Europarlamentu, jeho historickému povedomiu zaimponovalo, ak by vyniesli mumifikované telo V. I. Lenina z mauzólea. Potom presunuli pochované telá J. V. Stalina a ďalších od Kremeľského múra niekde inde, do ústrania a zabudnutia. Vyhovovalo by im a mlčky to priamo žiadajú, vraj preto , že vláda Ruska, jeho parlament, t. j. Štátna duma, velebia komunizmus. Asi by mali toto obdobie popisovať a hodnotiť len odióznymi a kriminálnymi termínmi.
Prezident RF V. Putin odpovedal na otázku s takýmto obsahom tak, že v Rusku máme mnoho ľudí, ktorí s týmito udalosťami, osobnosťami spájajú svoj vlastný život, svoj osud, spájajú s tým určité úspechy minulosti, zo sovietskych rokov. S telom v mauzóleu preto netreba hýbať. Asi aj preto, že pojem Sovietsky zväz je tak alebo inak bezpodmienečne zviazaný s vodcom svetového proletariátu Vladimírom Iľjičom Leninom. Preto načo do toho veľmi zasahovať? Treba jednoducho kráčať dopredu, postupovať aktívne a to je všetko. Život a prax vyrieši tento vzťah spoločnosti aj k tomuto obdobiu. Nepatrí sa robiť mu násilie.
Ruská federácia od rozpadu ZSSR je kapitalistickým štátom, resp. krajinou so štátnym kapitalizmom. Samotný prezident RF sa nie raz vyslovil, že socializmus a komunizmus považuje za slepú cestu vývoja. Mauzóleum pri Kremeľskom múre stojí, nechystajú sa ho búrať, ani odstrániť. Pri oslave veľkých sviatkov, pri vojenských prehliadkach je však budova mauzólea zakrytá. Ani rečníci, hodnostári nestoja už na mauzóleu. Nabalzamové telo Lenina, vodcu revolúcie, komunistickej strany, predsedu sovietskej vlády v rokoch 1917 – 1922 má svoj večný pokoj.
Takže aj Ruská federácia v porovnaní so ZSSR podstatne zmenila svoj vzťah k V. I. Leninovi. Vývoj ruského historického vedomia v tejto otázke má evolučný charakter, mení sa bez diskontinuitných skokov, bez donucovania. Zachováva si svoju hrdosť, aj kritický konštruktívny vzťah k svojej histórii.
Parlament EÚ bol z takejto odpovede Ruska znepokojený. Možno by našiel rovnováhu vo svojom historickom vedomí, ak by urobil sebapoznanie – poznanie kolonialistickej minulosti členských štátov EÚ, ktorá sa začala už pred 500 rokmi, teda pred poltisícročím – štátov ako Španielsko, Holandsko, Belgicko, Anglicko a Francúzsko. Vyžiadala si totiž nie iba tisíce, ale milióny mŕtvych osôb v krajinách Afriky, Ázie a Ameriky, ktoré tieto štáty koloniálne vyrabovali, zotročili ich obyvateľov a predávali ich na trhoch, voľných trhoch nie ako ľudí, ale ako „veci“, „tovar“, alebo často ako zvery. Pred niekoľkými rokmi zazneli a udiali sa pohyby mládeže v USA, ktorá pranierovala, dištancovala sa od „otcov zakladateľov“, ktorí boli otrokármi, ktorí na plantážach devastovali, ničili zdravie a životy týchto ľudí, pričom ich nepovažovali za ľudské tvory. A títo „otcovia zakladatelia“ boli kongresmanmi, prijímali „Deklaráciu nezávislosti“ aj Ústavu USA s veľkolepým katalógom ľudských práv a slobôd. Nevideli si pritom brvná vo svojich očiach. Taká je tzv. západná civilizácia! Také je európske historické povedomie a vedomie. Doteraz sa z neho „nevyspovedali“, nevysporiadali, nepožiadali o rozhrešenie za svoje koloniálne zločiny. A velebia tieto zločiny európskej koloniálnej minulosti ako svoju krásnu minulosť, históriu. Na týchto zločinoch založili svoj hospodársky prospech, profit a prosperitu. A toto všetko – na biede, mizérií, krutom vykorisťovaní, na životoch miliónov obyvateľov Afriky, Ázie a Ameriky.
Obrázkové periodikum „Historická revue“ sa samozvane pomenovalo ako „jediný slovenský odborný mesačník o histórii pre všetkých“. Ako faktická príloha denníka SME pôvodne chcelo prísť s číslom, v ktorom by Lenina kvalifikovali ako revolucionára – teroristu. Napokon sa umúdrili a označili ho „zmierlivo“ za „najbezohľadnejšieho revolucionára“. S podobným zložitým vývojom, možno povedať, prešiel aj pôvodne sovietsky, potom ruský historik, D. Volkogonov, ktorý, ako o sebe napísal, bol stalinistom, potom sa prepracoval do podoby leninistu, aby sa, ako dodal, zbavil v bolestnom procese týchto prívlastkov a stal sa liberálnym, progresívnym historikom, študujúcim v tichu kongresovej knižnice vo Washingtone. Vydal monografiu s názvom „Lenin – pôvod terorizmu“. Takto zakomponovali lídra boľševikov za démona terorizmu. Pravdou je, že boľševici rozhodne odmietli teror ako systém jednotlivých politických vrážd, ako spôsob politického boja. Hovorili o uplatňovaní revolučného násilia proletariátu po jeho víťaznej revolúcii. Za jeho zmysel a cieľ pokladali potlačenie každého odporu vykorisťovateľov, teda obranu novej moci. Vytvorili si na splnenie tejto úlohy orgány pre ochranu výdobytkov revolúcie. Stali sa nimi vojensko-revolučné výbory, Všeruská mimoriadna komisia (Čeka) a jej administratívne orgány a revolučné tribunály ako súdne orgány. Vývoj úpravy ich kompetencie, najmä Všeruskej mimoriadnej komisie (VČK) ako „trestného orgánu revolúcie“, v relácii s právomocou revolučných tribunálov pri aplikácii trestnoprávnej represie, predstavuje základné periodizačné kritérium pri skúmaní trestnoprávnych aspektov revolučného násilia. Vychádzajúc z toho, možno uviesť tieto obdobia kedy sa sovietska moc musela krajným spôsobom brániť proti útokom kontrarevolúcie. Prvým bolo obdobie po 25. októbri 1917 do 21. februára 1918, do prijatia dekrétu RĽK „Socialistická vlasť je v nebezpečenstve“ do útoku nemeckého vojska na Rusko; b) nasledovalo časové obdobie od prijatie mierovej zmluvy s Nemeckom do výbuchu bieleho teroru; c) nový úsek tvoril čas od 2. septembra 1918 do 17. februára 1919, do reorganizácie Čeky a revolučných tribunálov; d) potom to bolo obdobie od 17. februára 1919 do 18. marca 1920 do prijatia dekrétu o revolučných tribunáloch, ktorým boli zrušené súdne splnomocnenia Čeky a jej orgánov; e) od útoku poľských vojsk a po vyhlásení vojnového stavu 18. marca 1920. Vtedy boli vojenským revolučným tribunálom poskytnuté právomoci týkajúce sa trestných činov namierených proti bezpečnosti štátu. Po uzatvorení mierovej zmluvy s Poľskom boli splnomocnenia Čeky znovu zúžené. Právomoci najmä Čeky a revolučných tribunálov sa zväčšovali, zintenzívňovali v závislosti od sily útokov kontrarevolúcie. Ale sa aj znižovali, redukovali v závislosti od poklesu týchto útokov. Vymedzenie časových období znižovania a zosilňovania sovietskej trestnej represie ukazuje, že táto nebola apriórna, ale menila sa v závislosti od sily a krutosti konania nepriateľa. Najsilnejšie sa prejavila v období po prijatí dekrétu o červenom terore. Podľa neho sa stíhali nielen osoby konajúce trestné násilie, páchajúce trestné činy, ale aj osoby, ktoré boli svojou osobnosťou protirevolučne nebezpečné, t.j. potenciálne nebezpečné ako kadeti, eseri, menševici, osoby spojené s bielogvardejskými organizáciami, sprisahaniami a vzburami, ale aj príslušníci nepriateľských sociálnych vrstiev vôbec. Možno povedať, že revolučné násilie aj v jeho najkrutejšej forme, v revolučnom terore, chápal Lenin len ako určité štádium jednej osobitnej, vynútenej a dočasnej metódy revolučného boja, podriadenej a ustupujúcej uskutočneniu hlavnej, konštruktívnej a pozitívnej úlohy socialistickej revolúcie, úlohy tvoriť a budovať. „Teror nám bol nanútený terorizmom Dohody, terorom všemocného kapitálu, ktorý hrdúsi, hrdúsil a odsudzoval na smrť hladom robotníkov a roľníkov za to, že bojujú za slobodu svojej krajiny. A každý náš krok vpred vo víťazstve nad touto prapríčinou a príčinou teroru, bude nevyhnutne a nezvratne sprevádzaný tým, že čím ďalej, tým menej budeme používať vo svojom spôsobe spravovania tento prostriedok presvedčovania a náporu.“ Červený teror bol odpoveďou na biely teror kontrarevolucionárov. Uplatňoval sa v mimosúdnom poriadku. V najväčšom rozsahu sa uskutočňoval v Petrohrade (v októbri 1918 okolo 800 ľudí bolo zastrelených, 6 229 uväznených) a tiež v Moskve, Tambove, Penzskej gubernii. Hodnoverná štatistika obetí „červeného teroru“ nejestvuje, ale podľa približných údajov bolo zastrelených okolo 8 tisíc osôb (veľká ruská encyklopédia). Kontrarevolúcia len v júni 1918 popravila 4 141 pracovníkov v orgánoch sovietov. Do týchto údajov nie sú zahrnuté hromadné popravy robotníkov, ktoré boli niekoľkotisícové.
Ani nové ťaženie kontrarevolúcie na Moskvu začaté na jar 1919 Denikinom, Kolčakom, Judeničom, podporované v druhej polovici tohto roka ťažením 14 nepriateľských štátov nezmenilo túto úpravu použitia revolučného násilia. Vojnová situácia vyvrcholila v septembri 1919, kedy bola ohrozená Moskva jazdeckými vojskami Denikina. Po podpísaní mieru s pánskym Poľskom (1920) a po porážke Vrangela na Kryme intervencia a občianska vojna sa v sovietskom Rusku skončili. Skončilo sa tak obdobie najexponovanejšej obrany prvej krajiny, v ktorej sa proletariát zorganizoval v štát a úspech ktorej si vyžiadal použitie právnych i mimoprávnych prostriedkov revolučného násilia. Periodizačné delenie foriem a intenzity jeho použitia, ktoré sme v tomto príspevku vyššie načrtli , je dôkazom, že sovietska moc používala metódy teroru celkom výnimočne, resp. adekvátne konkrétnym podmienkam, v ktorých jestvovala, v ktorých sa bránila a predovšetkým ako prostriedok zodpovedajúci inštitúciám nutnej obrany a krajnej núdze. To sú všetko právne inštitúcie, okolnosti, ktoré vylučujú trestnosť, zakladajú beztrestnosť. Nepoužívala ho nikdy ako inštrument ofenzívy, ako apriórny a trvalý nástroj. Prisudzovať Leninovi ako druhé meno terorista, je hanebné, neoprávnené. Kto sa bráni proti hroziacim útokom, nie je páchateľom a už vôbec nie teroristom.
S dielom Lenina sú spojené ďalšie historické počiny – sociálno-ekonomického rangu. A to tzv. vojnový komunizmus v rokoch 1918 – 1920 s nacionalizáciou a plnou centralizáciou ekonomiky, s povinným odovzdávaním potravinárskych prebytkov štátu. Nasledovala nová ekonomická politika (NEP) od roku 1921, ktorým sa obnovil obchod, systém trhu, tovarovo-peňažných vzťahov s tým, že roľníci odovzdávali určenú časť svojej produkcie a s ďalšou mohli voľne obchodovať. Pristupovalo sa k tzv. akumulácii prostriedkov, perspektívne akumulácii kapitálu, prostriedkov pre začatie industrializácie krajín.
V týchto rokoch viedol Lenin aj spor s J. V. Stalinom o ústavnoprávnej forme zväzku vtedy štyroch sovietskych republík – Ruskej federácie, Ukrajiny, Bieloruska a Zakaukazskej federácie. Išlo o to, či tento ich zväzok bude mať podobu a relevanciu autonómie (podľa Stalina) alebo federácie (podľa Lenina). Presadila sa forma zväzového štátu (federácie) dokonca aj s právom republík na vystúpenie zo zväzku (s právom secesie). V. I. Lenin sa dokonca v tomto období zasadil o významnú teritoriálnu zmenu – o to, aby sa súčasťou vtedy Ukrajinskej sovietskej republiky stali aj územia Donbasu a Novoruska, územia bohaté na nerastné suroviny (uhlie, železná ruda). Hlavný dôvod, prečo Lenin presadzoval túto zmenu, bola štruktúra obyvateľstva Ukrajiny. Namiesto dovtedajšieho zloženia s prevahou roľníckeho obyvateľstva Ukrajina získala priemyselné teritóriá s veľkým počtom obyvateľstva robotníckeho pôvodu, ktoré malo vyrovnať a zmeniť prevažne agrárny charakter Ukrajiny. Pritom išlo o obyvateľstvo ruskej národnosti. Uvedený Leninov postup v súčasnosti kritizuje prezident RF V. Putin ako konanie, ktoré nebolo ani vtedy perspektívne, a najmä dnes v súlade so záujmami Ruska. Bolo to podľa neho konanie revolucionára, ale nie štátnika , ktorý má myslieť a všemocne uprednostňovať záujmy Ruska.
Osobnosť, revolucionára a štátnika má dnes na svojom štíte, vo svojom znaku Komunistická strana Ruskej federácie. Ruskí komunisti si pripomínali sté výročie od úmrtia Lenina pod heslom „Človek, ktorý zmenil všetko“. Pri mauzóleu V. Lenina na moskovskom Červenom námestí pri ich položení kvetov v nedeľu 21. januára 2024 zaznelo polozabudnuté heslo zo sovietskych čias „Lenin žil, Lenin žije, Lenin bude žiť“.
Takže vzťah k Leninovi v súčasnosti je rozmanitý, možno povedať pluralistický. Nie je zabudnutý, ale pod jeho menom a pod jeho učením sa už nevedú masové revolučné hnutia, ani revolúcie. Pôsobí ako spomienka na minulosť, keď sa prevracalo Rusko, keď sa prevracal svet.
IV.
Nech aj pre Lenina platí epitaf či idiom na poctu zomrelého, R.I.P. (Requiescat In Pace). Nech odpočíva v pokoji! Pokoj zomrelého pred piatimi rokmi sa pokúsil narušiť Parlament Európskej únie. Nepodarilo sa mu to.
Ako predseda vlády (RĽK) RSFSR V. I. Lenin pracoval až do mája 1922. Zdravie mu začalo ubúdať od jesene 1921. Ako príčina jeho skonu sa uvádza mozgová mŕtvica (krvácanie do mozgu), podľa staršej lekárskej terminológie. V súčasnosti by sa tento stav popisoval ako mozgová príhoda. Dňa 25. mája 1922 ho postihol prvý záchvat, ktorý mu dočasne znemožnil pohyb a reč. Zdravie sa mu zlepšilo na jeseň 1922, konkrétne v októbri 1922. Vtedy sa vrátil ku svojej práci. Vystupoval, rečnil aj na bežnom zasadaní Všeruského ústredného výkonného výboru, ako aj na IV. zjazde Kominterny. Prejav tu zameral výlučne na ruské záležitosti a veci spojené s NEP-om.
Druhý záchvat ho postihol 23. marca 1923. Nemohol už viac hovoriť ani písať, ani sa pohybovať. Fotografia Lenina na invalidnom vozíku v Gorkom je ilustráciou diela zákernej choroby, ktorá ťažko zmenila jeho podobu, najmä tvár. V tomto stave trpel, ak spočítame obe období po jeho dvoch mozgových príhodách, pätnásť mesiacov. A to zbavený schopnosti hovoriť a písať, ako aj pohybovať sa.
Dokázal však v tomto období krutej choroby do 21. januára 1924, vo vzácnych chvíľach, kedy mu to zlepšenie zdravotného stavu umožnilo, nadiktovať viacero poznámok, resp. päť významných článkov, pričom možno najvýznamnejším z nich bol list „K otázke národnostnej alebo o autonomizácii“. „List zjazdu“ (1922) sa často hodnotí ako Leninov testament.
V januári 1924 došlo v zdravotnom stave Lenina k nečakane prudkému zhoršeniu. Zomrel v 54. roku svojho života. Pozoruhodné, náhodné, ale zaujímavé je, že aj jeho otec zomrel rovnako vo veku 54 rokov. Uvádza sa, že príčinou smrti otca bola tiež mozgová príhoda. Syn nasledoval svojho otca. V protokole o príčine úmrtia bolo napísané, že základom choroby zomrelého bola rozšírená ateroskleróza.
Albert Einstein o Leninovi v roku 1929 napísal: „Vážim si v Leninovi človeka, ktorý celú svoju silu s plným sebaobetovaním svojej osobnosti využíval pre uskutočnenie sociálnej spravodlivosti. Jeho metóda sa mi zdá neúčelnou. Ale jedno je nepochybné: ľudia jemu podobní sú ochrancovia a obnovitelia svedomia ľudstva.“
(Koniec)
