S hubárskym košíkom brázdieval lesné porasty Záhoria v okolí Sološnice, teda severnejšie než ja. No boli sme si blízki a mali čo-to spoločného aj v iných oblastiach života. Moderným slovníkom – patrili sme do jednej bubliny…
V utorok 4. novembra 2025 mi v mailovej schránke pristála smutná zvesť. „Vo veku nedožitých 86 rokov nás náhle opustil Mgr. Ľudovít Števko, ktorý patril medzi výraznejších novinárskych bardov, slovenských spisovateľov a publicistov svojej generácie.“ Spoznal som ho koncom 70-tych rokov ako elegána francúzskeho typu s hustými čiernymi kaderami. Bol mojím starším televíznym kolegom z Mlynskej doliny, ktorý mohol byť (a aj bol) v mnohom vzorom i nám – mladým televíznym spravodajcom z Námestia SNP v Bratislave. Jeho meno je v histórii Československej televízie spojené s formovaním modernej televíznej publicistiky. Od roku 1965 dlhé roky pôsobil v Mlynskej doline, kde zastával aj riadiace funkcie, stál i pri zrode populárnych relácií. Najviac vari ako tvorca a vedúca osobnosť legendárneho Televízneho klubu mladých, na snímke v popredí, ktorý v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia prinášal do domácností divákov ducha otvorenosti, diskusie a kultúrnej zvedavosti.
Nechýbalo veľa, po návrate z vojenčiny v roku 1981 som sa skoro stal jeho kolegom v Hlavnej redakcii vysielania pre deti a mládež. „Jeho texty boli vždy poznamenané jasným hodnotovým postojom, obranou kultúrnej identity Slovenska a dôrazom na morálne zásady v žurnalistike“ – napísal o ňom na webe Slovenskej asociácie novinárov publicista Milan Španír.
Čo nezabije, posilní
Napriek tomu (alebo práve preto) sa tiež Ľudo Števko – v januári 1999 – ocitol v skupine 30-tich internovaných, vylúčených, prenasledovaných televízakov na 28. poschodí Výškovej budovy tvorby programu STV. Pre odlišný názor a pre rozdielne hodnoty, uznávané dosadenými deratizátormi Dzurindovej pravicovej globalistickej vlády. „Už na druhý deň sa vraj začalo po televíznych chodbách a výťahoch špásovať, že budúcim ústredným riaditeľom STV bude odvšivovací prípravok Orthosan.“ – spomína v článku portálu napalete.sk Pavol Kapusta. „V polovici novembra 1998 Orthosan skutočne prišiel – volal sa Milan Materák. Bývalý šéf okruhu Devín verejnoprávneho rozhlasu sa do riaditeľského kresla STV dostal tak trochu náhodou.“ Medzi najhorlivejších prisluhovačov (ne)demokratov politiky vtedajšieho ministra kultúry Milana Kňažka (s jeho mediálnym poradcom Ľubomírom Fifíkom) patrili v Materákovom manažmente Slovenskej televízie už nebohí: Ľuboš Jariabka, Jozef Filo či Ladislav Bariak. Z čierneho likvidačného komanda, ktoré vo vyhliadkovej kaviarni STV Kamera zriadilo „koncentračných tábor“, žije dnes a v audiovízií aktívne i úspešne pôsobí už len Tibor Búza (vtedy čerstvý šéfredaktor, snažiaci sa nežiaducich čo najviac znechutiť, aby podali výpovede sami). Ľudovi potom posiveli vlasy.
I táto temná spomienka sa mi vybavila počas poslednej novembrovej rozlúčky s Ľudovítom Števkom v bratislavskom krematóriu. Možno práve v súvislosti s kriedovými revolucionármi z Popradu a iných slovenských miest, zneužívajúcich stredoškolákov na vulgárne prejavy zvrátenej progresivistickej ideológie. Vykrikujú a dožadujú sa slobody slova či prejavu, hoci ich denno-denne neobmedzene čerpajú plnými priehrštiami pod patronátom ostrieľaných manipulátorov.
Novinár, publicista, spisovateľ
Práve najznámejším i nenápadným (aj skrytým) formám manipulácie demokratických princípov – prostredníctvom psychologického vplyvu – sa Števko začal venovať vo svojej následnej publicistickej tvorbe. Na stránkach Literárneho týždenníka, v časopise Extra plus aj v Slovenských národných novinách. Venoval sa komentovaniu spoločenského života, čo ho posunulo k literárnej tvorbe. K jeho najznámejším knižným dielam patria: Válka ve stínu Majdanu (2018), Prepisovači dejín (2019), Vojenské bratstvo Slovanov (2020), Byť kajúcnikom sa oplatí (2022), Súmrak právneho štátu (2022), Mikuláš Dzurinda – politický chorobopis (2023). Výrazná osobnosť českej žurnalistiky Petr Žantovský v odkaze k úmrtiu označuje Ľudovíta Števka za „jednoho ze svých nejmilejších slovenských přátel“. Jeho spisovateľskú tvorbu chápe „jako výraz Števkova přesvědčení, že se kolem nás dějí procesy odporující našim zájmům, a že on sám se je snažil ´na vlastní riziko odhalovat a popisovat“.
V rozlúčkovom príhovore pred smútiacim zhromaždením predseda stavovskej novinárskej organizácie Štefan Dlugolinský zdôraznil: „Aj vo vysokom veku zostal aktívny, tvorivý a spoločensky citlivý. Bol zakladajúcim členom Slovenskej asociácie novinárov (SAN), ktorá vznikla v roku 2000 ako nezávislá platforma slobodných novinárov a autorov. Počas celej jej existencie zostal jej verným členom, podporovateľom a morálnou autoritou. Od 4. novembra 2025 už Ľudo Števko píše v literárnom nebi.“
Česť jeho pamiatke!
(Foto: novinarisan.sk)
