Vladimír Zvara – lekár, vedec, pedagóg, verejný činiteľ

Prof. MUDr. Vladimír Zvara, DrSc., sto rokov od narodenia

Vladimír Zvara sa narodil 22. apríla 1924 ako v poradí štvrté dieťa manželov Jána a Márie Zvarovcov v Gemersko-malohontskej obci Kociha v okrese Rimavská Sobota. Dedinu netreba dlho hľadať; ak pôjdeme z okresného mesta na sever proti prúdu Rimavy smerom na Hnúšťu po trinástich kilometroch sme na mieste. Ak urobíme ešte pár krokov, nájdeme na budove obecného úradu pamätnú tabuľu, ktorá bola z iniciatívy rimavskosobotského lekára Tibora Durdjáka a s podporou starostky obce Tatiany Klimovej osadená v roku v roku 2018.

Zdroj: Obecný úrad obce Kociha

Zvarovci patrili medzi najstaršie kocižské rody. Miestny učiteľ Matej Huvossy sa v zázname obecnej kroniky (pravdepodobne z roku 1811) opakovane zmieňuje o istom Pavlovi Zvarovi. Je teda možné, že občan tohto mena a priezviska bol prvým mužským predkom rodiny, o ktorom vieme.

V roku 1930 nastúpil Vlado Zvara do miestnej Ľudovej školy. Po mnohých desaťročiach hodnotí profesor svoje účinkovanie v tejto vzdelávacej inštitúcii len jednou vetou: „V škole som problémy nemal. Bol som však všetečný a nie veľmi opatrný.“ (2010, s. 51.) O to viac si vnímavý žiačik všímal svojich učiteľov. Na poprednom mieste jeho obdivu bol učiteľ Ján Čillag, pôsobiaci v Kocihe v rokoch 1916 až 1936, vedúca osobnosť renesancie vzdelanosti v obci. Náš Vladimír pobudol v Ľudovej škole o rok dlhšie ako jeho rovesníci. Rozhodol tak otec, lebo chlapec sa mu videl „dáky dengľavý…“ (2020, s. 83.) A tak sa až v septembri 1940 objavil v prvom ročníku slovenskej pobočky Československého štátneho maďarského gymnázia v Rimavskej Sobote. Ale len na krátko. Koncom toho istého roku musela väčšina študentov slovenskej pobočky školu opustiť. Mesto sa po Viedenskej arbitráži už nachádzalo na území iného štátu. A tak sa Zvara a jeho spolužiaci ocitli v Štátnom slovenskom gymnáziu v Tisovci, kde v roku 1944 zložil písomnú aj ústnu maturitnú skúšku.

Najčastejšou dilemou abiturientov, ktorí majú pokračujúce edukačné ambície je správna voľba. Aj mladý Zvara sa ocitol v tomto priestore pochybností, z počiatku nerozhodnutý. Podvedome tušil, že by chcel vyštudovať taký odbor, ktorým by bol ľuďom najviac nápomocný. No nevedel, ktorý je ten pravý. Keď sa zo dvaja-traja spolužiaci z Tisovského gymnázia hlásili na štúdium evanjelickej teológie, uvažoval o tejto možnosti aj on. Starší brat Jano mu však poradil inak: ľuďom tu na dedine najviac pomôžeš ako zverolekár, takže bolo rozhodnuté. Aj otec Zvara súhlasil, ale s tým, že na ďalšie štúdium syna nemá peniaze.

Po skončení letných prázdnin v roku 1945 zapísali Vladimíra Zvaru do prvého ročníka Vysokej školy veterinárnej v Brne. Teoretickú, experimentálnu aj aplikovanú časť študijného programu sa postupne naučil zvládať. Horšie to bolo s podmienkami života a na prekvapenie aj vo vzťahoch medzi študentmi. Českým študentom zavreli vysoké školy 17. novembra 1939 a otvorili ich až po vojne. Stratené roky sa nedali nahradiť, a tak nečudo, že niektorí z nich dávali túto krivdu najavo vekom mladším spolužiakom aj nevyberaným spôsobom. Slovenským študentom školy bol navyše vyčítaný aj ich bývalý štát. Ani životné podmienky neboli v Brne v tom čase priaznivé. A tak aj náš študent býval kade-tade, prespával provizórne a často aj „načierno“. V priebehu 1. semestra sa Zvara dostal k možnosti, aby sa vrátil späť do Bratislavy. Lekárska fakulta UK ponúkala študentom Brnianskej veteriny, ktorí pochádzali zo stredného a východného Slovenska, že ak urobia chýbajúce predmetové skúšky, uznajú im absolvovanie celého prvého ročníka a umožnia im pokračovať v štúdiu na tejto škole. Trojitú dávku zmeny Zvara zvládol. Podmienky školy splnil a dokončil prvý ročník. Naučil sa žiť v novom meste a objavil aj možnosť ako gazdovať s obmedzeným množstvom peňazí. Tento úspech ho podporil v rozhodnutí pokračovať v štúdiu medicíny humánnej, ktoré ukončil 24. júna 1950.

V septembri 1950 nastúpil mladý lekár na Urologickú kliniku FNsP v Bratislave ako asistent. Klinika bola konštituovaná de iure, ale nemala svojho prednostu. Za týchto okolností prechádza Zvara v roku 1951 na 2. chirurgickú kliniku k prof. MUDr. Karolovi Šiškovi, DrSc., a pod jeho dohľadom sa venuje najmä brušnej chirurgii. Profesor, pobočne sledujúc vysoký stupeň interesu svojho asistenta o iný odbor chirurgie, odporučil Zvarovi, aby sa uchádzal o štipendium na chirurgickej klinike Vojenskej lekárskej akadémie v Hradci Králové, kde majú pokročilejšie skúsenosti s riešením urogenitálnych diagnóz. Doktor Zvara vzal toto odporúčanie vážne a v roku 1952 sa stal interným vedeckým ašpirantom. Vedúcim jeho dizertačnej práce, ktorú úspešne obhájil v roku 1955, bol prof. MUDr. Jan Bedrna, DrSc., zakladateľ veľmi známej Hradeckej chirurgickej školy.

Citovaná publikácia: Ľubomír Miháľ: Na čo toľká vrava? Martinčok a Zvara!

Koncom toho istého roku sa MUDr. Zvara, CSc., presunul do Prahy. Vo Výskumnom ústave experimentálnej terapie a Ústave pre choroby obehu krvného sa pripojil ku skupine lekárov, ktorá pripravovala program transplantácie obličiek. Najviac času strávil na nefrologickom oddelení, ktoré viedol prof. MUDr. Jan Brod, DrSc. Niekoľko týždňový študijný pobyt bol prínosný a Zvara sa vracia do Bratislavy na Urologickú kliniku FNsP, ktorej stav hodnotí takto: „(…) tu bežal život v starých priemerných koľajach a s veľkými osobnými spormi medzi zaslúžilými kolegami. Nedali sa presadiť modernejšie diagnostické ani liečebné metódy, ktoré som sa naučil. Preto som sa prednostne venoval detskej urológii, tá sa predtým na klinike nepraktizovala (…)“ (2010, s. 55.) Výsledky popísal v habilitačnej práci Naliehavé problémy v rozvíjajúcej sa detskej urológii, ktorú obhájil v roku 1962. „Okrem toho som sa snažil získať pre prácu na klinike mladých schopných lekárov, s ktorými by bolo možné zlepšiť kvalitu práce. Táto mladšia generácia sa postupne odčleňovala a držala spolu.“ (tamtiež.) Ani nie rok po príchode do Bratislavy sa Zvara významne angažoval pri vzniku Slovenskej urologickej spoločnosti spočiatku pod názvom Slovenská odbočka urologickej sekcie Československej chirurgickej spoločnosti. Tým sa organizačne, právne aj odborne upevnila profilácia urológie ako relatívne samostatnej, interdisciplinárnej súčasti všeobecnej chirurgie. Doktori tejto odbornosti začali smelšie dvíhať hlavy nielen u nás doma, ale aj v zahraničí. Medzinárodné kontakty slovenských urológov začal Zvara budovať už počas prvej zahraničnej študijnej cesty do Londýna v roku 1961. Ako sám uvádza kľúčový význam malo jeho prijatie za člena Francúzskej urologickej spoločnosti v roku 1964, vtedy stojacej na poprednom mieste špecializovaných medicínskych organizácií v Európe. Konzultácie odborníkov, s ktorými sa v zahraničí stretával prispeli k vzniku Európskej urologickej spoločnosti. Zvara sa stal jedným z jej zakladateľov a neskôr čestným členom.    

Približne v rovnakom čase sa v atraktívnom životopise Vladimíra Zvaru objavuje nová položka – politika. O jeho inšpiráciách angažovať sa v tejto oblasti ľudskej činnosti máme len čiastkové informácie. Ľudia, ktorí ho poznali dôvernejšie vravia, že rozhodnutie mohlo byť založené na trojakom kóde: udržať vlastnú prestíž, posilňovať svoj vplyv na rozhodnutia štátu v tejto oblasti politiky a zvyšovať úroveň slovenského zdravotníctva. Doc. MUDr. Vladimír Zvara, CSc., sa stal poslancom SNR, 29. júna 1964 zložil poslanecký sľub a bol zvolený za podpredsedu SNR. Podľa vtedy platných legislatívnych pravidiel bol poverený riadením rezortu zdravotníctva. Na druhý deň, 30. júna, vystúpil povereník na plenárnom zasadnutí SNR so správou o budúcnosti slovenského zdravotníctva: „ (…) je treba zvýšiť kapacitu posteľových a ambulantných zariadení, odbúrať čakaciu dobu a skvalitniť diagnostiku. Zvýšiť kvalitu stomatologických ošetrení (…) a zlepšiť pracovné podmienky v zdravotníctve.“ Venoval sa tiež nedostatkom v riadení a investičnej výstavbe. Povereník hodnotil stav vo fakultných nemocniciach v Bratislave a Košiciach a KÚNZ v Banskej Bystrici ako „(…) zlý“ a pokračoval: „Kapacita dvoch lekárskych fakúlt nestačí na vzdelávanie potrebného počtu medikov a je treba zriadiť tretiu (…) Zlepšiť je treba aj postgraduálne vzdelávanie lekárov a farmaceutov.“ (1964, bez č. strany.) V prejave sa venoval aj rozvoju lekárskej vedy a výskumu, hygienicko-epidemiologickej situácii a životnému prostrediu. V prajnejšom prostredí „socializmu s ľudskou tvárou“, ktoré podporovalo činorodosť ľudí sa v pomerne krátkom čase podarilo modernizovať FN v Bratislave a Košiciach a na Kramároch postaviť nový zdravotnícky areál (1964 – 1967.) Začala sa výstavba novej krajskej nemocnice v Banskej Bystrici (dnes FNsP FDR) a nemocnice v Nových Zámkoch. Po Bratislave a Košiciach bola v roku 1969 zriadená tretia lekárske fakulta v Martine (dnes Jesseniova lekárska fakulta UK). Vytvorením Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov sa vytvorili lepšie podmienky pre ich postgraduálnu prípravu. Základný a aplikovaný medicínsky výskum prispel k vytvoreniu Transplantačných centier. Najprv v Bratislave, neskôr v Košiciach a dnes už aj v Martine a Banskej Bystrici. Zbor povereníkov skončil svoju činnosť prijatím zákona o Československej federácii v roku 1968. Po nadobudnutí jeho účinnosti 1. januára 1969 bol Zvara vymenovaný za ministra zdravotníctva SSR.

V politickej činnosti Vladimíra Zvaru akoby sa spojilo viacero paradoxov tej doby. Zvara bol vedec a intelektuál a maniere politických funkcionárov z povolania ani nechcel poznať. Svoju vášeň, medicínu, nikdy neopustil, len sa od nej do politiky vypýtal. A v tomto pre neho novom a neznámom prostredí sa usiloval byť vecný, priamy a jednoznačný ako vo svojej profesii a svet politiky, ktorý nie je ani priamy, ani jednoznačný, mu to napodiv toleroval. Zvara si kontinuálne zachovával racionálny občiansky postoj aj vtedy, keď už bol za chrbtom moci a nemusel znášať všetky normalizačné novoty. „Ľuďom sa po čase každý spôsob života zunuje. Aj teraz sa potulujeme v striedmom blahobyte socializmu čoraz ,jednotnejší‘ a čoraz poslušnejší. Strata historickej pamäti, mentalita prispôsobovania a podriaďovania a unikátna slovenská alergia na súdržnosť tlačí režim na hranicu oprávnenosti existencie.“ (1988, osobný rozhovor, voľne.)

Prof. Zvara na tlačovej konferencii pri príležitosti vedeckej konferencie na tému Tisíc transplantácií obličiek na Urologickej klinike v Bratislave 14. mája 2009.
Foto: TASR – Tomáš Halász

V roku 1971 sa prof. MUDr. Vladimír Zvara, DrSc., vracia na svoje pôvodné lekárske pracovisko, urologickú kliniku FNsP akademika L. Dérera, kde vo funkcii prednostu zotrval až do roku 1991. Za ten čas sa zaslúžil o rozpracovanie mnohých vedeckovýskumných úloh a realizácií, vrcholom ktorých, bola prvá transplantácia obličky v roku 1972, ktorú Zvara viedol. Popri rutinnej manažérskej činnosti a dennej medicínskej praxi bol dlhé roky vedúcim Katedry urológie Lekárskej fakulty UK, predsedom vedeckej rady fakulty a predsedom komisií pre obhajobu kandidátskych a doktorských kvalifikačných prác v odbore všeobecná chirurgia. Za roky jeho pôsobenia na urologickej klinike a LF UK, ako uvádza jeden z jeho nasledovníkov Dr.h.c. prof. MUDr. Ján Breza, DrSc., spoluaproboval „15 kandidátov a troch doktorov vied, sedem docentov a jedného profesora.“ (2019, s. 11.) Profesor Zvara bol zakladajúcim členom Československej a Slovenskej urologickej spoločnosti, ktorej aj predsedal. Kolegovia v zahraničí ho poznali ako predstaviteľa slovenskej vedy v Európskej a Medzinárodnej urologickej spoločnosti. Bol čestným členom Francúzskej a Švédskej urologickej spoločnosti a členom redakčných rád viacerých medicínskych periodík. Od roku 1983 bol stálym členom Slovenskej akadémie vied a členom jej predsedníctva.

Prof. MUDr. Vladimír Zvara, DrSc. zomrel 26. júla 2012.

Zdroje citácií:
Zvara, V., 2010. Kociha a rodina Zvarovcov. Bratislava. Nepublikované.
Miháľ, Ľ., 2020. Na čo toľká vrava? Martinčok a Zvara! B. Bystrica. Dali-BB s.r.o., ISBN 978-80-8141-246-2.
Zvara, V., 2010. Kociha a rodina Zvarovcov. Bratislava. Nepublikované
SNR SSR1964, . Kancelária SNR. Stenozáznam z plenárneho rokovania v dňoch 29. a 30. júna
Breza, J., 2019. Medailón prof. Zvaru. In Periodikum NEWS-SZU č. 11/2019.Bratislava.

(Celkovo 203 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter