Pred 150 rokmi (20. júla 1874) zomrel Jozef Karol Viktorin, rodák zo Zavaru (2. marec 1822), významná osobnosť slovenského národného hnutia, súčasník generácie štúrovcov. Detstvo a mladosť prežil predovšetkým v Trnave, kde vychodil základnú i strednú školu a biskupský seminár (1840 – 1846). Spolužiakom v seminári bol jeho celoživotný priateľ Ján Palárik (1822 – 1870). Tu sa zrodilo aj jeho slovenské národné povedomie. Vo svojom životopise píše: „Nielen preto, že sme sa takmer vo všetkých zásadách zrovnávali, ale i preto, že jeho seminárny beh je s mojim, a naopak, tuho spojený. Ačkoľvek cit národnosti vo mne už pomaly tlel, ničmenej jemu (Palárikovi) mám čo ďakovať, že som si v krátkom čase národne ostal povedomý.“ Už počas štúdií prispieval do Slovenských národných novín. V januári 1847 ho v Ostrihome (v kostole sv. Ignáca) vysvätili za kňaza. Od tohto okamihu jeho život a dielo tvoria pevnú jednotu slov a činov katolíckeho kňaza a slovenského národného dejateľa. Viktorinova životná profesionálna dráha trvala pomerne krátko – 27 rokov, ale jej výsledky sú trvalo zapísané do dejín. Do slovenských i maďarských.
Viktorinove stopy na dnešnom Slovensku
Len prvých päť rokov jeho pracovnej životnej púte je zviazaných s územím dnešného Slovenska. Od februára do októbra 1847 bol kaplánom v Senici, kde nadviazal spoluprácu s Jozefom Miloslavom Hurbanom, evanjelickým farárom, ktorý pôsobil v neďalekom Hlbokom. Stal sa aktívnym činovníkom obrodenia slovenského národa. Od októbra 1847 do mája 1850 pôsobí ako kaplán v Trstíne, kde prežíva aj revolučné udalosti rokov 1848/49. Za jeho národné aktivity ho väznili po dobu sedem mesiacov od mája 1848 do Vianoc 1848 v Župnom dome v Bratislave. Od mája 1850 až do 23. apríla 1852 pôsobí takmer dva roky v Skalici stále ako kaplán. Do tohto obdobia datuje sa aj jeho prvý pokus o založenie Matice slovenskej a začína jeho „neprehliadnuteľný podiel na literárnom a národnom poli medzi rokmi 1850 až 1870“. Napriek tomu naša inštitucionalizovaná slovenská pamäť nie je mu veľmi prajná. Zahrňuje pamätnú tabuľu pri obecnom úrade v rodnom Zavare odhalenú pred dvomi rokmi (v poradí druhá, tá prvá zo zbúraného rodného domu je asi v depozite) a pomenovanie ulice. Ešte jedna Viktorinova ulica je v Bratislave. Možno aj Viktoríniho námestie v Trnave je pomenované po ňom… Podľa mňa 20 formujúcich trnavských rokov života Viktorina by si určite zaslúžilo pamätnú tabuľu aj v Trnave. Čo na to mesto? Arcibiskupstvo? Na farách v Senici, Trstíne a Skalici sú pamätné tabule pripomínajúce jeho účinkovanie. Nezabudnime na bustu Viktorina od sochára Ladislava Dunajského v zbierkach SNG. Napokon, Matica slovenská si dôstojne pripomenula jeho „dvojsté“ narodeniny pred dvomi rokmi.
Stopami Viktorina v dnešnom Maďarsku.
Ďalších dvadsaťdva rokov Viktorinovho života je spätých s územím dnešného Maďarska. Veľmi úspešných. Napriek tomu, že pôsobil mimo slovenského jazykového prostredia, aj tam výrazne prispel k plnohodnotnému slovenskému národnému životu. Historik Hnilica vyhlásil, že by sa bez neho „v slovenskej literatúre daného obdobia takmer nič nebolo pohlo…“ Dodávam, nielen v literatúre.
Vyšehrad (Visegrád). Výrazné stopy zanechal Viktorin v maďarskej pamäti, najmä počas svojho účinkovania vo Vyšehrade. Práve tam, takmer po 20 rokoch kaplánovania – 1. mája 1866 sa ako štyridsaťštyriročný konečne dočkal svojej fary. Žil tu až do svojej smrti 20. júla 1874. Okrem pokračovania v slovenských národných aktivitách sa zameriaval aj na všestranné pozdvihnutie svojich farníkov i samotného Vyšehradu. Pustil sa do obnovy Vyšehradského hradu. Najskôr dal na vlastné trovy v rokoch 1868 a 1869 vybudovať chodník z obce Vyšehrad k Hornému hradu (dodnes nesie názov Viktorinova promenáda; označená tabuľou z roku 1871), ktorá sa stala prvou turistickou promenádou v Uhorsku. Následne dal neďaleko Vyšehradského hradu vztýčiť (september 1869) pozlátený železný kríž – taktiež na svoje trovy – na pamiatku popravy Kláry Zachovej, ktorej otec Felicián Zach spáchal atentát na kráľa Karola Róberta. Ten je tam doteraz, pred niekoľkými rokmi na Viktorinovú počesť k nemu pristavili pomník v tvare písmena „V“. V roku 1870 rozbehol záchranné práce na ruinách hradu a paláca (získal k tomu aj finančnú podporu ministra kultu Jozefa Eötvösa). Svoju pôvodnú publikáciu o dejinách Vyšehradu, ktorá vyšla ešte v roku 1858 v slovenčine ako súčasť almanach CONCORDIA prepracoval a vydal v roku 1872 v maďarčine a v nemčine. K 1. januáru 1868 založil Pamätnú knihu Vyšehradskej farnosti. Starý vyšehradský kostol prebudoval v roku 1871 na školu. Jozef Viktorin je vo Vyšehrade aj pochovaný, pomník zhotovil Ladislav Dunajský.
Preto je viac ako pochopiteľné, že práve Vyšehrad sa stal centrálnym miestom slovenskej pamäti na Viktorina aj v dnešnom Maďarsku, ktorej nositeľom sú najmä tamojší Slováci. Na Jozefa roku 2012 sa uskutočnil pamätný deň Jozefa Viktorina. Súčasťou bola konferencia „J. Viktorin a doba, v ktorej žil a pracoval“, pietna spomienka pri jeho hrobe a otvorenie výstavy „J. Viktorin a Vyšehrad“. O dva roky neskôr, 22. marca 2014 sa konal slávnostný akt odhaľovania pamätnej tabule Jozefovi Karolovi Viktorinovi na budove Základnej školy L. Áprilyho, o ktorej postavenie sa zaslúžil „oslávenec“ v roku 1871. Pamätná tabuľa sa zrodila z iniciatívy Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti a jej vtedajšieho predsedu K. Kápolnaia. Odvtedy si Slováci v Maďarsku, najmä z Budapešti, každoročne v tretí júlový víkend pripomínajú na Vyšehrade pamiatku J. Viktorina v spolupráci s mestom Visegrád, tamojším Maďarským národným múzeom – Múzeom Mateja Korvína, ale i matičiarmi zo Slovenska. Tzv. Viktorinská púť prináša neustále nové poznatky z jeho života pre súčasníkov z oboch národov. Také systematické „pamätanie“ na Slovensku nemáme.
Budín (Buda). Slováci v Maďarsku nezostali len pri pamätnej tabuli na Vyšehrade. Viktorin pred príchodom do Vyšehradu desať rokov kaplánoval v Budíne (od 1. januára 1856), vtedy v nemeckej farnosti svätej Anny na dnešnom Baťáňovom námestí, priamo pod Budínskym hradom. Tam zotrval ako kaplán až do odchodu do Vyšehradu na jar 1866. Do pôsobenia J. Viktorina v Budíne spadajú činy, ktoré ho zaradili medzi najobetavejších národných buditeľov a slovenských dejateľov. V roku 1857 po druhýkrát navrhuje zriadiť Maticu slovenskú spolu s J. Palárikom, ktorý bol od roku 1852 kaplánom oproti cez Dunaj v Pešti – Terezíne. Týmto dvom národne orientovaným kaplánom sa nielenže podarilo získať povolenie od peštianskeho policajného kapitána, ale navyše bohatý advokát Alexander Vrchovský im na ciele Matice slovenskej ponúkol svoj peštiansky dom… Ale doba ešte nedozrela. Spolu s J. Palárikom inicioval, pripravil a v roku 1858 vydal almanach CONCORDIA, ktorým prelomili – slovami historika Hnilicu – roky slovenskej literárnej „suchoty“. Stále usiloval o jednotu katolíkov a evanjelikov. V roku 1860 inicioval vydávanie časopisu SOKOL, vydal prvé číslo almanachu LIPA, napísal a vydal Gramatiku slovenského jazyka v nemčine. V roku 1861 vychádza jeho zásluhou Dielo Andreja Sládkoviča. V tom istom roku začal J. Francisci (i v spolupráci s Viktorinom) vydávať Pešťbudínske vedomosti – predchodcu Slovenských národných novín. V roku 1862 vydáva Viktorin druhý ročník almanachu LIPA a vychádza tiež druhé vydanie jeho Gramatiky. Pri príležitosti tisícročného príchodu Cyrila a Metoda vydáva Dielo Jána Hollého a v roku 1864 tretí ročník almanachu LIPA. O rok neskôr vydáva práce Jonáša Záborského: Básne dramatické (1865), následne Lžidimitrijády a Bájky (1866). V roku 1865 vychádza aj tretie vydanie jeho Gramatiky slovenského jazyka. V roku 1863 významne prispel k vzniku Matice slovenskej – stáva sa jej „výborníkom“ a „zakladajúcim členom“ s poradovým číslom 2. Obdivuhodné dielo!
Pri príležitosti 200 výročia narodenia Jozefa Viktorina umiestnili 20. marca 2022 pešťbudínski Slováci ďalšiu (v poradí druhú) dvojjazyčnú pamätnú tabuľu J. Viktorinovi. Odhalili ju opäť vďaka iniciatíve Slovenskej národnostnej samosprávy VIII. obvodu v Budapešti-Jozefove v spomínanom Kostole sv. Anny na Baťáňovom námestí. Na slávnosti bola prítomná delegácia Matice slovenskej a prišli aj hostia z rodnej obce Jozefa Karola Viktorina, zo Zavaru.
Starý Budín (Óbuda). V Maďarsku tak zostalo už iba jedno miesto J. Viktorina neoznačené dvojjazyčnou pamätnou tabuľou. Bolo to jeho prvé pôsobisko na území dnešného Maďarska – farnosť sv. Petra a Pavla v Starom Budíne, vtedy ešte nie súčasť Budapešti, kde od 1. apríla 1852 bol osem mesiacov administrátorom a opäť kaplánom farnosti. Zotrval tam do konca roka 1855 (tri roky a deväť mesiacov). V tom čase rozbehnuté práce na Hollého pomníku na Dobrej Vode slabo napredovali, a preto vo februári 1853 v Pešti zorganizuje výkonný výbor pre postavenie pomníka Hollému, stáva sa tajomníkom. Pomník je vo veľkej miere aj jeho zásluhou na Dobrej Vode odhalený 11. mája 1854.
Vráťme sa do súčasnosti. „Splnil sa náš dávny sen…“, aj tieto slová Edity Hortiovej, predsedníčky Slovenskej národnostnej samosprávy v III. obvode Budapešti-Starom Budíne odzneli vo foyer fary Kostola sv. Petra a Pavla na ulici Lajos č. 168 vo štvrtok 28. novembra 2024. Konalo sa tam verejné zasadnutie Slovenskej národnostnej samosprávy v Starom Budíne, spojené s odhalením pamätnej tabule Jozefa Viktorina. Verejné zhromaždenie na túto počesť sa konalo v miestnosti fary, kde Jozef Viktorin pred 170 rokmi býval! Program v historickom priestore začal hymnickou piesňou Daj Boh šťastia tejto zemi. V slávnostnom príhovore predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy Edita Hortiová stručne predstavila osobnosť J. Viktorina. Zdôraznila, že bol všestranným činiteľom svojej doby. Potom sa účastníci presunuli do ústrednej chodby fary k zakrytej pamätnej tabuli, ktorú slávnostne odhalil miestny farár Dr. Zoltán Tercsi za asistencie predstaviteľov Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku. Starobudínska slávnosť nadviazala na záslužnú prácu budapeštianskych Slovákov a ich samospráv, najmä z VIII. obvodu.
Kiež by sme si takto dôstojne uctili a uctievali J. Viktorina aj na slovenskom území.
Foto: Wikipedia a Jozef Schwarz
