Rozsudzovať bude medzi národmi
a naprávať početné kmene,
takže si z mečov ukujú radlá,
zo svojich kopijí viničné nože.
Národ proti národu nezdvihne meč
a nebudú sa viac priúčať boju.
Biblia, Izaiáš 2:4
Sochársky monument Prekujme meče na pluhy pred budovou OSN.
Foto: Flickr/Evan Schnieder
Touto myšlienkou sa inšpiroval najvýznamnejší monumentálny sochár svojej doby – sovietsky umelec Jevgenij Vučetič – pri vytvorení diela Prekujme meče na pluhy. Tento sochársky monument daroval Sovietsky zväz v roku 1959 Organizácii Spojený národov, nájdeme ho pred budovou OSN v New Yorku; patrí medzi najznámejšie mierové symboly na svete a často sa spája s myšlienkou globálneho odzbrojenia a mierového spolužitia. Paradoxne, dielo osadili na svoje terajšie miesto v čase, keď medzi Západom a Východom začala vrcholiť studená vojna, ktorej filištínsky pootvoril dvierka Winston Churchill svojím prejavom vo Fultone v roku 1947 (ešte pred ním chcel kontroverzný americký generál Patton za pomoci porazenej nemeckej armády viesť vojnu proti sovietskym boľševikom /zomrel koncom roka 1945 za záhadných okolností/).
Nevdojak sa mi v tejto súvislosti vynorili v pamäti myšlienky z románu Plechový bubienok (Bratislava: Premedia 2018, 584 – prvá časť autorovho triptychu, ktorého súčasťou sú i romány Mačka a myš a Psie roky), skvelého diela magického realizmu od nemeckého spisovateľa Güntera Grassa (* 16. 10. 1927 Gdansk – † 13. 4. 2015 Lübeck) , nositeľa Nobelovej ceny za literatúru (1999), v ktorom sa hlavná postava, čudák, Oskar Matzerath, rozhodne ako trojročný, že už nebude rásť; jeho stálym spoločníkom je plechový bubienok (akýsi groteskný, až absurdný výsmech meču a kopiji či plechu a železa používaných na výrobu zbraní). Bubnovaním si získava odstup, žiada splnenie svojich želaní, alarmuje, rozpráva svoje príbehy od dvadsiatych rokov v Gdansku cez temné časy nacistickej éry až po anarchistické zážitky z povojnového Nemecka. Bubienok symbolizuje protest, odmietnutie, ale aj spôsob manipulácie s okolím, slúži ako nástroj spomínania a zaznamenávania histórie, napríklad aj pri rýchlom obsadení Poľska v roku 1939: „Pokým dejiny… jazdili po cestách, splavovali vodné trasy a dobývali európske vzdušné priestory, moje kšefty (Oskarove) bežali zle, zadŕhali sa, vonkoncom sa im nedarilo. Zatiaľ čo ostatní okolo seba márnotratne rozhadzovali predrahý kov, mne už znova dochádzal plech, a to v čase, keď sa jeden obrovský bubon premenil za osem týždňov na šrot“ (s. 246).
Prečo sme sa nepoučili?
Günter Grass, 2010. Foto: Flickr/Christop Müller-Girod
Prečo práve Grass, ktorého desiate výročie úmrtia si v tomto roku pripomíname? Predovšetkým preto, lebo sa ľudstvo od svojej najničivejšej vojny – druhej svetovej vojny – v ničom nepoučilo. A v ničom sa nepoučilo od biblických čias, lebo je to zrejme človeku biologicky dané: dobýjať a navzájom sa zabíjať, uzurpovať si moc, ovládať iných.
Len sa pozrime do histórie, komu vzdávame úctu? Zväčša dobyvateľom ako Alexander Veľký, Cézar, niektorí rímski cisári, vodcovia kresťanských a náboženských vojen, Katarína Veľká, Mária Terézia, Napoleon, iba masovému vrahovi Hitlerovi sa ušlo spravodlivé odsúdenie. Jedine literatúra si trúfla nastaviť ľudstvu správne zrkadlo, no v podstate sa nedočkala svojho reálneho víťazstva v ovplyvňovaní srdca a duše človeka.
Spisovateľské slovo, žiaľ, nestačí a nestačilo. Spisovatelia v širokom historickom oblúku zakaždým nastoľovali akútne otázky nezmyselnosti vojny a nevyhnutnosti mieru. Len spakruky spomenieme: V Hykischovej tereziánskej a posttereziánskej trilógii Mária Terézia na smrteľnej bilancuje: „Panebože, najmenej sedemdesiattisíc mŕtvych, najmenej stotisíc zmrzačených, to je pol milióna nešťastných rodín, vdov, sirôt… (…)Prečo umreli? Za slobodu? Za Boha? Za rodinu? (…) Úbohí neosvietení mŕtvi osvietených kráľov!“ Lev Nikolajevič Tolstoj v románe Vojna a mier ústami hlavného hrdinu Bolkonského hovorí: „Ak by sme chceli, aby vojny prestali jestvovať, museli by sme si vymeniť krv v žilách za vodu.“ A v súvislosti s Napoleonom dodá: „Sám Napoleon už nič neznamená, všetky jeho činy sú úbohé a hnusné.“ Dostojevskij v knihe Rusko a Európa… z Denníka spisovateľa konštatuje: „Je taký politický, a možno aj prirodzený zákon prírody, ktorý spočíva v tom, že dvaja silní a najbližší susedia, nech by boli akokoľvek zadobre, vždy skončia pri túžbe zlikvidovať toho druhého a skôr či neskôr túto túžbu aj uskutočniť.“ Alebo: Karl Kraus, uznávaný rakúsky spisovateľ a antifašista v dramatickom diele Posledné dni ľudstva s neskrývaným hnusom a sarkazmom odsudzuje prvú svetovú vojnu, sám nechápe, ako sa mohli až do takej hĺbky vyprázdniť srdcia ľudí, prirovnáva to k posledným dňom ľudstva.
Rovnako to bolo v uplynulých tisícročiach s filozofmi a sociálnymi mysliteľmi. Platón napríklad zvýrazňoval úlohu filozofov (najmúdrejších ľudí), lebo len oni dokážu rozoznať pravú podstatu dobra a spravodlivosti. Na príklade obrazu lode upozorňoval však na číhajúce nebezpečenstvá ohrozujúce mier a pokoj: „Pán lode prevyšuje veľkosťou a silou všetkých na lodi, ale zle počuje a vidí; plavci sa medzi sebou škriepia o kormidelnícke miesto, lebo každý z nich si myslí, že by mal byť kormidelníkom, hoci sa toto umenie neučil. (…) Na samého pána lode ustavične naliehajú, prosia a robia všetko, aby im odovzdal kormidlo; inokedy zasa, keď si ho nezískajú oni, ale druhí, zabíjajú tých druhých alebo vyhadzujú z lode, a len čo dostanú šľachetného pána lode do svojej moci pomocou pijatiky alebo čímsi iným, sami prevezmú vedenie lode, užívajú všetko, čo na nej je, pijú a hodujú počas plavby“ (Platón: Štát. Bratislava: Kalligram, 2009, 488 A – E, Obraz lode, s. 241 – 242).
Cesta k večnému mieru
Nezameniteľným spôsobom so do otázok riešenia tému mierového spolunažívania medzi národmi zapísala Kantova práca K večnému mieru, ktorá vyšla v roku 1795. Predostiera v nej princípy prechodu k univerzálnej mierovej štátnosti a takisto návrh všeobecne a globálne platných noriem ľudského správania, aby tak vytvoril „kantovskú“ tradíciu mieru v medzinárodných vzťahoch. Zašiel tak ďaleko, že pripravil predbežné i definitívne články takejto hypotetickej zmluvy. Vysvetľuje: „Mierový stav medzi ľuďmi žijúcimi vedľa seba nie je prirodzeným stavom, ktorý je, naopak, vojnovým stavom, to je aj keď v ňom neprepukávajú vždy nepriateľstvá, predsa len nimi stále hrozí. Preto ho treba vytvoriť, lebo upustenie od nepriateľstiev ho ešte nezabezpečuje, a ak jeden sused neposkytne zábezpeku druhému (čo sa však môže stať len v zákonnom stave), môže prvý s druhým, ak ho na to vyprovokoval, zaobchádzať ako s nepriateľom“. (Kant:1996, s. 152 – 153)
S iným modelom mieru vyrukoval jeho mladší nemecký kolega Georg Wilhelm Friedrich Hegel, ktorý sa zaoberal problematikou mierového spolunažívania v kontexte historického vývoja, slobody a štátu. Jeho filozofia je založená na dialektike, kde konflikty a rozpory zohrávajú dôležitú úlohu pri dosahovaní vyššieho stupňa poriadku a racionality. Mier v Hegelovom ponímaní nie je len absenciou vojny, ale skôr dynamickým procesom, ktorý vedie k vyššej forme spoločenskej organizácie.
Alebo taký Friedrich Nietzsche, jedna z najkontroverznejších postáv filozofie 19. storočia; jeho myšlienky predstavujú radikálnu kritiku tradičných hodnôt, vrátane morálky, náboženstva a pojmu mieru. Filozofov pohľad na mier je komplexný a nejednoznačný, pretože ho nevníma v tradičnom zmysle ako hodnotu samu osebe, ale skôr ako súčasť dynamického procesu premeny spoločnosti. V diele Tak vravel Zarathustra Nietzsche hovorí o potrebe prekonať človeka a vytvoriť übermenscha, nadčloveka, ktorý prekoná tradičné hodnoty a znovu definuje svoju vlastnú existenciu. Pre Nietzscheho bol mier v tradičnom zmysle prežitkom, ktorý mohol brániť tomuto procesu.
Vráťme sa však ku Grassovi, po kľukatosti života srdcom ľavičiarovi, „vybubnujme si“ spolu s ním, akými „výkrutami“ a zákrutami sa ťahali dejiny v Nemecku tesne pred skončením vojny a po jej skončení. Hlavná postava románu Oskar Matzerath vtiahne človeka do víru udalostí, stane sa členom frontového divadla, neskôr vodcom mládežníckej bandy, po vojne sa presťahuje s milenkou, ktorá je jeho nevlastnou matkou, a so synom, ktorý je jeho nevlastným bratom, z Gdanska do Düsseldorfu. Živí sa ako kamenár, model v umeleckej akadémii, džezový hudobník, no predovšetkým ako šmelinár s kamienkami do zapaľovačov; na potulkách „stretával aj takých, čo cestovali so štyritisíc deťmi s plechovými bubienkami na trajekte – trajekt neprešiel, kým ten s armádou prešiel“ (s. 396). Ale radosť pritom bola: „Ľudia mali prázdne bruchá, a predsa stáli v rade na lístky do divadla. Aj narýchlo zimprovizované oslavy so zemiakovou pálenkou boli fantastické a oveľa vydarenejšie ako večierky so sektom a dujardinom“ (419). Veď prečo nie? „Už za päť metrákov zemiakov bol statný metrový kameň z grenzheimského lastúrovitého vápenca. Látku na dva obleky s vestou nám vyniesol pomník na dvojitý hrob z belgickej žuly“(433). Najviac sa však kšeftovalo s umelým medom, až nadmieru dobre vynášal. A pri tejto „tvrdej robote“ Oskara často omínala postava Parsifala (spracovaná aj vo Wagnerojej opere, ktorú Grass miloval), konkrétne príbeh s troma kvapkami krvi, cítil k nej akúsi náklonnosť, príbuznosť, súznenie duší.
Parsifal blúdi v temnom lese. Zrazu uzrie zatúlaného sokola kráľa Artuša. Pod oblohou letia divoké husi, sokol jednu hus prenasleduje a poraní, na zasneženú zem padnú tri kvapky krvi. Pohľad na krv v snehu ho privádza do tranzu, hrozí mu nebezpečenstvo, že stratí rovnováhu medzi chladným svetom myšlienok a horúcimi pudmi krvi, stojí medzi teplom a chladom a nevie ich spojiť. Preto stráca vedomie, v ruke drží pozdvihnutú kopiju, Artušovi rytieri sa domnievajú, že ich vyzýva na boj. Zaútočia, no len čo Parsival odvráti oči od krvi v snehu, všetkých porazí, všade nastane pokoj… Skrýva sa za tým symbolika hlbokej túžby po mieri.
Iskierky ľudskej nevraživosti
A tak nejako vnímal Oskar aj svoj život: znovu a znovu vstupuje na zakázané miesta, kde sa stretávajú hnus, sexualita a blasfémia, ale on sa ako každé surreálne monštrum zázračne vymotá z každej zložitej situácie. Musí predsa prežiť…
Kým sa Oskar venuje divadelnému herectvu, modelingu, vysekáva pohrebné kamene či trápi džezovú trúbku, vo svete a v Európe sa dejú zásadné veci – mocní a víťazi si delia sféry vplyvu, potľapkávajú sa po pleciach, ale kdesi v nespútaných závitoch mozgu už tlie iskierka typickej ľudskej nevraživosti, akési nutkanie oblafnúť spojenca a partnera, podsunúť druhej strane na tácke vlastizradné elementy – Európou, vrátane Česko-Slovenska, sa valí vlna politických procesov, v Spojených štátoch zase buble strašidlo mccarthizmu, akýsi moderný hon na čarodejnice. A ako to už býva, medzitým sa do toho zakosília imperiálne ambície USA v Kórei, neskôr sovietska „obrana socializmu“ v Maďarsku. Strojené a fingované vzájomné nezasahovanie do vnútorných záležitostí oboch mocností sa rúca najmä po zostrelení amerického špionážneho lietadla U-2 nad Sovietskym zväzom v máji 1960 (pilot sa zachránil, dostal sa do zajatia). Obrazne povedané, z áut sa opätovne kujú tanky… Netrvá dlho a USA uskutočnia v Zálive svíň (1961) neúspešnú inváziu na Kubu, ktorá sa stala hanbou prezidenta Kennedyho. Na americkú agresiu prišla vzápätí (1962) razantná odveta – Sovietsky zväz umiestnil časť svojich atómových raketových zbraní na Kubu. Vzniká tzv. karibská kríza. Situácia je natoľko napätá, že hrozí jadrový konflikt. Šéf Kremľa Chruščov sa napokon umúdri a zbrane z Kuby stiahne. Situáciu vyostrilo aj postavenie Berlínskeho múra v roku 1961 a v roku 1963 Kennedyho slová v Berlíne: „Ich bin ein Beliner.“ Helsinská mierová konferencia v roku 1975 horúce hlavy čiastočne schladí, prišlo k upevneniu bipolárneho sveta, čo obom hlavným mocnostiam vyhovovalo…
Pri šúpaní cibule
Oskar a jeho plechový bubienok o tom už nemohol vedieť, lebo jeho životné osudy sa zavŕšili koncom päťdesiatych rokov. V prostredí nových nemeckých skutočností sa už pohybovali postavy ďalšieho Grassovho románu Psie roky. Skúma v ňom otázky nemeckej viny za druhú svetovú vojnu , i to, ako sa s ňou ľudia vyrovnávali, kritizuje povojnové Nemecko, ktoré sa usilovalo vyhnúť diskusii o minulosti, zamýšľa sa nad tým, ako vojna ovplyvnila a často zničila životy detí a mládeže, snaží sa pochopiť a vysvetliť vlastnú vinu.
Robí tak v autobiografii Pri šúpaní cibule: ako pätnásťročný sa dobrovoľne prihlási do vojnovej služby v prospech Tretej ríše na znak vernosti Hitlerovi, v šestnástich rokoch dostane povolávací rozkaz a smeruje do Berlína a Drážďan, v sedemnástich rokoch ho oblečú do mundúra elitnej jednotky Waffe-SS (po prvý raz to priznáva práve v tejto autobiografii, ktorá vyšla v Nemecku roku 2006), vo februári až apríli 1945 sa v boji stretáva s postupujúcimi sovietskymi vojakmi, utrpí zranenie, kurírujú ho v Mariánskych Lázňach. Pocit neodpustiteľnej viny sa mu vracia po celý život: „Vina preukázateľná i zastretá alebo iba predpokladaná zostáva, ustavične tiká a dokonca i na cestách do Nikde nám už drží miesto. (…) Zostáva ako usadenina, nedá sa vyčistiť ako škvrna, vylízať ako kaluž“ (Při loupání cibule. Brno: Atlantis 2007, 360 strán, s. 29).
Od bipolárneho sveta k multipolárnemu
Spomenuté strašné udalosti sú už za horizontom dnešných dní, rovnako ako americká agresia vo Vietname (a v ďalších častiach Ázie) so znivočenou krajinou a vypálenou dedinkou Mȳ Lai (okolo 500 zavraždených civilistov a detí) či neokoloniálne imperialistické výboje v Afrike alebo v Latinskej Amerike.
Žiaľ, rozpadom Sovietskeho zväzu sa rozsypal zároveň aj bipolárny svet zabezpečujúci istú mieru bezpečnosti na planéte – pozície jedného jediného veľmocenského centra sa ujali Spojené štáty. Krvavo si to odniesli Juhoslávia, Irak, Líbya, Kongo a Afganistan. Nič však netrvá večne…. Rozmach krajín v Ázii a vôbec v treťom svete priniesol v prvej dekáde milénia zásadný zvrat, najmä pokiaľ ide o rozvrstvenie ekonomickej sily naprieč celým svetom, predovšetkým však v prospech Číny. Aj preto USA a NATO ponúkli v roku 2008 Ukrajine a Gruzínsku možnosť získať stoličku v tejto organizácii, a to i napriek sľubu Rusku, že Severoatlantický pakt sa nikdy nepriblíži bezprostredne k ruskej hranici; zrodil sa tak zárodok budúceho konfliktu. A v roku 2014 prišlo k majdanizácii Ukrajiny, Američania a Rusi sa dohovorili, že dajú všetko do poriadku, lenže ozbrojená opozícia, kovaní nacionalisti kráčajúci v šľapajach Banderu, uskutočnila štátny prevrat, demokraticky zvolený prezident Janukovyč musel utiecť do Ruska… A výsledok? Ukrajinská armáda začala útočiť na vlastných obyvateľov, najmä na východe Ukrajiny, všetko na územiach, kde žije väčšina obyvateľov ruskej národnosti. Nehovoriac o tom, že ukrajinský jazykový zákon zakázal Rusom hovoriť po rusky. Naostatok to vyústilo do ruskej anexie Krymu… (tá by si zaslúžila osobitú kapitolu).
Pri dobrej vôli sa dalo všetko už dávnejšie vyriešiť mierovou cestou, lenže mocní tohto sveta rozhodli inak. Minské dohody z roku 2014 o geopolitickom vyrovnaní sporov sa premenili na zdrap papiera, pretože, ako povedala Angela Merkelová, bolo treba získať čas na vyzbrojenie Ukrajiny… A vo februári 2022 napadlo Rusko v rozpore s medzinárodným právom Ukrajinu (aj v tomto prípade sa už v apríli črtal mier v podobe istanbulského návrhu mierovej zmluvy, ktorý obsahoval záväzok Ukrajiny nevstupovať do NATO, zredukovať armádu a nerozmiestňovať na jej území cudzí vojenský personál a zbrane, žiaľ, arogantne storpédovaný zásahom vtedajšieho britského premiéra Borisa Johnsona a ďalšími západnými protagonistami). Hoci v tomto prípade bola zrejme ochrana ruského obyvateľstva a denacifikácia conditio sine qua non; najmä fakt rastúcich nacistických tendencií nemožno len tak hodiť za hlavu, tá pliaga tam ešte vždy tlie a suchá tráva môže ľahko vzbĺknuť. Všetci vieme, čo títo ukrajinskí vrahovia a fanatici vystrájali počas druhej svetovej vojny pod nacistickou vlajkou. A dnes z takých ľudí urobili na Ukrajine národných hrdinov, stavajú im pomníky, vidíme ich na vlajkách a transparentoch, ich mená vykrikujú davy, ktoré chodia s pochodňami ako v nacistickom Nemecku.
Obchodovanie so smrťou
Vojnový konflikt na Ukrajine, ono obchodovanie so smrťou, pretrváva viac ako tri roky, sám minister zahraničia USA Marco Rubio v televízii Fox News priznal, že ide o zástupnú vojnu medzi Spojenými štátmi a Ruskom. Západ s perverznou zvrátenosťou Oskara Matzeratha ustavične vybubnúva: Musíme viac zbrojiť, musíme poraziť „nového Hitlera“ (paradoxne, nie vlastnými silami, ale obetovaním ukrajinských životov), musíme pokračovať v uvaľovaní sankcií na Ruskú federáciu, nehľadiac pritom na zvyšok sveta, na ľudské obete a hladomor v pásme Gazy, v Jemene a v niektorých častiach Afriky. Len prosím dodávajte lietadlá, tanky, drony, delá, húfnice atď; vojensko-priemyselný komplex si mädlí ruky, áno, ešte viac, ešte viac… Nestačí mu, že podľa Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru (SIPRI) Spojené štáty vydali v roku 2024 na zbrojenie 968 miliárd dolárov, Čína 235 miliárd, Rusko 150 miliárd, celý svet 2,443 bilióna dolárov, čo je najvyššia suma od roku 1988. Európski členovia NATO a Kanada zvýšili svoje obranné výdavky o 20 percent v porovnaní s predchádzajúcim rokom, pričom ich celkové výdavky presiahli 485 miliárd dolárov. V rámci Európskej únie sa výdavky na obranu zvýšili o 30 percent medzi rokmi 2021 a 2024, dosahujúc v roku 2024 objem 326 miliárd eur, z čoho 102 miliárd eur bolo investovaných do modernizácie vojenskej techniky. Aj to je málo, prízvukujú…
Žiaľ, pohlavári tohto sveta nie sú schopní odvrátiť zrak od krvi ako Parsifal, aby nasali do seba pocit pokoja a nirvány. Nevidia tisíce mŕtvych, zmrzačených a zbedačených, nepočujú nárek matiek, manželiek a detí nad stratou svojich synov, manželov a otcov na oboch stranách konfliktu. Mali by mať povinnosť chodiť do takýchto rodín, pozerať sa na utrpenie a ľudskú bolesť. Hádam by sa im pohlo svedomie a zabúšilo srdce. Aj Putinovi, aj Zelenskému…
Pápežovo volanie po mieri
A konečne by chceli mier, ozajstný mier, bezpodmienečný a konečný, ako po ňom už dlhšie volá pápež František. Napríklad v knihe Proti vojne: Odvaha budovať mier, Lukáš a syn 2023, 152 strán): „Tvárou v tvár obrazom smrti, ktoré k nám prichádzajú z Ukrajiny, je ťažké dúfať. Napriek tomu sú tu semená nádeje. Sú milióny tých, ktorí netúžia po vojne, ktorí vojnu neospravedlňujú… Milióny mladých ľudí, ktorí nás žiadajú, aby sme urobili všetko možné a zdanlivo nemožné, aby sme zastavili vojnu, zastavili všetky vojny. A musíme znovu myslieť na všetkých, na deti, mladých ľudí a spoločnými silami ustavične opakovať: Nikdy viac vojnu! A spoločne sa musíme zaviazať budovať ústretovejší a pokojnejší svet, pretože je spravodlivejší; budovať svet, v ktorom triumfuje mier, a nie nezmyselnosť a nespravodlivosť vojny; svet, kde nevládne nenávisť, ktorá nás rozdeľuje a núti vidieť druhého človeka, človeka iného než my, ako nepriateľa.“
Áno, euroatlantická „civilizácia“ si zapchávala uši a zatvárala oči (a doteraz tak činí) pred týmito pápežovými slovami, nastoľovala a nastoľuje éru opätovného prekúvania áut na tanky. Keby toľko úsilia venovali otázkam mieru, všetko mohlo byť ináč. Jej predstavitelia sa presúšali po všelijakých samitoch, roky chodili rokovať do budovy OSN a zaslepene míňali sochu s biblickým námetom Prekujme meče na pluhy. Až nástupom Donalda Trumpa do Bieleho domu sa ľady pohli, začala sa črtať cesta k mieru na Ukrajine, cesta nie nezištná, ale za cenu kolonizovania ukrajinského nerastného bohatstva zo strany USA. Niekedy však treba zaťať zuby, lebo strata ľudských životov nie je ničím nahraditeľná.
Lenže čuduj sa, svete, pohlavárom Európskej únie (EÚ) sa splašili kone, nasadili si ostrohy a poďho dobehnúť Američanov. Lenže klus v tomto prípade nestačí a na cval, tobôž na trysk nemajú sily, uštvali sa hnaním Ukrajiny do vojny, ustavičnými dodávkami zbraní, nenávratnými pôžičkami a podobne. Až pridlho sedeli na vojnovom sedle, ono mierové im vonkoncom nevoňalo. Prečo by aj? Francúzi a Nemci nemôžu zrejme Rusom zabudnúť historické vojenské porážky, Angličania zase nikdy neskrývali svoju zaujatosť voči Rusku, a tak si vytýčili heslo poraziť Rusov až do posledného Ukrajinca. V ukrajinskom konflikte videli šancu, nevyšlo im to a ani nevychádza. Preto bolo treba niečo vymyslieť, aby im ostala aspoň suchá kôrka pri obnove ukrajinskej ekonomiky: najprv to bol kolotoč samitov, rozličných stretnutí a porád, až z toho napokon vzišlo rozhodnutie Európskej komisie pripraviť plán na prezbrojenie Európy (ReArm), ktorý by mal umožniť mobilizovať celkovo až 800 miliárd eur (prepočítané na jednotlivé členské krajiny) na posilnenie európskej obranyschopnosti a zvýšenie vojenských kapacít aj na poskytnutie okamžitej pomoci Ukrajine. Ide o sumu devastačnú a zničujúcu. ktorá EÚ privedie ešte hlbšie do už existujúceho hospodárskeho úpadku, základnej príčiny európskej slabosti (ráta sa aj s nie múdrym zámerom umiestniť pozdĺž dohodnutých rusko-ukrajinských hraníc armády Francúzska, Veľkej Británie a niektorých ďalších krajín zo skupiny „ochotných“, a to namiesto toho, aby sa vytvorila demilitarizovaná zóna – aký to v tejto súvislosti horký plač slovenskej opozície nad tým, že koalícia tomu nemieni asistovať, resp., že nás z tohto „elitného“ zväzku vylúčili). Znamená to postupne zvyšovať výdavky na armádu až do výšky päť percent hrubého domáceho produktu. Ako píše vo svojom blogu europoslanec Braňo Ondruš, komisia navrhuje ignorovať zadlženie, pravidlá štátnej pomoci, životnú úroveň obyvateľstva. Nijaké pravidlá, nijaké obmedzenia, nijaká regulácia, a to bez ohľadu na životné prostredie, na stav verejných financií, na chýbajúce zdroje v školstve, zdravotníctve, v sociálnej oblasti.
Žiaľ, k tejto odióznej stratégii sa do určitej miery zaviazala aj vláda SR. Občanov chytá na udicu, že časť nášho zbrojenia pôjde na infraštruktúru. Zatiaľ je to iba predstava, vrabec na streche, o konečnej hrsti rozhodne EÚ. Napokon, musíme až natoľko zbrojiť, keď rozhodujúcim odstrašujúcim faktorom vo svete sú atómové zbrane, silné postavenie NATO v Európe, a my sme v tomto smere iba zrnkom v piesku?! Musíme modernizovať ozbrojené sily na neúnosnú mieru, keď je naša ekonomika vo vlažnom pokluse a ako ostrohy nám slúži konsolidačný balíček sľubujúci uťahovanie opaskov (pritom jedno jediné percento HDP znamená približne 1,4 miliardy eur, zvýšenie zbrojenia na 5 percent HDP by spôsobilo nárast vojenských výdavkov o 4,2 miliardy eur)?! A to už vyráža dych… na začiatku nášho zadúšania však stálo najmä šafárenie matovičovsko-hegerovsko-ódorovských vlád a bezbrehé rozdávanie vojenského arzenálu na Ukrajinu.
Bubienok stále počuť
Čitateľ sa môže opýtať, aký má súvis Oskar Matzerath a jeho plechový bubienok so súčasnom napätou medzinárodnou situáciou, s úsilím zabezpečiť trvalé mierové spolunažívanie vo svete? Lakonická odpoveď znie – značný. Ako sme už spomenuli, hlavný hrdina Grassovho románu odmieta rásť, odmieta preto, aby sa vyhol svetu dospelých plného pokrytectva a brutality. Onen symbolický vzdor a groteskná deformácia reality odráža aj našu súčasnosť, v ktorej čelíme geopolitickým konfliktom, vojnovým krízam a často pasivite jednotlivcov i spoločností. Oskarov bubienok by mal aj naďalej zaznievať ako varovanie pred slepým prispôsobovaním sa sile a mocenským hrám, ktoré človeka vedú k tragickým opakovaniam histórie.
Nič iné nám neostáva iba donkichotsky dúfať, že svetové spoločenstvo si tak ako Parsifal nájde svoj svätý grál – grál priateľstva, vzájomného porozumenia a mieru v duchu biblického: Prekujme meče na pluhy …
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 9 – 10/2025)
