„(…) Hory nie sú nič zlého ani dobrého, nie sú mojimi nepriateľmi ani kamarátmi, sú jednoducho tu. A hoci môžu byť v horách búrky aj lavíny, nikdy nie sú zlomyseľné.“
Vyriekol to Reinhold Messner, s ktorým môj mladý redakčný kolega v televíznom spravodajstve Paľo Jacz (v 80-tych rokoch minulého storočia) nemal nič spoločné. No iba zdanlivo. Messner bol horolezec, zdolávajúci najvyššie štíty sveta a Pavel kaviarenský typ, neskrotný búrlivák a odvážny bezočivec, obklopený vždy krásnymi ženami. Žiadna z nich nebola preňho nedosiahnuteľnou hviezdou. Ak ho zasiahol blesk či šíp lásky, stal sa neudržateľný. Rovnako v novinárskych témach, kde (ako lovecký kopov) neomylne cítil podlosť, krivdu, nespravodlivosť či lož. A hneď chcel zachraňovať svet! V reálnom socializme sa to však nenosilo. I tak chcel vyliezť vždy až nahor a zdolať všetky prekážky, dotknúť sa horúceho slnka. Hoci aj za cenu Ikarovho osudu…
Pavel Jacz, 2008. Foto: TASR – Tomáš Halász
Pavel Jacz, redaktor vnútropolitickej redakcie Televíznych novín ČST Bratislava nebol protekčným dieťaťom. Napriek tomu, že mi do redakčného kolektívu prikvitol s nálepkou syna známeho novinárskeho elegána a gentlemana Ľudovíta „Luigiho“ Jacza (bývalého redaktora Pravdy a šéfa Československej tlačovej kancelárie – ČSTK, aktívneho člena vedenia Zväzu československých novinárov) a baletnej umelkyne, pedagogičky tanca, baletnej teoretičky, kritičky a publicistky Evy Jaczovej. Nikdy sa v práci na nich neodvolával, nikdy som s ním o tom ani nehovoril. Paľo si svoju pozíciu férového chlapíka – spoľahlivého, húževnatého a pracovitého kolegu – vybojoval denno-dennými súbojmi so spracovaním témy, v pretekoch s časom, v kolbišti nápadov a ich zobrazenia divákom. Nepoznal prekážky, a preto sa do problémov vrhal strmhlav, prekvapivo naivne, no tak úprimne, že sme mu v jeho vzplanutiach nemohli hádzať polená pod nohy. S vedomím rizika sme mu nezištne (a možno aj v sebaobrane) radšej pomáhali a zametali cestu. Alebo ho bránili – keď sa za jeho odvahu, bezhraničnú drzosť či porušenie konvencií spustila „zhora – z Hlbokej“ lavína. Paľo Jacz bol strelec! Tak v biatlone lásky, v prekážkovom behu žurnalistiky na hrane mantinelu možného, no tiež vo futbalovom mužstve Televíznych novín. Živel, neudržateľný útočník vo veľkom aj v malom futbale. A potom tiež dlhé roky spoľahlivý hokejový brankár v televíznej lige, kde zase – akoby na oplátku – držal chrbát nám.
Správa o jeho odchode ma zasiahla ako bezohľadná ničiaca lavína. „Rúbe sa v našom (mojom) lese“ – veď z pamätného redakčného kolektívu vnútropolitickej redakcie HRTN Bratislava je (po Otovi Nittmannovi a Jurajovi Dobišovi) ďalším v poradí, čo prepadol módnej vlne únikových hier. Správa o jeho skone sa rozletela Slovenskom ako Duchoňov hlas v Dolinách… Trpko som sa pousmial pri niektorých povrchných mediálnych vyjadreniach. Vraj sa do povedomia verejnosti dostal zverejnením reportáže zo spontánnej reťazovej protestnej manifestácie študentov 16. novembra 1989 v Bratislave. Omyl vážení!
Do vysielania by sa nebola dostala, ak by sme o nej z redakcie neinformovali všemocného prvého námestníka ústredného riaditeľa ČST v Prahe Vladimíra Diviša. No Jacz sa stal výnimočný a nenahraditeľný už dávno predtým – v momente, keď v roku 1985 nakrútil do spravodajstva reportáž o 16-hodinovej dráme z ozbrojeného únosu námestníka ministra zdravotníctva MUDr. Hatiara teatrálnym mafiánom Jozefom Roháčom. Doslova „husárskym kúskom“ bol jeho seriál vysielaný v Aktualitách, v Prílohe TN i samostatné reportáže v rokoch 1984 – 1987 o najväčšej politickej korupčnej afére za socializmu, známej ako kauza „kráľa Oravy“ Babinského. Pokračoval potom odvážnym aj nebezpečným sólo kaprom. S pomocou skrytej kamery nakrútil pre moje Aktuality škandalóznu reportáž o podpultovom protekčnom predaji slovenských kožuchov manželkám vysokopostavených členov komunistickej verchušky. To bolo vtedy na vyhadzov z práce, no ustáli sme to spolu v brnení Gorbačovovej perestrojky. A samozrejme, Paľo Jacz s mikrofónom v ruke (a s omrznutým nosom i ušami) nechýbal v uliciach Bratislavy počas obrovskej snehovej kalamity v januári 1987, ani v prvých hodinách politického prevratu v novembri 1989.
Zľava: Oto Nittmann, Eva Sisková, Pavel Jacz, 1987. Foto: Archív E. S.
Pavel Jacz bol totiž prvým ozajstným slovenským investigatívnym novinárom! Bez toho, aby mu ktosi podstrkával tajné informácie alebo ho platil z pofidérnych fondov či zahraničných agentúr. Preto som ho vo svojich knihách: „Televízne črepiny v zamate“ aj „Čudo medzi ZOO a cintorínom“ nemohol vynechať zo zoznamu výnimočných. Išiel si za svojím, za pravdou s povahou zúrivého reportéra, riskujúc existenciu, zdravie či život. Nebál sa mafiánov ako „Potkan“ či „Žaluď“, za čo schytal aj kopance a nakladačku… Pravý novinár, ktorý (na rozdiel od dnešných mainstreamových) nechodil so štátnou ochrankou za zadkom… V posledných rokoch jeho aktívneho žurnalistického života sa stal excelentným motoristickým novinárom. Budeš nám chýbať Pavel, Paľo, Palino!
V oceáne mediálnej márnosti pláva i naša zmenšujúca sa kryha, vytvorená vločkami našich osudov a spevnená kryštálikmi spomienok. Pokiaľ sa úplne neroztopí, budeš sa na nej plaviť v našich spomienkach s nami. Aby sa meno Pavel Jacz nevytratilo z encyklopédie československej a slovenskej žurnalistiky.
(Mgr. Štefan Nižňanský, predseda Únie slovenských novinárov)
