„Hore sa vystupuje oveľa ľahšie ako dole, návraty bývajú ťažké, zložité. Nie každý sa vie vrátiť so cťou.“
Rudolf Schuster
Rudolf Schuster zriadil v Košiciach v roku 2015 Prezidentskú knižnicu, na fotografii prezentuje v roku 2016 svoju 54. knihu „Hlavná“. Foto: rudolfschuster.sk
Hádam nikto nepostavil taký reálny a zároveň pomyselný pomník Košiciam ako Rudolf Schuster, bývalý prezident SR, literát, dramatik, kameraman, fotoreportér, cestovateľ, politik, vzácne všestranný, ľudsky prístupný človek, neobyčajne plodný tvorca, autor desiatok kníh, scenárov, fíčrov, filmov, výstav fotografií z rozličných kútov sveta, cestopisných publikácií ilustrovaných s nevšedným umeleckým nábojom. Najnovšie k nemu priložil ďalšiu tehličku v podobe reprezentatívnej knihy (vlastne dvoch obsiahlych knižiek) s mnohými stovkami fotografií a dokumentov s názvom Moje milované Košice I. (445 strán, 330 x 245 mm) a Moje milované Košice II. (449 strán, 330 x 245 mm) z košického vydavateľstva LAVACOM. Skôr by sme mohli povedať, že je to najvýstižnejšia panoráma toho, ako mesto vyzeralo v minulosti a ako teraz a súčasne naznačenie, do akej parády sa oblieklo dnes s naznačením a prízvukovaním, že je to aj jeho mesto, v ktorom navždy nechal dušu i srdce. A navyše, autor si dal s vycibreným profesionálnym vkusom mimoriadne záležať na súzvuku slova a citlivo vybraného dokumentárneho obrazu, aby tak umocnil jeho bytostné prepojenie s Košicami.
Otvorená hlava sa nikdy nestratí
V prvom diele približuje autor svoje pôsobenie v Košiciach (tu sa narodil 4. januára 1934, vyrástol v Medzeve) po absolvovaní inžinierskeho štúdia v Bratislave. A začína originálne: Stavebný inžinier, po roku pôsobenia v bratislavskej SAV-ke, si príde v prvý deň na stavbu v obleku, povodia ho po stavenisku, kopŕcajú o blato a kaluže. Kolega, spolužiak z priemyslovky, sa ho spytuje, či sa vybral na svadbu. Rudo zaraz pochopí, že takto by ako stavebný dozor veľa vody nenamútil. Postupne si zvykal, po večeroch študoval stavebnú a technickú dokumentáciu, učil sa, spoznával detaily. A bol v tom dobrý! Zakrátko sa stal vedúcim investičného oddelenia, ktorý sa osobnou iniciatívou pričiní o rekonštrukciu hámra v Šugovskej doline. Hámra, ktorý doteraz funguje. Otvorená hlava sa uchytila, a to až tak, že skončil ako vedúci sekretariátu riaditeľa fabriky. A už sa hotoval na post obchodného riaditeľa nebyť udavačov a vysokého komunistického funkcionára vo fabrike Riga, inak člena Predsedníctva ÚV KSČ v Prahe, ktorý si ho v roku 1974 pozval na koberček:
„Tak ty si taký vtáčik, súdruh Schuster,“ začal. „Rozprával si o mne, že si pestujem kult osobnosti, že som diktátor a všetci sa ma boja vrátane riaditeľa. Preto ti dávam dve možnosti, buď odídeš z podniku, alebo zo strany. (…) Ponúkame ti funkciu podpredsedu mestského národného výboru na jeden rok…“ (s. 18).
Spievajúca a svetielkujúca fontána
Malo to byť za trest, Rudolf Schuster prijal ponuku pracovať v národných výboroch s jemu príslovečnou žoviálnosťou, inak mu po vyhodení zo strany hrozila emigrácia do Nemecka, kde mal rodinu a kde by ho vari najradšej upratali. Prekvapuje, s akým nadhľadom to podáva, s akou úprimnosťou sa delí s čitateľom o zážitok. S neobyčajnou ľahkosťou vykresľuje aj svoje ďalšie osudy: sme svedkami Schusterovej cieľavedomosti, vysokého pracovného nasadenia, ktoré mu prináša zaslúžené ovocie v podobe čoraz vyšších mét v spoločenskom rebríčku – prvý podpredseda MsNV (1979), primátor (1983) a predseda krajského národného výboru (1987), primátor (1994 a 1998). Z knihy cítiť, hoci to autor nezdôrazňuje, že to nebola idyla, nijaká prechádzka ružovým sadom, lež tvrdý a nekompromisný zápas za dobrú vec: prvé výbojkové osvetlenie mesta v celom v Česko-Slovensku, vybudovanie spievajúcej fontány („spievajúca a svetielkujúca fontána v parku pred dnešným Národným divadlom vznikla 1. mája 1986, videl som ju v Sovietskom zväze, tam mi jej tajomstvo nechceli prezradiť, tak na to prišli vo VSŽ, myšlienka sa podarila a vďaka tomu sme mali v ČSSR prvú takúto originálnu fontánu. Vo večerných hodinách poskytovala farebný zážitok, lebo cez počítač sa doplňovalo farebné osvetlenie bielou, žltou, zelenou, červenou a modrou farbou“ /s. 127/), obnova historického jadra, vytvorenie pešej zóny a predovšetkým rekonštrukcia Hlavnej ulice (táto perla východoslovenskej metropoly i celého Slovenska mu tak prirástla k srdcu, že o nej napísal samostatnú knihu Hlavná /1997/. Keď človek po nej dnes kráča, pohybuje sa súčasne v prítomnosti aj minulosti. Okolo neho prechádzajú ľudia s mobilnými telefónmi, moderné výklady obchodov sa striedajú s historickými fasádami a mestský ruch pripomína, že Košice sú živým moderným mestom. Nad týmto každodenným životom však stojí Dóm svätej Alžbety ako monumentálny svedok úplne iného času. Práve takéto stretnutie starého a nového vytvára zvláštnu atmosféru historického mesta).
Na rekonštrukciu Hlavnej R. Schuster v knihe Moje milované Košice I. spomína takto: „Mali sme dobové fotografie, vedeli sme, kde a aké kandelábre boli a kde boli rozmiestnené lucerny. (…) Vyhlásil som celomestské pátranie aspoň po jednom kuse, aby sme podľa toho v zlievarni VSŽ odliali ďalšie. Náhodou sa akoby zázrakom objavil jeden pri parku na Moyzesovej ulici“ (s. 215). A bola ruka v rukáve, dodáva R. Schuster, no najviac mu dal zabrať rok 1996, keď mal prísť pápež Ján Pavol II., dovtedy muselo všetko vyzerať ako zo škatuľky.
Pravda, nežičlivcov bolo veľa, neraz to bol doslova boj s veternými mlynmi, no Schuster nikomu nič nevyčíta, berie to ako samozrejmosť života. Intrigáni sa ho pokúšali odvolať, obviňovali ho, že zadlžil mesto. Pomedzi riadkami čítame, že to boli kuvičie hlasy, krátkozrakosť slaboduchých. Ktovie, ako by dnes centrum vyzeralo?! Historické jadro, mestský skvost, predsa nikto neukradne ani si ho neodnesie domov. Navyše – ľudia by možno ešte dnes nemali novú kanalizáciu, plynovod, vodovod, telekomunikačné a elektrické káble.
Očarený Bocatiom
Z autorovho rozprávania cítiť, ako je R. Schuster hrdý na svoje mesto. Po prvý raz som ho navštívil v Košiciach v roku 2015, išli sme autom, cestou sa nadchýnal nad jeho ulicami, architektúrou, kultúrnymi pamiatkami. A spomínal, ako sa inšpiroval košickým richtárom Johannesom Bocatiom zo začiatku 17. storočia. Keď sa po večeroch vracal domov, unavený a vyšťavený ako citrón s plnou hlavou starostí, neraz s Bocatiom aj zaspával. Zamýšľal sa nad tým, čo by on urobil v danej situácii, ako by sa zachoval. Nezabúda naňho ani v knihe: „Musím sa priznať, že som našiel v jeho príbehu veľa spoločného s mojím životom, ale nechcel by som skončiť ako on; za to, že chránil a bránil mesto, jeho občanov a architektonické skvosty, skončil (nevinne) na päť rokov vo väzení“ (s. 91). Dokonca pripomenie, že o svojom vzore napísal dvojdielnu rozhlasovú hru aj divadelné dramatické dielo.
Človek by nikdy nepovedal, že v Rudolfovi Schusterovi sa skrýva taká odvaha a nebojácnosť. Len sa pozrime, ako riešil konfliktné a život ohrozujúce situácie, keď rozhodovali sekundy a bolo nevyhnutné v momente prijať rozhodnutie. Preukázal to napríklad v decembri 1983 – v dôsledku neskorého opravenia prípojky prišlo v novom bytovom dome k výbuchu zemného plynu. „Tragické chvíle skutočnej havárie som ako čerstvý podpredseda mestského národného výboru prežíval hrozne. Bolo treba rozhodnúť sa v okamihu, často riskovať, ale v hre boli osudy ľudí, záchranné práce prebiehali bezodkladne, ale tak či tak to bol smutný pohľad“ (s. 103). Autor po čase napísal o tejto udalosti knihu Explózia (1997), „keď som sa po rokoch začítal do literárnej predlohy tohto príbehu, postavy odrazu ožili pred mojimi očami a mal som pocit, že toto všetko sa odohralo len včera. Nikdy na to nezabudnem“ (s. 103).
Na záver prvého dielu predstavuje autor prostredníctvom fotografií Hlavnú bezprostredne po jej rekonštrukcii, ale zároveň i ďalšie ulice v centre. Fotky sú v skutku na vysokej úrovni, svedčia o originálnom Schusterovom majstrovstve. Finálnu bodku v knihe tvorí informácia o požiari a zničení zvonu Urban v roku 1966. „V Urbanovej veži vznikol skrat a potom požiar. Mesto vtedy nevlastnilo vhodné požiarne vozidlá, ktoré by dokázali vytlačiť vodu do takej výšky. Začali horieť aj nosné trámy, ktoré konštrukciu zvona niesli a ten padol do horiacich trosiek, vzápätí sa rozpadol na 64 častí“ (s. 426). Našťastie pracovníci Východoslovenského múzea prezieravo uložili zvyšky zvona; v roku 1989 znovu prišla chvíľa, keď ho znovu poskladali a vystavili pred Urbanovu vežu. Nebol by však Schuster Schusterom, keby neusiloval o úplne nový zvon. Ako inak, postaral sa o jeho odliatie. Po prvý raz sa rozoznel 16. septembra 1996. Pekný symbol na záver prvého dielu knihy…
Spomienka na november 1989
V úvode druhého dielu Rudolf Schuster spomína na november 1989 – vyrojili sa turbulentné časy. Revolučná doba volala popri radikálnych personálnych zmenách i po zmene vo funkcii predsedu parlamentu – rozhodujúcim politickým silám sa ako najvhodnejší kandidát videl komunista R. Schuster, osvedčený a skúsený funkcionár národných výborov. A tak sa i stalo. Slovenská národná rada ho zvolila do tejto funkcie 30. novembra 1989. Do roboty sa pustil so svojou príslovečnou odhodlanosťou a zaťatosťou, s prísnou odbornosťou a nadstraníckosťou. „Chcel som byť nápomocný pri postupnom odovzdávaní politickej moci od starých štruktúr novým formujúcim sa demokratickým orgánom“ (s. 1). R. Schuster sa medzitým hotoval na diplomatickú kariéru. S novým vedením VPN sa dohodol, že sa vzdá funkcie predsedu parlamentu (paradoxne, na predsednícku stoličku nominovali Františka Mikloška), dostal od nich zároveň prísľub, že podporia jeho kandidatúru na veľvyslanecký post v Kanade. Ako šéf slovenského parlamentu sa ešte zúčastnil na diskusii o oficiálnom pomenovaní Česko-Slovenska a na poslednej schôdzi SNR pod jeho vedením schválili názov Česká a Slovenská Federatívna Republika… Z Kanady ho odvolali v roku 1992. „Boli to opäť moje milované Košice, ktoré ma podržali a vytvorili základ mojej politickej podpory – a tak ma v rokoch 1994 a 1998 opäť zvolili za primátora Košíc“ (s. 1). Založil Stranu občianskeho porozumenia (SOP), vyhrali voľby a v roku 1999 skončil na prezidentskom poste.
Čulé primátorské aktivity
Pri návratoch na primátorskú stoličku nezabudne na zápas o zatvorenie nevyhovujúcej a zdraviu škodlivej tepelnej prevádzky Magnetizovaných závodov v Košiciach či na vybudovanie ekologického programu v Chemku Strážske; všetky tieto informácie podáva civilne, bez akéhokoľvek chválenkárstva. Popritom vysloví poľutovanie nad likvidáciou mlynského náhonu v centre mesta okolo hlavného parku. „Bol to nešťastný zásah do mestského organizmu ‚zásluhou‘ hlavného architekta a vtedajšieho vedenia mesta“ (s. 21). Uskutočňuje opatrenia na skvalitnenie zásob s pitnou vodou, na kanalizáciu, prichádza s podnetnou myšlienkou zriadiť Múzeum letectva Slovenského technického múzea v Košiciach, pochvaľuje si i rekonštrukciu Národného divadla. Do zoznamu jeho aktivít patrí aj Dohoda o spolupráci medzi mestami Sankt Peterburg a Košice, s nemeckým Wuppertalom, ďalej organizuje Dni mesta Košíc, úpravu Košického hradu i starostlivosť o archeológiu. Všetko je to podopreté plejádou fotografií mnohých významných osobností nášho politického, spoločenského a kultúrneho života.
Ďalšia časť knihy rozpráva o návštevách zahraničných umelcov. „Získať najlepšieho svetového operného speváka, akým bol na vrchole svojej slávy Luciano Pavarotti, bolo pre väčšinu Košičanov iba snom. Keď som ako primátor v roku 1997 po prvý raz verejne prezentoval tento nápad, mnohí ma považovali za fantastu“ (s. 239). A predsa sa to v roku 1998 podarilo. A pred ním to boli v roku 1997 tri svetové sopranistky Kathlen Caselová, Kallen Esperianová a Cynthia Lawrenceová. Dobrá vec sa podarila, konštatuje R. Schuster bez najmenšieho potľapkávania po vlastnom pleci.
Bohatá zbierka kinematografického umenia
Autor nemôže obísť ani Múzeum kinematografie rodiny Schusterovcov; v rodnom dome (Nižný Medzev) zriadil súkromné múzeum – zozbieral doma aj vo svete filmovacie kamery, projektory, fotoaparáty – všetko výsledky svojho zberateľského úsilia, ale aj exponáty (dary) od predstaviteľov mnohých štátov: Johannesa Raua, Václava Havla, Alexandra Kwasniewského, Leonida Kučmu, Thomasa Klestila, monackého princa Alberta a ďalších. Doplnil to o suveníry z brazílskych expedícií (spolu so svojou rodinou sa tam trikrát vydal po stopách svojho otca), o vzácne relikvie z detstva, dokonca aj o kompletný vodný hámor s uzavretým kolobehom vody. V roku 2007 rodinné múzeum (rodný dom) s celou zbierkou odovzdal Slovenskému technickému múzeu v Košiciach. Dostalo názov Múzeum kinematografie rodiny Schusterovej.
Všestranný vzťah k umeniu
Osobitnú kapitolu venuje svojmu vzťahu k umeniu. O jeho láske k takmer všetkým múzam, k maliarom, sochárom, spisovateľom a ostatným umelcom sme sa už zmienili. Nedá mi v tejto súvislosti nepripomenúť moju už spomínanú návštevu v jeho dome: Na ich dvore nechýbal sochársky majster, Košičan Arpád Račko, prostredníctvom svojich bronzových sôch – Hudby (mladá dievčina hrá na píšťale) a Poézie (mladá dievčina s rozpustenými vlasmi, hrdo vystretou hruďou a zopnutými rukami). Dopĺňajú ich sochárske artefakty vytvorené samotným hostiteľom zo zvyškov vodného hámra – z bucharu „vymodeloval“ Motýľa, z ostatných častí zase Zásnubné prstene a Byvola. Chodník lemujú štýlové stojaté lampy, v zadnej časti dominuje fontána a altánok s priestorom na sedenie. Na to nadväzujú artefakty a osobné dary od najvýznamnejších zahraničných návštev, tak ako ich vymenúva aj v knihe. Steny na úzkom schodisku zdobia osobné dary, suveníry a artefakty od významných svetových osobností – pápeža Jána Pavla II., amerického prezidenta Georgea Busha, Billa Clintona, francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca, švédskeho kráľa, španielskych kráľov a mnohých ďalších.
Úplný záver publikácie tvorí návrat do detských a študentských rokov…
Človek spätý so svojím rodiskom
Na záver niekoľko zovšeobecňujúcich myšlienok: už sám názov knihy prezrádza viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. R. Schuster píše o „svojich“ Košiciach a zároveň ich označuje za milované. Dve jednoduché slová menia obyčajný zemepisný názov na osobné vyznanie. Mesto si neprivlastňuje, vyjadruje k nemu hlbokú oddanosť zhmotnenú do práce preň – všetko toto bohatstvo si uchováva vo svojej nehynúcej pamäťovej stope.
V metropole východného Slovenska sa celé stáročia stretávali rozličné národy, jazyky, kultúry a náboženstvá. Slovenský, maďarský, nemecký či židovský prvok sa tu v rôznych historických obdobiach prelínali a vytvorili osobitú mestskú kultúru. Preto nemožno Košice chápať iba ako súbor historických pamiatok. Ich skutočná identita vznikala zo spolužitia ľudí – a to je fenomén, ktorý si R. Schuster najviac cení. Skrátka, ľudia sú mesto, mesto sú ľudia…
V tomto zmysle možno názov Moje milované Košice čítať nielen ako spomienku, ale aj ako záväzok. Milovať mesto znamená zanechať ho ďalšej generácii aspoň v takom stave, v akom sme ho dostali, ideálne v oveľa lepšom, ako sa to po celý život usiluje R. Schuster. Nie všetko staré musí zostať nedotknuté a nie každá nová stavba predstavuje ohrozenie. Podstatná je kontinuita. Nové mesto by nemalo zničiť staré, ale viesť s ním rozhovor.
Košice v Schusterovom podaní zároveň dokazujú, že lokálpatriotizmus nemusí znamenať uzatvorenie sa pred svetom. Práve naopak. Človek môže precestovať svet a pritom zostať hlboko spätý s jedným miestom. Možno až poznanie vzdialených krajín umožní naplno pochopiť hodnotu domova. A zrejme sa človek musí niekedy vzdialiť, aby zistil, kam skutočne patrí.
Aj preto znejú slová Moje milované Košice tak jednoducho a zároveň tak silno. Nie sú iba názvom knihy. Sú vyznaním človeka mestu, ktoré sa stalo súčasťou jeho života – a života, ktorý sa stal súčasťou príbehu tohto mesta.
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 37 – 38/2026 )
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008