V utorok 17. januára sa konala smútočná rozlúčka s doc. JUDr. Pavlom Pollákom, CSc., čestným občanom Uhrovca, slovenským právnikom a historikom /29. 9. 1926 – 8. 1. 2023/. Rozlúčila sa s ním rodina, dcéra Dáša so zaťom, syn Ivan a jedenásť vnukov a pravnukov. P. Pollák bol po vzniku Slovenskej republiky /1993 – 2010/ kronikárom troch prezidentov, jeden z nich, Ivan Gašparovič prišiel osobne vdove Anne a príbuzným vyjadriť svoju sústrasť, takisto delegácia dubčekovského Uhrovca, Spoločnosť slovenských velikánov, veniec priniesli zamestnanci Prezidentskej kancelárie, kde je v koži viazaných 30 dielov originálnej prezidentskej kroniky, ruže redaktor matičných SNN a mnohí ďalší.
Rozlúčili sme sa s pozoruhodným svedkom dejín. Narodil sa vo Vrútkach v rodine železničiara s jedenástimi deťmi. Zúčastnil sa SNP, po jeho potlačení ho väznilo v Ružomberku gestapo a potom bol v zajateckom tábore.
Vo Vrútkach vychodil základnú školu, v Martine obchodnú akadémiu, v roku 1949 sa na stavbe Trate mládeže zoznámil s budúcou manželkou Annou. V roku 1952 bol promovaný na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a pracoval v SAV. V roku 1946 sa zoznámil s A. Dubčekom, čo mu neskoršie umožnilo stať sa autorom objavnej práce o mladosti A. Dubčeka. Ten sa, ako spomína, narodil rodičom s americkými pasmi, ktorí sa v roku vracali z USA a „Alexander len niekoľko týždňov zmeškal šancu narodiť sa ako Američan. Otec Štefan sa vracal do Uhrovca s búrlivými socialistickými myšlienkami a v roku 1925 odišiel s vyše 600 idealistami do Kirgizska s vysťahovaleckým družstvom Interhelpo, kde ich čakali neuveriteľné ťažké podmienky. Potom otec Štefan pracoval v automobilke v Gorkom /Nižný Novgorod/, vyrábala sa tam kópia amerického modelu. Odtiaľ sa s rodinou v roku 1938 vrátil do vlasti.
Po rokoch Pavel Pollák spomínal, že vďaka tejto práci mohol neskoršie ako prvý vydať svedectvo o 26 členoch družstva z Československa perzekvovaných stalinským terorom, keďže v inak o. i. pre cudzinca neprístupných archívoch strávil v ZSSR tri mesiace. Kniha vyšla v roku 1962 a upevnila jeho známosť s A. Dubčekom.
Po roku 1968 ho prepustili zo SAV a pracoval v petržalskom závode ako robotník, po roku 1989 bol rehabilitovaný, pracoval v úrade vlády a v rokoch 1991 – 1992 v tíme Alexandra Dubčeka vo Federálnom zhromaždení. Ešte v roku 2021 pri storočnici A. Dubčeka pre týždenník Slovenka vyslovil svoje pochybnosti o priebehu havárie a liečenia A. Dubčeka, bol vytrvalo jedným z tých, ktorí neprijali oficiálnu verziu udalostí ako aj medzinárodných súvislostí vedno s vtedy ešte živým synom A. Dubčeka, lekárom. Pollák ako mnohí významní ľudia i široká verejnosť bol presvedčený, že nebyť tragickej nehody Alexander Dubček bol výrazne najvhodnejší kandidát na prezidenta vznikajúcej Slovenskej republiky. Ako spomína jeho spolupracovník a priateľ zo Spoločnosti Alexandra Dubčeka, prof. I. Laluha, P. Pollák s manželkou Annou boli A. Dubčekovi oporou po smrti jeho manželky Márie.
Pri rozlúčke sa vynára mnoho osobných spomienok na energického, vtipného a veselého, optimistického a napriek vysokému veku čulého muža, ktorý akoby všetkých poznal. Jeho dlhoročný spoludubčekovec prof. Laluha o.i pripomenul, že Pollák bol unikátom aj v tom, že ho dvakrát vylúčili z komunistickej strany, prvý raz za kritiku sovietskeho vojenského zásahu v Maďarsku. V čase keď sa L. Novomeský postupne začal vracať po rehabilitácii do politického života v roku 1964 o. i. kritizoval vylúčenie Polláka ako príklad, ako sa nemá pracovať s kádrami a až tak vyšlo najavo, že to bolo pre kritiku, nesúhlas so zásahom sovietov v Maďarsku v roku 1956. Druhý raz ho vylúčili po roku 1968 takisto za nesúhlas a kritiku sovietskeho vojenského zásahu v Československu. V osobných rozhovoroch mi neraz prízvukoval, že prvý raz zažil NKVD hneď s prvými jednotkami v roku 1945, keď pátrali vo Vrútkach a okolí po dvoch komunistoch, ktorí boli za prvej ČSR činní v Kominterne.
P. Pollák spolupracoval s Maticou slovenskou, s jej predsedom navštívil Imricha Kružliaka v Mníchove a v matičnom vydavateľstve v roku 2017 vydal a v Mníchove predstavil svoju knihu o ňom, Matica ju vydala pod názvom Vyznávač kráľovstva ľudského. Kniha popri početnej účasti v publikáciách o A. Dubčekovi vydanej vďaka ÚPV SAV pod vedením M. Pekníka, je najpozoruhodnejšou knihou o Imrichovi Kružliakovi, výnimočnej osobnosti exilu a po roku 1993 o. i. s ním P. Pollák spolupracoval v tíme poradcov prezidenta M. Kováča. Kniha a mediálne výstupy o nej patria medzi pozoruhodné svedectvá nielen o štyroch desaťročiach exilu I. Kružliaka a jeho návratu, ale aj o mimoriadnej pracovitosti a intelektuálnej sviežosti P. Polláka pri práci s archívom I. Kružliaka, ktorý sa dožil 103 rokov. Autor Pollák nám o. i. poskytuje v svedeckej výpovedi pohľad za oponu udalostí slovenského života a osobností, pozoruhodnej slovenskej atmosfére v niekoľkých režimoch a dejinných zvratov.
Okrem toho jeden z kľúčových odkazov P. Polláka je v reprezentačnej publikácii Tak sme ho poznali vydanej o. i. vďaka úsiliu starostky Uhrovca Ing. Zuzany Máčekovej k storočnici A. Dubčeka. Pollák v spomienkach priateľa v nej o. i. konštatuje: „my dodnes nevieme oceniť čo ocenil a oceňuje celý demokratický svet, ktorý vie a chápe, že bez roku 1968, bez Pražskej jari, bez A. Dubčeka by nebolo ani Charty 77, ani Havla, ani európskeho demokratického vývoja a pádu totalitných systémov štátov východnej a strednej Európy“.
