Odišiel divadelný a televízny režisér Juraj Svoboda

Na Festivale rozhlasových hier v Bojniciach pani režisérka Viera Weidlerová nás pri počúvaní súťažných čísiel odrazu celkom vydeseným hlasom vyrušila: padli Dvojičky! S pánom režisérom Svobodom, vtedy porotcom v kategórii hier pre dospelých, sme potom na Bojnickom zámku zistili, že tie tragické Dvojičky nám dali mnoho tém. A tak, keď napísal prvé svoje spomienky na divadelných kolegov, nielenže mi doniesol rukopis, ale potom ma aj požiadal, aby som bola „krstnou mamou“ jeho kníh Dali nám viac ako (sme) si mysleli, a potom aj biografie Len nie mlčať: pokus o pravdivú autobiografiu na pozadí tragikomických dejín sveta.
Bolo mi veľkou cťou, pán profesor! Veľmi rada by som Vás znova stretla a znova sa s Vami rozprávala a tešila sa z Vašej spoločnosti. Veľmi, veľmi mi je ľúto, že ste odišli. Odpočívajte v pokoji.

Breviáre úcty Juraja Svobodu

(Rozhovor Gabriely Rothmayerovej s Jurajom Svobodom, apríl 2016)

Foto: FB Martinka Svobodová

Juraj Svoboda, opavský rodák a slovenský divadelný a televízny režisér napísal tri diely o tvorcoch slovenského divadla a filmu. V jednotlivých portrétoch už nežijúcich umelcov sa ako v kvapke rosy odzrkadľuje nielen ich osobný život, ale aj život slovenského divadla, televízie a filmu.

Juraj Svoboda režíroval predovšetkým vo „vidieckych“ divadlách, svojimi inscenáciami dvíhal ten často zaznávaný „vidiek“ na veľkomestskú úroveň. Učil na VŠMU, AU v Banskej Bystrici, ale aj na Štátnom konzervatóriu, ba i na ZUŠ. Žiadna práca mu nebola a nie je malá. Poznám ho ako muža razantného, no zároveň vnímavého a citlivého. V týchto dňoch mu vyšiel tretí diel medailónov Dali nám viac ako (sme) si mysleli, a tak som ho požiadala o rozhovor.

Režisér je ten, kto má vždy pravdu. Je to pravda, pán režisér?

Zvyčajne ju máva. V zápornom zmysle ho nahradí mamička.

Kto sa režisérovi vzprieči, ten letí? Alebo sa podvolí jeho modelujúcej ruke?

Mám len tie najlepšie skúsenosti.

Herečky a herci radi rozprávajú „príhody z natáčania“, aké majú príhody režiséri?

Bavilo ma vo voľných chvíľach hercov a herečky napodobňovať.

To ich muselo baviť sledovať… Ale vážnejšie – vytvorili ste dokopy vyše tristo divadelných a televíznych inscenácií, okolo dvadsať filmov. Spomínate si na nejaké osobitné trápenie?

Inscenoval som iba také hry a scenáre, ktoré mi robili radosť.

Tak si spomeňte na osobitnú radosť.

Nepochybne Maryša s vynikajúcim hereckým kolektívom Martinského divadla v roku 1983.

Čím ste dokázali, že dobré divadlo nie je iba vo veľkomeste… Vy ste vlastne vždy pracovali v divadlách na celom Slovensku a zaujímavé je, že ste pri tvorbe svojich inscenácií nesiahali iba po hereckých hviezdach – naopak, hviezdy ste „vyrábali“. Mnohé už navždy zhasli – za ktorou je vám obzvlášť ľúto?

Sú to desiatky a desiatky divadelných, televíznych a filmových predstaviteľov! Boli vynikajúci, a aj preto som o nich musel písať.

Divadelná tvorba zažiari a zhasne na javisku, a bola by škoda, keby zhasla úplne a navždy.

Presne tak, medzi tvorcami, o ktorých som písal, boli aj tí, čo zomreli v mladom veku a už vtedy reprezentovali tie najtvorivejšie hodnoty. Evička Poláková, Elenka Zvaríková, Ivan Rajniak, Ivan Krajíček, Ivanko Mistrík, Stano Vrbka, Zora Kolínská, Miško Dočolomanský… Čerstvá rana bolí odchodom „môjho“ herca a blízkeho priateľa Hafiho – Leopolda Haverla.

A prekvapil vás niekto, koho ste objavili pre širšiu verejnosť?

Práve Hafi výkonmi v mojich divadelných a najmä televíznych inscenáciách. Došiel na svojej ceste až k SND, kde sa mu otvorili dvere široko dokorán. Zaslúžene.

Režisér má síce vždy pravdu, ale slávu má obyčajne herečka a herec. Nemrzelo vás to niekedy?

Tak trochu pri obecenstvom a kritikmi nadšene prijatej inscenácii Škovránok. Herečka Ida Rapaičová vtedy za ňu dostala výročnú divadelnú cenu za svoj vôbec prvý profesionálny krok na javisku v titulnej úlohe. Zaslúžene. No na režiséra sa akosi zabudlo. Ale vo svojej umeleckej činnosti som potom neskôr zbieral ceny v divadle i televízii u nás i v zahraničí vďaka naozaj objektívnemu zhodnoteniu,

Básnik Ľubomír Feldek kedysi napísal o hercoch veľmi nelichotivú báseň, aj sa mnohí vtedy urazili. Vy ste ich poznali veľmi zblízka – povedzte, čím to je, že majú na ľudí taký neobyčajný vplyv? A zaslúžia si také uznanie?

Hodiť všetkých do jedného vreca sa nepatrí! Herecká tvorba je predsa tvorba, ľudia ju vedia oceniť. Takže, priznám sa, že som priateľovi a spolupracovníkovi Ľubovi neporozumel.

Vo svojich medailónoch sa o kolegyniach a kolegoch zmieňujete veľmi láskavo. Stálo vás veľa sebaovládania, byť takým?

Nebohý profesor Červenák nazval moje medailóny „breviárom úcty a lásky“… Ale nie je to celkom tak, napríklad o ľudských vlastnostiach skvelého herca Gustáva Valacha som sa nemohol vyjadriť obdivne. Na rozdiel od jeho hereckého majstrovstva. Rovnako som sa postavil pravdivo voči narcizmu maestra Králika, či kriticky k porevolučnému zablúdeniu Petra Raševa.

Za polstoročie s divadlom ste zažili veľa zmien aj premien. Zmenil sa človek? Alebo iba okolnosti sa menia ako kulisy? Karel Čapek napísal – kto bol podlý, podlým zostal… Aká je vaša skúsenosť?

Práve politické klímy režimov, v ktorých som žil a pracoval, priniesli svedectvo o „pozornosti“ politikov ku kultúre. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia bola atmosféra nesmierne žičlivá, v časoch normalizácie dusená normalizačným kánonom. No a po „zamatovej“ stala sa najmä obchodným artiklom slabučkej úrovne. Moci sa ujali Čapkom charakterizovaní podliaci, pre ktorých bol zamat textilom, a tak zo dňa na deň obrátili kabát. Hĺbkové herectvo vyfáralo na povrch, je plytké a darí sa mu najmä v nekonečných seriáloch, kde sa texty neriešia, ale iba nudne oznamujú. O premnožení amerických krvákov škoda hovoriť. V divadlách prevláda lacný bulvár alebo záhadná „moderna“.

A ak jej divák nerozumie, tak je zneuctený posmechom, že na to „umenie“ nedorástol

O „obľúbenosti“ dnešnej kultúry hovorí najpresvedčivejšie vysoká sledovanosť retro inscenácií a filmov na kanáloch ČT2 a Dvojka RTVS. Priam k obvineniu z klamstiev a prekrucovania chodu dejín smerujú skvelé dokumentárne filmy svetovej proveniencie. V nich sa Čapkova vízia odzrkadľuje doslova.

Chystáte novú knihu, bude osobnejšia ako kniha medailónov o iných?

Určite bude osobnejšia. Pokúsim sa o vlastnú autobiografiu na pozadí tragikomických dejín. Projekt bude obsahovať tri etapy môjho života. Prvá –

Zemský ráj to na pohled – oživí moju naivitu i zraniteľnosť v čase mladosti a dospievania v Čechách a na Morave. Druhá – Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú – postihne najzložitejšie, ale i najúspešnejšie obdobia mojej činnosti na obľúbenom a milovanom Slovensku, ktoré ma ľudsky a umelecky nesmierne ovplyvnilo a formovalo. Tretia, prežívaná v dôchodkovom období v Prahe, ponesie názov Kde domov můj. Prinesie zmúdrenie vekom i diagnózu dnešnej ľudskej pospolitosti, perspektívu rozbitého sveta.

Pokúsim sa o obranný recept a optimistické posolstvo budúcim generáciám.

Želám vám tvorivé sily a tú príťažlivú energiu, ktorá vás, chvalabohu, neopustila.

(Poznámka post skriptum: Juraj Svoboda zanechal v rukopise aj ďalší diel svojich portrétov, azda uzrú svetlo sveta, aj keď na neho nám už tiež zostáva iba spomienka.)

(Celkovo 137 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter