Nelomenosť, celistvosť osobnosti, to je jediná a trvalá pravda o Ladislavovi Novomeskom: všetko ostatné je blud. … Ako málokto porozumel národným dejinám: tak dobre im porozumel, že sa rozhodol zmeniť ich. Bol internacionalista z povolania, z vedomia nedeliteľnosti planéty, a to všade. … Nie slovami, ale politickou praxou, nie prázdnym gestom, ale vlastnou riskantnou skúsenosťou podpísal svoje internacionalistické záväzky.
VLADIMÍR MINÁČ
Koncom decembra 2024 uplynulo 120 rokov od narodenia významného slovenského politika a literáta Ladislava Novomeského. Nasledujúca stať prináša niekoľko postrehov zo života a diela Laca Novomeského, ktorých spoločným menovateľom je Budapešť. Budapešť nielen ako zemepisný pojem, konkrétne miestopisné určenie, miesto, ktoré bolo do roku 1918 hlavným mestom Uhorska (teda aj Slovenska), ale tiež ako výraz pre pohyb v siločiarach slovensko-maďarských vzťahov. Tak Budapešť, ako aj slovensko-maďarské vzťahy v pozitívnom i negatívnom zmysle slova až osudovo hýbali celým životom L. Novomeského. Práve v Budapešti boli položené svetonázorové základy jeho celoživotnej politickej práce. Tu sa zrodil jeho sociálny ba až triedny rozmer chápania národného. (Z Maďarska vychádzal tiež aj jeden zo zdrojov jeho osobnej tragédie v 50. rokoch.) Novomeského vzťah k Maďarom bol vo všeobecnosti poznačený triednym prístupom: buržoázia či už maďarská alebo česká v spolupráci so vznikajúcou slovenskou rovnako utláčala pracujúci ľud bez ohľadu na národnosť. Odstránenie útlaku pracujúcich považoval vždy a za každých okolností za hlavný predpoklad budúceho národného rozvoja. Novomeského ľavicové presvedčenie sa rodilo v Budapešti a jeho nezištná spolupráca s Maďarmi, predovšetkým s maďarskou ľavicou, sa preplietala celým jeho životom.
Rodný dom Laca Novomeského dnes.
Rodisko Budapešť. Slovenský novinár, básnik a politik Ladislav Novomeský sa narodil 27. decembra 1904 v Budapešti, kde žil až do svojich 15 rokov. Jeho rodný činžiak sa nachádzal a stále stojí na ulici Szövetség (v preklade ulica Jednoty) v mestskom obvode VII. zvanom Alžbetín (Erzsebetváros). V roku 1979 mu na jej priečelí odhalili dvojjazyčnú pamätnú tabuľu, ktorú v roku 2011 sňali. V tejto štvrti vychodil základnú školu a prvé štyri roky maďarského gymnázia na neďalekej Barcsayovej ulici. Dnes je to gymnázium Imricha Madácha. Budovu gymnázia postavil staviteľ, ale i politik Novej školy slovenskej Ján Bobula (1844 – 1903). Ten bol v posledných rokoch svojho života susedom Novomeského rodičov, býval na tej istej ulici. Štvrť Alžbetin spolu so susedným Terezínom a Jozefovom patrili medzi peštianske štvrte s najvyšším podielom Slovákov. Napriek tomu, že vyrastal vo veľkomeste so všade prítomnou a štátom presadzovanou maďarčinou, nestratil slovenskosť. Naopak, stal sa z neho vynikajúci slovenský básnik a (česko)slovenský politik. Prispelo k tomu slovenské rodinné zázemie. Rodičia: otec Samuel – krajčír a matka Irena, rod Príkopová – pôrodná asistentka pochádzali zo Senice. Tam u starých rodičov trávil malý Laco prázdniny. Slovenskosť bola trvale prítomná u Novomeských. Sestra chodila do slovenskej evanjelickej cirkevnej školy na Rákociho ulici v Budapešti – učiteľom bol známy národovec Ľudovít Izák (1862 – 1927).
Laco počas detstva a mladosti do seba vstrebával sociálny (dobovo definovaný ako triedny) rozmer Budapešti. Hoci jeho rodičom sa pracovne darilo – nasporili si na kúpu domčeka v Senici, Novomeský vnímal nespravodlivosť sociálneho rozvrstvenia. Zlomom jeho prerodu boli udalosti konca Veľkej vojny, zániku Uhorska a revolúcia na jar 1919. Posledné peštianske prázdniny pracoval v Čepelskej (Csepel) zbrojovke. Mladícky nerozvážne, ale aktívne prežíval novembrový koniec vojny a vyhlásenie republiky v Maďarsku či vyhlásenie maďarskej komúny marci 1919. O osem rokov neskôr sám o tom (ako dvadsaťtri ročný) v článku: „Jar v Pešti 1919“ napísal: „Čas naháňal udalosti ako peštianski šintri potulných psov. Dni naplnené príhodami praskali ako zrelá slivka v ťažkých prstoch. Všetko ostaté letelo rýchlosťou nedostupnou mozgu štrnásťročného chlapca. Zbierka ťažko nazháňaných letákov by sa mi dnes zišla, boli k nim priviazané spomienky, ktoré by vedeli roztiahnuť túto stať. Ale vzal mi ich legionár v Hronskom Kamenci (dnes Kamenica nad Hronom), aj s tými dvoma stránkami Voros Ujságu, v ktorých som mal zabalený kus pochybnej peštianskej vuršty“ Zánik Uhorska a vznik Česko-Slovenska končí budapeštiansku etapu jeho života. Rodina sa v roku 1919 vracia do Senice a Laco o štyri roky neskôr maturuje na pedagogickej škole v Modre.
Ľavicový novinár v prvej republike a jeho vybrané zástoje v slovensko-maďarských vzťahoch. Po krátkom učiteľovaní a načatom univerzitnom štúdiu v Bratislave sa stáva profesionálnym novinárom. Od roku 1925 rediguje ľavicové (aj slovenské) – komunistické noviny a časopisy v Ostrave a od roku 1929 v Prahe. Jeho vtedajšia každodenná publicistika i básnická tvorba má (ako neskôr hodnotil tvorbu S. Petőfiho) „jasný motív sociálny a neskrývaný zreteľ triedny“. Podobne sa formuje aj zástoj Ladislava Novomeského v slovensko-maďarských vzťahoch toho obdobia. Všíma si biedne postavenie československých pracujúcich, robotníkov a roľníkov, ktoré sa ich rovnako dotýka bez ohľadu na národnosť. Rovnako vykorisťujú slovenského či maďarského robotníka. Triedny boj nemá národnosť. Z tohto pohľadu hodnotí dobové snahy maďarskej iredenty a jej podpory zo strany Veľkej Británie. V článku „Víťazný Rothermere“ z roku 1927 píše: „Vplyvná skupina anglických kapitalistov vyhráža sa ,samostatnej‘ Československej republike, vyhráža sa odňatím ohromného územia, a to preto, lebo iný ,samostatný‘ štát – v tomto prípade Maďarsko – je lepším hajdúchom, je lepším pandúrom proti sociálnej revolúcii. (…) je im nepríjemné vidieť v ČSR silnú komunistickú stranu, lebo necítia, že by mali krytý chrbát pre prípad ozbrojeného ťaženia proti SSSR.“
Výrazne sa angažoval v hnutí DAV a pri redigovaní časopisu DAV. Na Turíce v roku 1931 došlo k streľbe žandárov do neozbrojených protestujúcich poľnohospodárskych robotníkov a k zastreleniu troch z nich v Košútoch pri Galante. Novomeský prináša v DAV-e plnohodnotné, odvážne a jednoznačne triedne uchopené informovanie o tejto udalosti. Bez nacionalistického podtónu. Treba poznamenať, že absolútna väčšina tamojších protestujúcich bola maďarskej národnosti. Preto historik Jozef Kiss (1944 – 2013) po trištvrte storočí od udalostí konštatuje, že „s (…) iróniou komentoval Novomeský udalosti v Košútoch, keď poznamenal, že salvami zasiahnuté maďarské obyvateľstvo asi nerozumelo reči četníkov“.
Z ľavicového novinára ľavicový politik a verejný činiteľ. Po rozpade republiky sa Novomeský vracia na Slovensko a počas vojnového slovenského štátu naďalej pracuje ako novinár. Od roku 1943 sa stáva členom ilegálneho Ústredného výboru KSS, ktorého vedenie Šmidke, Husák, Novomeský spolu s vedením občianskeho odboja Lettrich, Ursíny a Josko zakladá tretiu Slovenskú národnú radu, ktorá prijíma program odporu proti domácim kolaborantom známy ako Vianočná dohoda. Na jej základe sa organizuje protifašistický odboj – Slovenské národné povstanie. Ako už aktívny politik a verejný činiteľ nemohol sa vyhnúť otázkam spojených s povojnovým usporiadaním v novej republike a vzťahu k maďarskej menšine. Začiatkom roka 1945 počas pobytu v Moskve Novomeský spomína: „náhoda ma zviedla na priateľský rozhovor s jedným z vedúcich predstaviteľov maďarských komunistov. Navrhol som mu, aby sme ako ukončenie vojny a započatie mierového života zvečnili spoločným slávnostným aktom, v ktorom by na dobré priateľstvo podávaná ruka z Česko-Slovenska prijala by sa rovnako priateľsky z Maďarska a na znamenie nových čias zavrhla rozmanité emblémy prežitého revizionizmu, iredentizmu a škodlivej, nerealistickej blázniviny. Môj priateľ reagoval okamžitým nie na tento návrh. Potom mi pokojnejšie vysvetlil, že v ovzduší porazeného Maďarska by takýto čin znamenal samovraždu pre stranu, ktorá by ho urobila, lebo verejná mienka by mu rozumela len ako aktu zahanbujúcej kapitulácie.“
Maďarská strana (v jednotnom šíku odprava doľava) nebola ochotná rešpektovať výsledky druhej svetovej vojny a nesprávala sa ako porazená. V tomto duchu sa niesli všetky rokovania s Maďarskom aj po vojne. Práve tu má svoje počiatky protikladnosť maďarského nazerania na slovensko-maďarskú spoluprácu v konaní L. Novomeského.
Povojnový vývoj slovensko-maďarských vzťahov určovala snaha čs. vlády o slovanský charakter štátu. Vysídlenie Nemcov Spojenci potvrdili, vysídlenie Maďarov nie. Novomeský po rokoch (1968) v rozhovore pre Új Szó uviedol „že s myšlienkou výmeny respektíve vysídlenia Maďarov zo Slovenska sa stotožnil aj vnútorne. Zdôrazňoval ale, že myšlienka sa nezrodila počas SNP a na slovenskej politickej pôde…“ Už Manifest SNR zo 4. februára 1945 (prijatý v Košiciach) uvádzal: „Postavenie tunajších maďarských občanov bude závisieť na tom, akosi určia svoj pomer k slovenskému národu, k novému Československu. (…) Povinnosťou demokraticky zmýšľajúcich Maďarov je vykoreniť všetky elementy fašistické, protislovenské a hungaristické. Pomaďarčeným občanom slovenského pôvodu umožníme, aby sa včlenili do slovenského národného života.“ Maďarská politická scéna, nielen doma, ale aj u nás neustále dáva do popredia protimaďarský charakter povojnových opatrení, ktoré však mali oporu vo výsledkoch druhej svetovej vojny a najmä v snahe predchádzať nielen vojnovým konfliktom. Vychádzali z prvého povojnového programového vyhlásenia čs. vlády – Košického vládneho programu.
Novomeského jednoznačné – československé – stanovisko k povojnovej „maďarskej otázke“ potvrdzuje diskusia okolo spolupráce českých, slovenských a maďarských spisovateľov, ktorú otvorila účasť delegácie maďarských spisovateľov na zjazde českých spisovateľov v polovici júna 1946. Tí predložili posolstvo o zmysle ktorého český spisovateľ J. Drda napísal: „Mám dojem, že všecko úsilí Maďarů od leva do prava vede k tomu, aby z Maďarska vasalského, fašistického a poraženého udělali stát div ne spojenecký, pokrokový, ba socialistický.“ V tejto súvislosti tiež v júni 1946 prijal Novomeský v Bratislave kultúrneho pracovníka Bélu Balázsa (1884 – 1949) a začiatkom augusta mu poslal list, kde zdôraznil, že: „pre plné, nezištné a nedvojzmyselné využitie vzťahov československého a maďarského literárneho sveta treba stvoriť podmienky, a v tejto chvíli niektoré nedoriešené národnopolitické otázky prekážajú plnému rozvoju priateľských stykov na ktoromkoľvek poli Vášho a nášho kultúrneho života. Mám na mysli otázku maďarského obyvateľstva na Slovensku a slovenského v Maďarsku. (…) Po všetkých skúsenostiach, z ktorých nemožno bez trestu v budúcnosti nevyvodiť ponaučenia, nie je mysliteľné, aby medzi našimi vzájomnými vzťahmi stála i do budúcna otázka menšín našej nacionality u Vás a Vašej u nás. Obdobie medzi oboma vojnami ukázalo, že metódou Versailles, poťažne Trianonu nemožno riešiť veci – nemožno ich riešiť ani územnými korektúrami – lebo za územie obývané u nás maďarskými obyvateľmi muselo by Československo žiadať podstatne väčšie územie v maďarskom zázemí, obývané Slovákmi, ako sa teraz zistilo, a tak nezvýši než pristúpiť na princíp výmeny, resp. vysťahovania obyvateľstva maďarského od nás k Vám a slovenského od Vás k nám.“
V decembri 1946 sa obrátili maďarskí spisovatelia so žiadosťou na Spolok slovenských spisovateľov a prosili, „aby proti ťažkým krivdám, ktoré sa stali Maďarom, pozdvihli svoj protestný hlas. My, maďarskí humanistickí spisovatelia, ktorí sme sa nikdy nespreneverili veci slobody a ľudskosti, v záujme bratstva národov, v záujme demokratickej budúcnosti Dunajskej kotliny – prosíme o pokoj, ľudskosť pre našich maďarských bratov.“ Slovenskí spisovatelia vo februári 1947 odpovedali (odpoveď podpísal Laco Novomeský): „Obraciate sa na nás, aby sme sa zastali vašich ukrivdených bratov. Vieme iba o dohode medzi ČSR a Maďarskom o vzájomnej výmene obyvateľov, ktorú neplní a nechce plniť maďarská vláda. Píšete o humanistickom a sociálnom založení maďarských spisovateľov a odvolávate sa na náš cit humanity a sociálnosti. Slovenskí spisovatelia sa neraz boli ujali sociálnych práv maďarských pracujúcich, ale nevieme ani o jednom prípade, že by to spravili maďarskí spisovatelia, keď naši bratia v Maďarsku boli národnostne a sociálne utláčaní a prenasledovaní. Práve preto pokladáme výmenu za jediné možné riešenie menšinovej otázky a za predpoklad priateľských našich stykov v budúcnosti.“
Náhle v (česko)slovensko-maďarských vzťahoch došlo k zásadnej až prevratnej zmene. Československá vláda 30. septembra 1948 rozhodla o nadobudnutí československého štátneho občianstva osobami maďarskej národnosti. Zdôrazňujem išlo o „nadobudnutie“ československého občianstva, nie „vrátenie“. Ladislav Novomeský v prejave k školským pracovníkom už 4. októbra 1948 takto argumentoval: „Občianske práva poskytované našim obyvateľom maďarskej národnosti nebudú východiskom k žiadnemu revizionizmu ani základnicou pre obnovenie maďarizačného tlaku na slovenské obyvateľstvo na južnom Slovensku. Preto tiež schválne nehovoríme o menšinových právach, aby tento pochop nezvádzal k predstavám, že chceme obnoviť stav, aký panoval na južnom Slovensku pred Viedenskou arbitrážou.“ V tejto súvislosti prehodnocoval svoj doterajší náhľad o národnostnej politike. Podporu hľadal v dejinách, osobitne sa zameral na sté výročie revolúcie z meruôsmych rokov. Dovtedy pri hodnotení revolúcií rokov 1848/49 plne „vychádzal z Marxovej zjednodušenej teórie revolúcie prisudzujúcej slovanským národom atribúty nezrelosti a aprioristickej reakčnosti“. V článku z roku 1949 „Čím je nám Alexander Petőfi“ (1823 –1849) si odpovedá na otázku, prečo doteraz sme neoceňovali Petőfiho, „Dvoma príčinami, ktoré však majú jeden spoločný názov: nacionálny šovinizmus. Na našej strane, okrem vzácnych výnimiek, vystačovalo sa s poznatkom, že po materi bol slovenského či slovanského pôvodu … (Dnes je preukázané, že bol po otcovi i materi slovenského pôvodu.) V našom dejstvovaní stál Petőfi s biľagom renegátstva, ktorý zacláňa pohľad na jeho zložité dielo básnické i na jeho pozoruhodné a veľmi významné dielo politické v revolučných bojoch v polovici minulého storočia. Na druhej, maďarskej strane stálPetőfi ako zosobnenie maďarskej nacionalistickej idey a jej bezvýhradnej vlády nad celým starým Uhorskom. (…) Dôsledne sa zamlčoval tak v básnickom diele ako aj v jeho politickom odkaze jasný motív sociálny a neskrývaný zreteľ triedny. (…) Avšak v tom čase požiadavky Petőfiho (na rozdiel od Košúta – poznámka autora) boli ďalekosiahle, smelé, v Uhorsku ojedinelé, ktorým oveľa bližšie stál Štúrov program vymáhajúci zrušenie poddanstva.“ Podľa Novomeského (a toto je zaujímavé), dôslednosť revolučného pohybu, ako ho hlásal Petőfi, bola „by zjednotila ľud všetkých národov Uhorska proti rakúskej reakcii“. To, čo sa nestalo pred 100 rokmi, tak môže (dúfa Novomeský) nastať teraz (rok 1948), po prevzatí moci v Maďarsku tamojšími komunistami.
Nadobudnutie československého občianstva obyvateľmi maďarskej národnosti považoval Novomeský za stimul pre plynulé pokračovanie vo svojej pozitívnej práci v oblasti slovensko-maďarských vzťahov. Potom čo si zdôvodnil v súlade so svojim celoživotným ľavicovým presvedčením ideové východiská „nových“ slovensko-maďarských vzťahov, aktívne ich aplikoval v rezorte školstva a osvety. Pri príležitosti prvého kurzu maďarského učiteľstva v roku 1949, ktorý sa u nás usporiadal po oslobodení, predniesol prejav pod názvom: „Výchova k socializmu – hlavná línia pre pestovanie oddanosti maďarského obyvateľstva k nášmu štátu.“Jeho obsah je taký nadčasový, že je aktuálny i dnes. „Chceme dosiahnuť (…) vyrovnané pomery medzi Slovákmi a Maďarmi. (…) S týmto cieľom otvárame nové obdobie v histórii spolužitia Slovákov a Maďarov, s týmto cieľom na mysli chceme vytvoriť takú epochu v našich dejinách, aká nemá obdoby. A pri uskutočňovaní tohto úmyslu nechceme – my Slováci alebo Česi – čosi maďarskému obyvateľstvu len dávať, ale pre seba, pre Slovákov zabezpečovať už teraz obdobie pokojného vnútorného rozvoja bez treníc národnostných, bez šovinistického hašterenia a – nech sa vám to nezdá iluzórne – aj obdobie spolupráce a plodnej výmeny skúseností i hodnôt (…) našich národov.“ A východisko či riešenie? „Vďaka okolnosti, že v jednotlivých národoch sa dostáva k stolu pracujúci ľud, možno konečne pristúpiť k novému usporiadaniu vzťahov medzi odcudzenými a rozvadenými národmi strednej Európy. (…) Jedine takéto nové usporiadanie môže byť prospešné nám Slovákom, Československu, ako i Maďarom, či už u nás doma, či v Maďarsku.“ Samozrejme, víťazstvo nových politických síl v obidvoch krajinách bolo podľa neho iba predpokladom dobrého národného spolunažívania. Významné miesto v boji proti nedôvere, šovinistickej zaujatosti, nacionálnej predpojatosti na slovenskej strane a s takýmito vlastnosťami zaodiatymi do odôvodneného i neodôvodneného bolestínstva, s ktorými sa stretávame i na maďarskej strane, zohráva v Novomeského koncepte slovenská i maďarská škola. Výchova k bratstvu nie je jednostranná záležitosť. „Ako tento vzťah budovať, ako ho pestovať? Predovšetkým dôsledným prekonávaním šovinizmu. (…) Hovoriť po maďarsky nie je previnením, je samozrejmým právom maďarských ľudí u nás. Proti ľuďom, ktorí majú v tejto veci opačný názor, povedieme my boj najrozhodnejší. Budeme lámať ich opačný názor, ktorý je falošný. Vám však prichodí lámať náhľad, že nie je potrebné, aby maďarské dieťa, budúci dospelý občan tohto štátu, ovládalo štátnu reč. Vám prichodí predovšetkým lámať náhľady, že po priznaní samozrejmého práva na školenie detí maďarskej národnosti v ich materinskom jazyku nemá čo hľadať v tej-ktorej dedine slovenská škola so slovenským učiteľom, i keď v tej dedine je polovica obyvateľstva slovenská.“ Nezabúdajme, písal sa september 1949! Bohužiaľ, náhľad, že „nie je potrebné, aby maďarské dieťa, budúci dospelý občan tohto štátu, ovládalo štátnu reč“je prítomný aj po trištvrte storočí.
Nie všetci na maďarskej i (česko)slovenskej strane prijali Novomeského víziu tvorby zdravých a trvalých slovensko-maďarských vzťahov. K tragickému osudu L. Novomeského v rokoch päťdesiatich prispeli vtedy už vládnuci maďarskí priatelia, osobitne najvyšší maďarský stranícky činiteľ Matyás Rákosi, ktorý v liste K. Gottwaldovi zo septembra 1949 píše, že sa v súdnom procese s Rajkom uverejnia „tucty československých mien, ktoré poznáte“.Na zozname nechýbal ani Vladimír Clementis a mnohí ďalší, medzi nimi aj L. Novomeský. Bol neprávom trestne stíhaný ako slovenský buržoázny nacionalista. Po návrate do verejného života zostal verný svojmu presvedčeniu i jeho zástoj v slovensko-maďarských vzťahoch zostal nemenný.
Novomeský opäť v Budapešti. Budapeštiansky rodák Laco Novomeský sa po rokoch opäť vrátil do svojej ulice. Pri príležitosti trištvrte storočia od jeho narodenia a tri roky po smrti odhalili mu 27. decembra 1979 pamätnú tabuľu na rodnom dome na ulici Szövetség v Budapešti. Slávnostný prejav predniesol generálny tajomník Zväzu maďarských spisovateľov Gábor Garai, ktorý spomenul životné dielo slovenského básnika a jeho styky s maďarskou kultúrou. O politickej literárnej činnosti Novomeského uviedol, že to bola cesta do dejín národa, do slovenskej národnej kultúry. Zdôraznil, že ako predstaviteľ politického a verejného života neustále podporoval vytváranie bratských stykov československého a maďarského ľudu. Podrobnú správu o slávnosti priniesli Ľudové noviny, týždenník Slovákov v Maďarsku v čísle 1, ročník 1980 z pera šéfredaktora Michala Hrivnáka, ilustrovanú zopár fotografiami. Prítomní boli väčšinou nižšie postavení zástupcovia vládnucej strany (MSRS) a ministerstva kultúry Maďarska. Na odhalení tabule sa zúčastnili aj žiaci a študenti (vtedy ešte pomerne) slovenského gymnázia v Budapešti a zo Slovenska napríklad aj dramatik Ján Solovič. Pamätná tabuľa na rodnom dome pripomínala veľkého slovenského rodáka vyše tridsať rokov. Odstránená bola v roku 2011. Aktivista Slovákov v Maďarsku P. Beňo k tomu poznamenáva: „Starostlivosť o historické dedičstvo nekončí odhalením pamätnej tabule či sochy. Nemenej dôležité je aj sústavné udržiavanie týchto pamätných miest a osobností v kolektívnej pamäti našej menšinovej komunity. Ich začlenenie do živých tradícií Slovákov v Maďarsku. Na prvý pohľad aj v tomto smere môžeme konštatovať, že všetko je v poriadku. Pravidelne sa koná kladenie vencov, organizujú sa sympózia. Problémom je ale nízka účasť na týchto slávnostiach a čo je ešte väčším nedostatkom, to je absencia mladých ľudí na týchto podujatiach. (…) Pokiaľ to bude takto pokračovať, potom sa čoskoro môže stať, že po pominutí generácie súčasných aktivistov, ktorí sa zaslúžili o zriadenie týchto pamätných miest, sa opäť zabudne na tieto pomníky a naše terajšie úsilie vyjde nazmar, alebo ich osud bude rovnaký ako osud tabule na rodnom dome Ladislava Novomeského v Budapešti (na Szövetség ulici č. 30/A), ktorú úrady odstránili bez uvedenia dôvodu, ako aj bez predbežnej konzultácie so slovenskou samosprávou alebo s príslušnými orgánmi Slovenskej republiky.“
Pozri Jozef Schwarz: Zmiznutý Novomeský
Predpokladám, že odstránenie tabule súvisí so súčasnou Ústavou Maďarska, ktorá v tzv. preambule – národnom vierovyznaní uvádza, že „od druhého mája 1990 počítame s ustanovením prvého slobodne zvoleného zastupiteľstva ľudu. Tento deň považujeme za začiatok novej demokracie a ústavného poriadku našej krajiny. (…) Neuznávame právnu kontinuitu komunistickej „ústavy“ z roku 1949, ktorá bola základom tyranskej vlády, preto ju vyhlasujeme za neplatnú“. Podobne boli odstránené alebo premiestnené mnohé pamätníky, sochy a tabule po celom Maďarsku. Ladislav Novomeský však z pamäti Slovákov v Maďarsku nezmizol. Slovenské vydavateľstvo Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku SlovakUm vydalo pred časom dvojjazyčnú mapu „Slovenská Budapešť“, ktorá upozorňuje na takmer 90 tamojších historických pozoruhodností spojených so slovenským pôvodom alebo spoluúčasťou. Medzi nimi je aj rodný dom Ladislava Novomeského.
Sken z mapy Slovenská Budapešť viažuci sa k Novomeskému: 42 Gymnázium I. Madácha; 43 Posledné bydlisko rodiny J. Bobulu; 46 Rodný dom L. Novomeského; 56 Slovenský evanjelický kostol; 65 Železničná stanica Keleti (Východná).
Foto: Jozef Schwarz a archív
