Drahá Marína

Spomínam si, koľkokrát som ju počula hovoriť o svojej slnečnej generácii. O múdrych mužoch, s ktorými sa priatelila: Matuškovi, Mináčovi, Tatarkovi, Mňačkovi, Laholovi. O múdrom mužovi – Procházkovi, ako ho takmer celý život oslovovala –, s ktorým žila. O prázdninových cestách, na ktorých zodrala topánky, keď ju Miro Procházka učil spoznávať Louvre, Prado, Tate Gallery, – lebo u nich doma sa hovorilo čáračtinou, ale u Procházkov po anglicky a po francúzsky. Všetko dohnala, ale napriek tomu, nič nestratila. Vedomá si svojej cesty nepodľahla nikdy povýšenectvu, ani pýche. Myslím si, že preto jej bolo dopriate, lebo sama dopriala a kráčala na svojej ceste sebaisto, no nie namyslene.

„Hoci na Čároch som to nemala kde vidieť, bola som voľnomyšlienkarka. Nechcela som sa napríklad ani vydávať. S Procházkom sme sa milovali, mal, ako mi povedal, dve lásky – Laca Novomeského a mňa… Ale nechcela som sa vydať, lebo som videla, koľko ľudí, čo sa kedysi milovali, na seba kydalo, keď sa rozchádzali. To som ja nikdy nechcela zažiť. Až keď mi teta Meličková dohovárala, že deti pôjdu do školy, tam sa ich budú vypytovať na rodičov, tak som začala o svadbe uvažovať… A to som bola z dediny, až neskôr som si uvedomila, čo asi počúvala moja mama v kostole od všetkých tých tecinek.“

Pri rozlúčke po päťdesiatich šiestich rokoch manželstva so svojím Procházkom povedal mi Albert Marenčin: „Marína, tá sa ku mne hlási vždy veľmi srdečne. Aj sa vždy hlásila. Aj vtedy, keď bývalí známi prechádzali na druhú stranu cesty. Aj počas normalizácie. Marína nemusela mať zlé svedomie, že sa zachovala nestatočne. Ona je veľmi slušný človek.“

V Slovenskom národnom divadle si k životnému jubileu (85 rokov) zahrala Cecily Robsonovú v hre Ronalda Harwooda Kvarteto. Vkĺzla do kože človeka celkom odlišného, ako je sama, a napriek tomu, že s divadelnou Cecily nemá nič spoločné, zahrala ju dokonale. Aby vo chvíli, keď zišla z javiska, zrástla so svojou kožou, ktorú po celý život nosí na trh. Možno preto sa nemusela z toho života vyhovárať.

Keď Edo Chmelár napísal svoj manifest Zjednotení za mier, pomáhala som mu zbierať podpisy. Na trhu na Žilinskej som vtedy stretla Marínu, hovorím jej:

„Nechcela by si podporiť podpisom…“

„Samozrejme, dones mi to, určite podpíšem.“

A tak to bolo vždy.

„Marína je najlepší človek, akého poznám,“ hovorí o nej jej dcéra Janka.

Dobro sa nedá predstierať.

Pani Mária Kráľovičová tu už fyzicky od mikulášskeho večera nie je.

Nikdy nás neopustila a ani my ju nikdy neopustíme. O to dobro z nej sa oprime. Smútim, smútime, no aj ďakujeme, že tu s nami bola.

Dobrú noc, Marína.

Záznam je z prednesu Slova Miroslava Válka na prezentácii knihy Nezopakovateľné rozhovory 27. októbra 2014.

(Celkovo 255 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter