Medzi viac ako desiatkou štúrovcov, ktorých dvojstoročnicu narodenia sme si po celý tento rok pripomínali, má svoje miesto národný dejateľ August Horislav Krčméry (1. 11. 1822 Horná Mičiná – 9. 3. 1891 Badín).
Od ostatných spolupútnikov – poetov sa odlišoval tým, že bol hudobne nadaný a tvorivý. Popri celoživotnom kňazskom povolaní v ev. a. v. cirkvi sa preto venoval nielen zberateľstvu a úprave ľudových piesní, ale aj vlastnej skladateľskej činnosti. Práve tou sa vpísal do našich národných dejín.
Po prvý raz ako študent bratislavského ev. lýcea, keď v marci 1843 zapísal do nôt ľudovú pieseň Kopala studienku. A tá sa zišla v následnom hektickom období po zosadení Ľudovíta Štúra a pri protestnom odchode časti slovenských študentov z Bratislavy do Levoče. Krčméryho spolužiak Janko Matúška napísal známe verše našej budúcej štátnej hymny Ponad Tatrou blýska a Krčméry vložil text do notovej osnovy už upravenej piesne. Takto sa zachovalo jedinečné spojenie hudby a slova pre budúce generácie. Svedectvo o tom podáva aj pamätná tabuľa v Národnej rade SR v priestore štátnych symbolov, o ktorú sa zaslúžil svojou aktivitou Drahoš Machala.
Druhýkrát sa tak stalo v roku 1860, keď bol Krčméry farárom v Hronseku a mal veľmi priateľské vzťahy s Andrejom Sládkovičom, pôsobiacom v neďalekej Radvani. Napríklad iba jemu sa Sládkovič v listoch podpisoval Andrej, nie ako iným – Braxatoris. Kontaktovali sa takmer denne odkazmi, listami či osobne. Raz Sládkovič nečakane vošiel na faru ku Krčmérymu, ktorý akurát sedel nad partitúrou budúcej skladby a pred sebou mal nemecký text, ktorý ho inšpiroval. Sládkoviča veľmi zaujala melódia a hneď sa z neho „sypali“ verše na tému, čo ho istotne už dlho trápila… Krčméry okamžite prijal podanú ruku, a tak vznikla (podľa svedectva Sládkovičovho syna Martina) známa hymnická pieseň Hojže, Bože! Jej slová – jak to bolí, keď sa junač roztratí, po tom šírom sveta poli, na chlebovej postati – rezonovali v oboch autoroch, ktorí sa často cítili naozaj ako tí osamelí havrani.
Téma ťažkého položenia slovenského ľudu dala teda národu pieseň, s ktorou sa mohol stotožniť. Je trvalou súčasťou evanjelického spevníka a spieva sa aj pri rozličných národných slávnostiach. Obaja autori dúfali, že sa položenie obyvateľov Slovenska postupne bude meniť a ich pieseň bude slovami neaktuálna. Ale mýlili sa, dokonca aj dnes sme svedkami, že ďalšia vlna exodu časti najmä mladej generácie už trvá dosť dlho, prognózy tiež nie sú celkom priaznivé. Ale veď aj dvaja synovia zo šiestich detí A. H. Krčméryho odišli s rodinami do Ameriky… (V tejto súvislosti nie je nezaujímavá aj skutočnosť, že Krčméryho dcéra Elena si vzala za manžela Sládkovičovho syna Miloša a žili v Očovej.)
Našťastie ostatní zostali a priniesli našej kultúre a umeniu svoje cenné vklady. Dokonca, rodina Krčméryovcov aktívne presahuje až do dnešných dní! Už päť generácií od Augustína Horislava Krčméryho prináša svoje vzácne ovocie. V priamej línii po jeho treťorodenom synovi Miloslavovi (ev. farárovi, osvetovému pracovníkovi aj funkcionárovi Tranoscia) prišiel vnuk Štefan Krčméry, básnik a tajomník Matice slovenskej, potom pravnučka Jela Krčméry-Vrteľová (operná speváčka, libretistka a prekladateľka) a v súčasnosti je to prapravnuk – hlavný heraldik SR Ladislav Vrteľ. Ťažko by sme v slovenskej histórii hľadali niečo identické…
Obec Horná Mičiná pri Banskej Bystrici bola 19. októbra 2022 miestom hlavnej spomienkovej slávnosti k dvojstoročnici svojho rodáka. Okrem obce a ev. cirkevného zboru boli spoluusporiadateľmi aj Matica slovenská a Spolok slovenských spisovateľov. Na ev. fare bola odhalená pamätná tabuľa, ktorá bude trvalo pripomínať zaujímavú osobnosť slovenskej národnej kultúry. Navyše, Krčméryho prapravnuk Ladislav Vrteľ pre hornomičinský ev. cirkevný zbor vypracoval erb a slávnostne ho odovzdal na samostatnej bohoslužbe!
Pieseň Hojže, Bože si žije svojím životom, každý si z nej odvodí posolstvo pre seba samého. A tu sa zasa dostaneme k inému národovcovi a vlastencovi – spisovateľovi a novinárovi Drahoslavovi Machalovi. Áno, bol to on, čo sa v Národnej rade SR pričinil o pamätnú tabuľu A. H. Krčmérymu pre jeho zástoj pri vzniku našej štátnej hymny. Zainteresovaní vedia, že ho zaujala aj pieseň Hojže, Bože! Sládkovičove verše (bez ich hudobnej verzie by iste neboli také známe) si dal Drahoslav Machala do spevníka pred rokmi, že ich chce mať na hrobe.
Pochovali ho Národnom cintoríne 12. januára 2015. Po odmietavom stanovisku bratislavského magistrátu prideliť mu hrobové miesto v Slávičom údolí(!), vedenie mesta Martin súhlasilo, že jeho pozostatky budú uložené na Národnom cintoríne. Aké výrečné! V neprehľadnej spleti súčasných chlebových udalostí sme ani nezaregistrovali, že Drahoš by bol mal 16. novembra t. r. 75 rokov… Nech mu je zem slovenská ľahká…
HOJŽE BOŽE, BOŽE VEČNÝ
BER LEN – VEĎ ČOŽE STRATÍM?
NA TEN SVET SOM PRIŠIEL NAHÝ
A NAHÝ SA NAVRÁTIM;
LEN SA POTOM NEUCHYĽUJ!
ČI TO PRÁCA ČI TO BOJ:
POMILUJ, BOŽE POMILUJ!
NÁROD NÁŠ A NÁROD SVOJ!
Foto: Archív autorky
