Posledná večera v Paríži

V Paríži sa začala Olympiáda a zo štadiónov sa vybrala do ulíc veľkomesta. Konečne v nich nie sú žlté vesty a horiace autá, konečne to má štýl a noblesu, aká sa na Francúzsko patrí. Macron na sociálnej sieti triumfálne napísal: „Aký týždeň. Aké hry. To je Francúzsko.“

The Phryges sú ficiálnymi maskotmi parížskych olympijských hier a paralympijských hier 2024, sú to dve antropomorfné frýgické čiapky, symbol Francúzska. Foto: Wikimedia org

Podľa jedných komentárov bolo otvorenie veľkolepé, prekvapujúce, inšpiratívne, podľa iných urážlivé, dekadentné, otrasné. Sú to však hry a zmyslom každej hry je zábava. Nuda to teda nebola. Spomenula som si na náš malý bratislavský divadelný škandál. Už o ňom dnes nikto ani nevie, no vtedy, keď v SND dávali hru v réžii ľubľanského režiséra Diega de Breu Malomeštiakova svadba (podľa Brechtovej Svadby), sto divákov odišlo počas predstavenia a ďalších sto počas klaňačky. To bol zážitok! Na javisku herci grgali, vracali, sexovali, pri stole s prepáčením kadili…  

Riaditeľ SND odporučil pozerať sa na hru ako na spoločnosť prázdnych ľudí, ktorí žijú iba vlastným telesnom, kde nie je náznak duševna. Diváci, tí nadšení, sa vyjadrovali, že je to konečne divadlo, ktoré otvára okná do Európy, považovali to za skutočné umenie. A povýšenecky dodávali: ľudia, ktorí z predstavenia odišli, sa asi spoznali… Malomeštiakova svadba je vynikajúcim predstavením a hamletovským zobrazením divadla ako vernej podoby dnešnej doby. Bravó !!!, napísal akýsi Jozef.

Avantgardní umelci mali radosť, drgli do zaprdených malomeštiakov, ukázali im to! V konečnom dôsledku sa nestalo nič, dnes si už na ten akože škandál nikto nespomenie, vypustila sa neškodná para.

Po novom „čítaní“ Leonardovej Poslednej večere v olympijskom Paríži tiež vybuchli vášne. Povedzme revolúcia, ale taká „akože“. Kadejaký tajtrlík dal najavo, že milióny ľudí pri obrazovkách nepochopili, o čo ide: výsmech „pánbičkárov“! To „nové čítanie“ Leonarda siaha hlboko do histórie, pľuje do ksichtu tých nedovzdelaných, natvrdlých hlupákov, konzerv, a to je vlastne jeho cieľ. Nech sa aspoň zahanbia, ak už nie sú schopní pochopiť svoju slaboduchosť. Aká zábava, natrieť im to!

Nestálo by to za reč – veď je to hra, v hre sú rôzne pravidlá. Keby sme nevideli aj jedno strašné zneužitie. Zneužití neboli ani tak diváci, ako skôr „herci“, ľudia s inakou orientáciou, ktorých na svete nie je tak veľa, aby niekoho ohrozovali. Po tej novej Poslednej večeri sa proti nim zdvihla vlna nevôle, podobne ako po súťaži medzinárodnej politickej piesne zvanej Intervízia. Ale cieľ tieto provokácie predsa musia nejaký mať. Tittytainment, napadlo mi.  

O čo ide?

Vraciam sa ku knihe dvoch nemeckých sociológov, Hansa-Petra Martina a Haralda Schumanna Die Globalisierungsfalle (Pasca globalizácie – v Nemecku vyšla v roku 1998, časť z rukopisu, pripraveného na vydanie, publikovali v Pelikánových Listoch v roku 1997):

Európa má od osemdesiatych rokov obavy z takzvanej dvojtretinovej spoločnosti. Dvojtretinová znamená, že pod čiaru do pásma ohrozených prepadne celá jedna tretina práceschopného obyvateľstva. Nezamestnaní mladí ľudia, blúdiaci vo svojom živote, sú skutočnosťou. Ešte väčšie množstvo je pracujúcej chudoby, ľudí, ktorí pracujú aj v dvoch zamestnaniach a napriek tomu žijú z ruky do úst. No existuje prognóza, že sa do pásma chudoby prepadnú štyri pätiny ľudí.

H.-P. Martin a H. Schumann ponúkajú vo svojej knihe správu zo stretnutia „globálneho mozgového trustu“, ktorý sa na konci septembra 1995 zišiel na pozvanie bývalého sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova. Mecenáši zo Spojených štátov zriadili Gorbačovovi nadačné sídlo v niekdajšom vojenskom areáli južne od Golden Gate, zvanom Presidio. Po skončení studenej vojny ho uvoľnili na civilné účely. Gorbačov si práve sem pozval päťsto popredných politikov, priemyselníkov, vedcov zo všetkých kontinentov, aby vytýčili cestu k novej civilizácii. Starí skúsení vládcovia planéty ako George Bush starší, George Schultz či Margaret Thatcherová sa tam stretli s novými vládcami planéty, napríklad so šéfom CNN Tedom Turnerom či juhoázijským obchodným magnátom Washingtonom CyCipom. Spolu s celosvetovými veličinami ríše počítačov, profesormi ekonómie, obchodníkmi so Singapuru a Pekingu tri dni tam koncentrovali svoje duševné sily. A zazneli pozoruhodné fakty.

Nazrime, ako na stretnutí predstavil svoju firmu John Gage, špičkový manažér severoamerického Sun Microsystems:

„Každý z nás môže pracovať tak dlho, ako chce, pre ľudí zo zahraničia nepotrebujeme víza. Vlády a ich predpisy týkajúce sa práce a pracovných síl nemajú už žiaden zmysel. Momentálne najradšej zamestnávame schopné mozgy v Indii. Zo všetkých kútov sveta dostáva firma počítačovou sieťou žiadosti uchádzačov o zamestnanie, a to je pre ňu práve charakteristické. Pracovný pomer s našimi ľuďmi uzatvárame elektronicky, elektronicky odvedú potrebnú prácu a z obrazovky počítača sa potom dozvedia aj to, že sú prepustení. Zamestnávame len tých najlepších. Efektivitou práce sa nám za trinásť rokov od vzniku firmy podarilo zvýšiť obrat z nuly na viac ako šesť miliárd dolárov. V súčasnosti pracuje pre nás 16-tisíc zamestnancov. Až na niekoľko výnimiek sú všetci vlastne iba racionalizačnou rezervou. V skutočnosti potrebujeme šesť, možno osem zamestnancov, bez nich by sme boli hotoví. Pritom je úplne jedno, v ktorej časti sveta momentálne pracujú.“

Po tomto vstupe manažéra Sun Microsystems sa v neozval ani šum. Vyhliadka na doteraz netušené armády nezamestnaných nebola pre zúčastnených žiadnou novinkou.

Podľa prognostikov dvadsať percent práceschopného obyvateľstva bude v tomto storočí stačiť, aby svetová ekonomika udržala tempo rastu. Pätina všetkých ľudí hľadajúcich prácu bude stačiť, aby vyprodukovala akékoľvek tovary a zaistila všetky potrebné kvalitné služby, ktoré si globálna spoločnosť bude môcť dovoliť. Tých dvadsať percent bude mať možnosť aktívne žiť, zarábať a konzumovať – nezávisle od toho, v ktorej krajine sa budú nachádzať. Jedno-dve percentá ľudí ešte možno pripočítať – tak to odhadli diskutujúci z globálneho mozgového trustu –, toto jedno či dve percentá by tvorili napríklad ľudia finančne zaistení dedičstvom. A inak?

Osemdesiat percent ľudí v produktívnom veku bez práce?

V nadačnom Gorbačovovom sídle sa pred štvrťstoročím  (podľa svedectva nemeckých sociológov H.-P. Martina a H. Schumanna) v hrubých črtách naskicovala nová podoba spoločnosti. Bohaté krajiny bez stredného stavu. Chladne a triezvo diskutujúci manažéri premýšľali, akým spôsobom môže v blahobyte žijúca pätina obyvateľov planéty „zabaviť“ potrebný zvyšok spoločnosti. Sociálna angažovanosť podnikov nebude pri globálnom tlaku na schopnosť konkurencie prichádzať do úvahy, o nezamestnaných sa budú musieť starať iní. Z. Brezinski vyslovil na tom stretnutí pojem tittytainment – kombináciu výrazu entertainment (zábava) a tits (slangový výraz pre ženské poprsie). Kombináciou otupujúcej zábavy a dostatočnej výživy bude treba frustrovaných obyvateľov planéty udržať v neškodnej nálade…

A to je moje „čítanie“ parížskej srandičky. Tak teda – good luck!

Zábava graduje. Titanic ešte nevidí ľadovec na obzore.