O zlodejoch a šťastí v nešťastí

Otec stál na rebríku, šteblík sa pomkol, rebrík zachrapčal, po ňom aj apova ruka a mama utekala s čistými uterákmi.

Jablone so zlatými i koženými renetami a jonatánkami sme už obrali iba pod jeho komandom, v pivnici balili každý plod do ústrižkov z Východosloven­ských novín. Pred vilijou sme ich mäkkou handričkou viksľovali, jonatánkam sa zaleskli líčka, osminky kožoviek sme lovili v zakvasenej kapuste v sude, ruky sme mali ako obarené od ľadovej vody.

V špajze na doske na cesto ležali v kalúžke masti hurky, na palici zaúdené klobásy a v mištičkách kočenina (huspenina). Už-už mal prísť Ježiško. Mama sa pár dní predtým vybrala vo svojom obnosenom hubertuse do obchodu, ktorý sa zvažoval od vchodu dolu, k rieke, voňal hodvábmi, ripsami, ľanom, vlnou. Mama pomohla Ježiškovi, na splátky si kúpila čokoládovo hnedý flaušový zimník. A potom šla do kostola, nás so sestrou zamkla, aj s celou vianočnou tabuľou v špajze.

Ešte som nevedela čítať, a tak ma sestra vystrašila Turčínom Poničanom. Tak živo som videla toho Turka, ktorý zočil starú ženu, medzi krovím učupenú a také jej robil muky, že som v ľaku vyskočila z okna a upaľovala do Fentu k sesternici Anulke. Mama sa vrátila pomodlená, doma sestra užialená. Nažalovala a ukázala, ako som si otvorila okno a vyskočila do hriadky – nebolo to vysoko. Dohra sa odohrala vareškou po mojom chudom chrbte. Najmä za spôsob úteku: „To zlodejom ukazuješ cestu?! A zabíjačka v špajzu? A grule, jabluka, kapusta v pivnici?! Jaka by bula vilija?! Nalpo jedna!“

Keď sa mi narodil syn, mala som muža na vojenčine, bývali sme na novom sídlisku bez telefónu, bez auta, mama ďaleko – a nejaký dobrák mi ukradol kočík. Bol to stegner, poslala mi ho spolužiačka ako spešninu vlakom, bol krásny, tmavozelený, keď som s ním išla v Gelnici po prvý raz so synom na prechádzku, všetky dievčatá z gymnázia boli v okne. Už vyvozil jedno dieťa v Šaštíne.

V Bratislave mi ho ukradli, syn mal päť mesiacov, vzala som ho v náručí na žandársku stanicu, spísali so mnou zápisnicu, zisťovali, či bol kočiar správne zaistený, uzamknutý. Výťah v paneláku zastával na medziposchodí, mala som čo robiť odniesť syna aj s nákupom, nie zaisťovať kočík. Ale predpis je predpis, podpísala som zápisnicu a bolo. V zúfalstve som rozmýšľala, čo si počať. Keď mne ukradli, aj ja si pôjdem ukradnúť – vojdem niekde do vchodu paneláka, vložím do odloženého kočíka dieťa…

Od zlodejstva ma zachránila novinárska súťaž, ktorú vypísal zväz novinárov a socialistický zväz mládeže. Našťastie som získala prvé miesto a finančnú odmenu, ideologický tajomník peniaze pol roka zadržiaval, nepozdávala som sa mu, ale napokon zo svojich zásad musel upustiť. A tak som nemusela kradnúť.

Čítam, že žena zlodeja a udavača, ktorý dostal odpustky aj bez modlenia, kúpila veľkú vilu a nepotrebovala ani pôžičku na splátky. Nie je ten zlodej, ktorý ukradne, lebo nemá čo do úst, ale ten, ktorý nevie, čo z roztopaše. Zlodeji, ktorí nie ste donútení, nekradnite!

(Text vyšiel v Pravda.sk 20. decembra 2022)

Poznámka redakcie Slova: Je to v Pravde posledný príspevok Gabriely Rothmayerovej, od nového roku Pravda o jej texty nestojí.

(Celkovo 647 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

4 Odpovede

  1. Pravda o jej texty nestojí? To je smutné vysvedčenie pre Pravdu. Ja zasa tým pádom nestojím o Pravdu a domnievam sa, že nebudem sám.

  2. No to je škoda. Rada som čítala Vaše názory. Pravdu objednáva moj muž už cca 40 rokov, ale priznám sa, že ho presvedčím, aby tieto noviny odhlásil, aj tak sa už nedajú čítať, najma komentáre napr. Repu a iných. Nech si tam zavolajú naspať vyhodenú šéfku z televízie. Odporúčam, aby sme ju, kto chce,začali blokovať.

  3. Pekný príbeh, prelína sa v ňom – tak ako aj v iných autorkiných príbehoch – obraz trpkej reality s poetickosťou a ľudskou vrúcnosťou, ktorá nám dnes tak veľmi chýba.

  4. Pani Gabrielu Rothmayerovu budem čítat v Slove. Kto ju nahradí? Plochu zaplní hoci kto, ale myšlienky, ich hĺbku a ich poetickú interpretáciu?
    Všetko len to najlepšie do dalšieho písania.
    S úctou Václav Kohlmayer

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter