O zlodejoch a šťastí v nešťastí

Otec stál na rebríku, šteblík sa pomkol, rebrík zachrapčal, po ňom aj apova ruka a mama utekala s čistými uterákmi.

Jablone so zlatými i koženými renetami a jonatánkami sme už obrali iba pod jeho komandom, v pivnici balili každý plod do ústrižkov z Východosloven­ských novín. Pred vilijou sme ich mäkkou handričkou viksľovali, jonatánkam sa zaleskli líčka, osminky kožoviek sme lovili v zakvasenej kapuste v sude, ruky sme mali ako obarené od ľadovej vody.

V špajze na doske na cesto ležali v kalúžke masti hurky, na palici zaúdené klobásy a v mištičkách kočenina (huspenina). Už-už mal prísť Ježiško. Mama sa pár dní predtým vybrala vo svojom obnosenom hubertuse do obchodu, ktorý sa zvažoval od vchodu dolu, k rieke, voňal hodvábmi, ripsami, ľanom, vlnou. Mama pomohla Ježiškovi, na splátky si kúpila čokoládovo hnedý flaušový zimník. A potom šla do kostola, nás so sestrou zamkla, aj s celou vianočnou tabuľou v špajze.

Ešte som nevedela čítať, a tak ma sestra vystrašila Turčínom Poničanom. Tak živo som videla toho Turka, ktorý zočil starú ženu, medzi krovím učupenú a také jej robil muky, že som v ľaku vyskočila z okna a upaľovala do Fentu k sesternici Anulke. Mama sa vrátila pomodlená, doma sestra užialená. Nažalovala a ukázala, ako som si otvorila okno a vyskočila do hriadky – nebolo to vysoko. Dohra sa odohrala vareškou po mojom chudom chrbte. Najmä za spôsob úteku: „To zlodejom ukazuješ cestu?! A zabíjačka v špajzu? A grule, jabluka, kapusta v pivnici?! Jaka by bula vilija?! Nalpo jedna!“

Keď sa mi narodil syn, mala som muža na vojenčine, bývali sme na novom sídlisku bez telefónu, bez auta, mama ďaleko – a nejaký dobrák mi ukradol kočík. Bol to stegner, poslala mi ho spolužiačka ako spešninu vlakom, bol krásny, tmavozelený, keď som s ním išla v Gelnici po prvý raz so synom na prechádzku, všetky dievčatá z gymnázia boli v okne. Už vyvozil jedno dieťa v Šaštíne.

V Bratislave mi ho ukradli, syn mal päť mesiacov, vzala som ho v náručí na žandársku stanicu, spísali so mnou zápisnicu, zisťovali, či bol kočiar správne zaistený, uzamknutý. Výťah v paneláku zastával na medziposchodí, mala som čo robiť odniesť syna aj s nákupom, nie zaisťovať kočík. Ale predpis je predpis, podpísala som zápisnicu a bolo. V zúfalstve som rozmýšľala, čo si počať. Keď mne ukradli, aj ja si pôjdem ukradnúť – vojdem niekde do vchodu paneláka, vložím do odloženého kočíka dieťa…

Od zlodejstva ma zachránila novinárska súťaž, ktorú vypísal zväz novinárov a socialistický zväz mládeže. Našťastie som získala prvé miesto a finančnú odmenu, ideologický tajomník peniaze pol roka zadržiaval, nepozdávala som sa mu, ale napokon zo svojich zásad musel upustiť. A tak som nemusela kradnúť.

Čítam, že žena zlodeja a udavača, ktorý dostal odpustky aj bez modlenia, kúpila veľkú vilu a nepotrebovala ani pôžičku na splátky. Nie je ten zlodej, ktorý ukradne, lebo nemá čo do úst, ale ten, ktorý nevie, čo z roztopaše. Zlodeji, ktorí nie ste donútení, nekradnite!

(Text vyšiel v Pravda.sk 20. decembra 2022)

Poznámka redakcie Slova: Je to v Pravde posledný príspevok Gabriely Rothmayerovej, od nového roku Pravda o jej texty nestojí.