Len nestrácať humor

Je známe, že umelci vždy s obľubou šokovali, hádzali rukavicu zaužívanému vkusu. Ak im išlo naozaj o umelecké výboje, milovníci umenia ich poväčšine časom pochopili, na čo máme v dejinách množstvo príkladov. A diela, ktoré súčasníci zatracovali, neskôr nadobúdali obrovskú hodnotu. Ale obyvatelia Bratislavy, ktorých sa v týchto dňoch rozhodli šokovať divadelníci z mestského Divadla Pavla Országha Hviezdoslava svojím aktuálnym plagátom novej divadelnej sezóny, na škodu veci nežasli nad umeleckými výkonmi. Rukavica bratislavských divadelníkov v našom spoločenskom prostredí vyznela celkom ináč. Pre bežných Bratislavčanov sa v období, schyľujúcom sa k parlamentným voľbám, stala skôr poburujúcim stretom s priamočiarym a násilným pretláčaním – poprekrúcanej ideológie liberalizmu, s akou prichádzajú tunajšie neoliberálne strany a či presnejšie, jedna strana. Hoci nás aj riaditeľka divadla chce presvedčiť, že plagát obyvatelia nepochopili a že bol iba snahou o komerčný ťah (sic!), ktorý mal pritiahnuť divákov, realita, bez nasadzovania ružových okuliarov, svedčí o inom. Ťažko odtajiť politický kontext tohto dielka odkazujúci práve na túto jednu stranu, honosiacu sa svojou mladosťou a tolerantnosťou  ku každej inakosti. Avšak mladí a tolerantní členovia i prívrženci sú zároveň schopní úplne netolerantne zhodiť všetko, čo je iné než sú oni a hlavne iný názor. Na plagáte najviac pohoršila absurdná dehonestácia slovenských kultúrnych a štátnych symbolov, čo je asi hlavný neuralgický bod celej záležitosti. V súvislosti s týmto vyznieva vykrúcanie riaditeľky veľmi hlúpo. Veď len tak „odboku odstreliť“ symboly svojej kultúry a krajiny môže naozaj iba hlupák.

Ilustračná snímka: www.dpoh.sk

No ale prejdime k plagátu konkrétnejšie. Máme pred sebou štylizovane realistický mozaikový obraz, ktorý, ako sa vyjadrila riaditeľka, vychádza z ducha vitráží Janka Alexyho zdobiacich foyer divadla. Popravde však okrem tejto informácie ani po dlhšom pátraní nenájdeme na ňom nič lákavé, čo by súviselo s DPOH alebo celkovo s divadlom. Namiesto toho je tu priam polopatistický výklad ideológie dnešných našich neoliberálov, hemžiaci sa ich ideovou symbolikou. Na obraze vidieť oslavný sprievod rozradostenej mládeže, na čele pochodujú  mladíci; tí, ak použijeme známy výrok česko-moravského herca Bolka Polívku – „mávajú jako na prvního mája“, a to nie hocičím, ale ukrajinskou štátnou zástavou a dúhovou vlajkou, najdôležitejšími symbolmi tejto politickej línie. Za nimi idú mladí muži a ženy ladení multi-kulti, napohľad akoby odrážajúci dávne tradície hnutia slobodných „detí kvetov“. No z plagátu cítiť, že tradície „kvetnodetskej“ slobody sú len druhoradé pre spomínanú stranu, ktorá je napriek zdôrazňovaniu svojho liberalizmu úplne vzdialená fenoménu slobody už len tým, ako je pestovaná a chránená patronátom najvyšších západných elít. Sprievod uzatvára niekoľko záhadných postáv – dievčina nesie na dlani hlavu zakladateľa modernej slovenskej poézie P. O. Hviezdoslava, tá je celá sivá a vyzerá ako mŕtva, no pravdepodobne je iba „useknutá“ zo známej sochy na Hviezdoslavovom námestí… A ďalej, to už na pozadí nepatrného výrezu bratislavského hradu, vzniesol akýsi mladík zástavu bielej farby so slovenským dvojkrížom, na dvojkríž je prenesená zákazová značka. Prečo je zástava biela a či má odkazovať na stranu Republika, ktorú chce niekto zakázať alebo či by chceli zakázať Slovensko ako také, nie je jasné… No nemá zmysel kaziť si náladu odkrývaním symbolov či priehľadných inotajov a náznakov na tomto „programovom“ plagáte, jeho vonkajší i vnútorný zámer je jasný. Veď skutočne nejde o dobrú vec a vieme si domyslieť, že predstavuje iba máčne zrnko v desivo dravej kampani tzv. progresívcov.

Hoci – istú fantazijnú nadreálnosť obrazu treba priznať. Mám na mysli pocity, ktoré z neho sršia, akože títo mladí, neskúsení a nezrelí politici to tu už skutočne celé ovládli a sú pánmi tejto krajiny. Možnože sa tak vidia vo svojich snoch a úletoch… V realite však bije do očí len arogantná povýšenosť, s akou nám podávajú nedomyslené nápady budúcej zázračnej premeny Slovenska. Odmieta ich drvivá väčšina obyvateľstva. A divadelníci, prepožičiavajúci sa k prezentácii nafúkaného velikášstva, už asi celkom prišli o povestnú pokoru pred tými, čo ich milujú, svojimi divákmi.

No ale každý asi vie, čo a prečo robí. 

A ešte čosi. Kto sa trochu zaujímal o novodobé dejiny Slovenska alebo sa zameral na otázky totalitných režimov, vie si predstaviť, aké podoby máva nástup totality. U nás sa udial po roku 1948 až do začiatkov 50. rokov, s tragickými dôsledkami, aké totalita prináša, hoci sa tiež vo veľkom vtĺkali ľuďom do hláv nezmysly o krásnych zajtrajškoch. Aj vtedy sa mávalo cudzími štátnymi zástavami, pamätáme si, čo to boli za zástavy, chystali sa tu nad nami bdieť „na večné časy a nikdy inak“. Pod tými zástavami sa spokojne vyhrievali vysokí predstavitelia strany a vlády na svojich teplých stoličkách… Áno, z istého pohľadu je to vlastne aj smiešne, už len preto, že o všetkom vieme, všetko poznáme, sme za tie roky dejinne skúsení. No otvorene povedané, je to smiech cez slzy. História násilia a chaosu sa u nás viac nesmie zopakovať. Ale aby sme nestrácali humor, treba sa aj zasmiať, veď mladí politickí predátori sú na smiech, ináč by nerobili takéto hlúpe chyby a nestrelili by si do vlastnej nohy. Napokon, odvetu na toto všetko možno vyjadriť tiež s úsmevom. To, že sa pomocou humoru najlepšie bojuje s hlúposťou, nám odkázal iný výborný český herec, Jan Werich, ktorý veru o hlúposti povedal všeličo múdre.

Autorka je spisovateľka a prekladateľka              

(Celkovo 2 004 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

3 Odpovede

  1. S autorkou plne súhlasím, s dvoma výhradami – súčasní mladí a „progresívni“ politickí predátori nie sú na smiech, ale sú veľkou výstrahou, už len kvôli cudzej symbolike a ideológii, ktorá sa za ňu skrýva.

  2. Ďakujem pani Eve Maliti Fraňovej za trefnú analýzu hlúpeho, vo svojej podstate, programového plagátu Divadla P.O.Hviezdoslava. Treba ich poľutovať, lebo ak by to nebolo také primitívne, tak by sme sa mohli iba zasmiať, ale bol by to smiech cez slzy. To nie je provokácia, ale bohapustá zlátanina, ktorá sa chce hrať na umenie. Ľúto mi je pani riaditeľky, ktorá má za sebou mnohé výborné divadelné počiny, lebo programovým plagátom vyvolala odpor mnohých záujemcov o kvalitné divadelné umenie, ktoré je určite jej cieľom.
    Ladislav Volko

  3. Pani Fraňová sám nám snaží povedať, že zatiaľ čo nová vitráž nemá nič z divadlom spoločné a je čisto politický motivovaná, tak vitráže zlievačov, ľudových milícií pochodujúcich so sovietskou vlajkou sú v úplnom súlade s odkazom P.O.Hviezdoslava.
    Nuž čo, „I tak še da“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter