V kinách premietajú nový dokument o najznámejšej filmárke všetkých čias – Leni Riefenstahlovej. Známou sa stala nielen vďaka svojmu výnimočnému talentu, ale predovšetkým ako propagandistka režimu nacistického Nemecka. Lebo to nebol len jeden muž, ktorý tú katastrofu naplánoval. To bola celá armáda mužov. Ich sen o veľkom Nemecku zhorel v ničivej vojne, ale spolu s ním horeli strechy v Ostrom grúni, Kľaku, na Ukrajine, v Poľsku, Bielorusku, Rusku. Napokon aj v Drážďanoch a Berlíne. Pozoruhodné je, ako počas všetkých príprav na vojnu všetci opakovane tvrdili, že sú za mier. Po vojne už boli všetci generáli, no dovtedy sa na túto strašnú udalosť pripravovali celé roky. Stavali mosty, diaľnice, nemocnice… márnice.
Je to všetko minulosť? Už nikdy viac?
Európske krajiny sa odeli do ukrajinskej vlajky a pateticky sľubujú, že Ukrajinu nikdy neopustia. Len nech ďalej bojuje, veď bojuje za nás! Nech len vydrží ešte pár rokov posielať svojich mladých mužov na front, veď liberálna mlaď za PS spolu s celou európskou elitou ich bude povzbudzovať až do času (2027?, 2030?) kým si Európa postaví nemocnice, diaľnice, mosty… márnice?
Ako to bolo ešte pred tou falošnou vojnou v Iraku?
Dvanásteho mája 1996 vystúpila Madeleine Albrightová v televízii CBS. Leslie Stahlová, moderátorka, sa jej opýtala:
„Dozvedeli sme sa, že v Iraku zomrelo (v dôsledku amerických sankcií – pozn. red.) pol milióna detí. To je viac ľudí, než koľko zomrelo v Hirošime. Stojí to, pani Albrightová, za tú cenu?“
A na prekvapenie sveta Madeleine Albrightová v tom rozhovore odpovedala:
„Je to veľmi ťažká voľba, ale – musím povedať – za tú cenu to stojí.“
Lucy Easthope, expertka na riešenie následkov katastrof, napísala príbehy o láske, stratách a nádeji, pod názvom Až sa usadí prach, v roku 2023 kniha vyšla v slovenčine (vyd. N press, preložila Silvia Macalová).
„Detailne poznám každú jednu väčšiu tragickú udalosť, ktorá od roku 1960 zasiahla Veľkú Britániu aj jej občanov v zámorí, a nejakým spôsobom som sa podieľala na príprave odozvy na každé takéto nešťastie od roku 2001. Dalo by sa čakať, že stratím prehľad, ale nestratila som ho, pretože každú jednu katastrofu mám vyrytú v pamäti a usmerňovala aj tvarovala každý aspekt môjho života a mojej osobnosti. Cunami v Indickom oceáne, útoky z 11. septembra v New Yorku, bombové útoky na Bali, bombové útoky 7. júla v londýnskom metre, požiar bytovky Grenfell Tower. Pri niektorých len hŕstka ľudí skutočne chápe, ako blízko sme boli ku globálnej katastrofe. A potom sú tu tie nenápadnejšie. Otrávenie bývalých ruských agentov v Londýne a o desať rokov neskôr v Salisbury. Opatrne plánované razie v továrňach plných zavlečených ľudských otrokov, záplavy, streľby, požiare. A napokon tie najnovšie: globálna pandémia covidu-19, na ktorú sme v rozpore s tým, čo niektorí tvrdia, mali pripravené asi tie najdôslednejšie plány.“
V kapitole NA ZELENÝCH LÚKACH ALBIÓNU čítame:
„Dostala som za úlohu vybudovať márnicu ešte pred tým, než vojaci v Iraku začali zomierať. Faxom nám prišiel nákupný zoznam a ja som sa pozerala, ako stroj pomaly vypľúva papier, na ktorom stálo:
500 vriec na mŕtvoly
750 rakiev
750 výsteliek do rakiev
750 vlajok
250 vriec na chemicky kontaminované mŕtvoly
A to bol iba úvodný zoznam. Povedali nám, že máme počítať s niekoľkými tisíckami mŕtvych a pripraviť sa na možnosť, že telá budú kontaminované chemickými a biologickými zbraňami. Ak by Saddám použil zbrane, ktoré mal údajne k dispozícii, následky by boli takmer nepredstaviteľné.
Na jeseň 2002 som stále pracovala pre Kenyon a oslovilo nás ministerstvo obrany, aby sme spolupracovali na repatriácii príslušníkov ozbrojených síl, ktorých zabijú počas invázie do Iraku. Šéfovia mi povedali, že ma práve povýšili a budem plánovať a viesť túto operáciu. Celá logistika okolo prípravy márnice a jej celkového vybavenia mala byť mojou zodpovednosťou. Tak som sa pustila do morbídneho nakupovania a hľadania vlajok, rakiev a vriec na mŕtvoly, zatiaľ čo náš premiér Tony Blair cestoval hore-dole do OSN.“
Neboli to tisícky, boli to milióny mŕtvych, lebo nikto nevie, ako sa ktorá vojna skončí a aké je to ťažké, predvídať jej koniec. Veď to vidíme v Gaze, na Ukrajine…
Na Ukrajinu dopadajú bomby z bezpilotných lietadiel, ľudia, bežní ľudia, ako sme aj my, nemajú teplo v bytoch, nesvietia a teraz musia počúvať zavíjajúce sirény. Nie všetci a nie vždy sa dokážu ukryť, zabíjané sú aj nevinné deti. Tak, ako boli zabíjané na Donbase. Trpí najmä východná Ukrajina, v roku 2014 sa nechcela pridať ku kyjevskému Majdanu, no tí, čo uchvátili moc v Kyjeve, vyslali proti nim ozbrojenú armádu – ATO. Odvtedy je na východe vojna, bojujú „sovkovia“, „vatnici“, ako ich pohŕdavo nazýva západná a stredná Ukrajina. Baníci, ktorých povolanie je pre mnohých symbolom najhorších trestov a ja mám k nim osobitný vzťah – aj môj otec bol baník, umrel, keď som mala 15 rokov. Viem, ako vonia karbidka a čo sa stane, keď sa ulicou nesie zdesene: zával!
Bomby teraz dopadajú po celej Ukrajine, nikto so zdravým rozumom to nemôže schvaľovať, preto túžobne sledujeme, či sa podarí vyrokovať mier. Túžobne na to hľadia najmä Ukrajinci, ktorí ešte doma zostali, a najmä – ktorých deti nie sú upratané do bezpečia na Západe, ale musia plniť rozkazy hlavného veliteľa Zelenského. Na front, na smrť chodia tí, čo sa nedokážu vykúpiť. Kedy sa to skončí? Určite nie odstránením Zelenského, to je ilúzia. A teraz sa nám ozval v Británii uprataný generál Valerij Zalužnyj, možný Zelenského nástupca. „Podporoval návrhy a myšlienky na uzatvorenie mieru, ktoré nepočítali s úplným porazením Ruska. Predpokladá, že najpravdepodobnejší vývoj vojny smeruje k jej zmrazeniu na niekoľko rokov, behom ktorých sa obe krajiny vyzbroja a pripravia na novú sériu bojov a vojenskej konfrontácie.“
„My Ukrajinci si samozrejme prajeme úplné víťazstvo, v podobe rozpadu Ruskej ríše. Nemôžeme však odmietnuť ani možnosť dlhodobého (roky trvajúceho) ukončenia vojny, pretože to je najbežnejší spôsob ukončovania vojen v dejinách vojenstva.“
Ruská agresia na Ukrajinu bola porušením medzinárodného práva, no takéto vyhlásenia vysokého predstaviteľa armády dávajú agresorovi do rúk karty: vidíte, o čo išlo?!
Ak by vyšli Zalužného predpoklady, tak sa veľkej vojne nevyhne ani Slovensko. A potom aj nad našimi hlavami budú lietať bezpilotné aparáty… a skončiť sa to nemôže inak, iba veľkou katastrofou. Týchto šialencov nemožno podporovať!
Ale ilúzie bokom – všetky krajiny v EÚ zvýšili svoje vojnové rozpočty, všade sa z európskych (našich!) peňazí uvoľňujú prostriedky na výstavbu nemocníc, mostov, železníc – skrátka vecí potrebných.
Len ešte nevieme, či aj márnic. A s koľkými vrecami na mŕtvoly sa počíta…
Úvodná ilustrácia: Pixabay
