Jedno príjemné popoludnie na bratislavskom nábreží

Tohto roku boli v Bratislave oslavy oslobodenia Európy od fašizmu príjemné… príjemne relaxačné… priam oslobodzujúce. Dokonca aj nebo bolo oslavám priaznivo naklonené, mestu sa ako zázrakom vyhol večne fučiaci vietor a pri Dunaji, od ktorého obvykle ťahá, sa nepohol ani lístok na strome. Disciplinovaní Bratislavčania boli tiež umiernení, poslúchli inštruktáž z televízie a namiesto oslavovania deň využili na príjemné leňošenie, záhradkárčenie alebo na prechádzku po dunajskej promenáde. Tu mohli len tak ísť popri rieke, prižmurovať oči a nastavovať tvár láskavým májovým lúčom. Chvíľami sa niekto zo zvedavosti zastavil pri Hrobe neznámeho vojaka, veľkú obruč, ktorá znázorňuje vojenský štít, osadili na začiatku promenády len pred pár mesiacmi. V ten deň boli okolo hrobu naukladané vence, no aj tak každému nedošlo, čo to vlastne je. Na internete som sa dočítala, že je to turistická atrakcia… Trochu čudné, no ale dobre. Tie vence tam vraj predpoludním nakládli najvyšší štátni predstavitelia, čo im slúži ku cti. Hoci na Slavín, miesto posledného odpočinku takmer siedmich tisícok vojakov Červenej armády, padlých pri oslobodzovaní Slovenska, sa už nedostali. Zrejme sa im nechcelo terigať na vysoký kopec. Načo aj, keď najvyšší v tomto meste a v tejto krajine majú byť oni!

Bratislava, Hrob neznámeho vojaka. Snímka: Martin Krno

Napriek tomu sa človek nevdojak zamyslí. Čo keď je to spojené s vyhlásením českého prezidenta? Tvrdí, že Červená armáda, ktorá oslobodzovala naše krajiny, bola vlastne ukrajinská, teda nie Červená, ale nebodaj… žlto-modrá? História hlása, že v Československu bojovali vojská ukrajinského frontu, ktoré boli súčasťou Červenej armády a tak ako celá armáda pozostávali z radov príslušníkov mnohých národov multikultúrneho Sovietskeho zväzu – Rusov, Bielorusov, Ukrajincov, Tatárov, Osetov, Arménov, Azerbajdžancov, Kazachov, Kirgizov, Turkménov alebo aj z Jakutov či Karelov a mnohých ďalších… Tak ako prezidentovo vyhlásenie chápať? Chceli by sme vrchnému veliteľovi Českej armády, dokonca generálovi, tak veľmi uveriť. Ale nedá sa. Všetko je totiž inak… Počkať, počkať, a čo sloboda? Každý si predsa môže slobodne vravieť, čo sa mu zachce a ak má schopnosť presvedčiť iných, je to jeho zásluha. Vytrhávame sa z dobiedzavých myšlienok… Aha, zaľúbený párik pamätník využil po svojom, mladík, zdola pridržiavajúci svoje dievča za ruku, ho vedie po kruhovej obruči, pod ktorou – o čom asi netušia – spočívajú pozostatky neznámeho príslušníka 1. československého armádneho zboru, účastníka prelomovej Karpatsko-duklianskej operácie. Dievča nezvládlo vyliezť až nahor, radšej zbehlo po obruči dolu. Vtom po ceste hneď vedľa pamätného Hrobu nezvyklou rýchlosťou frčí traktor pomaľovaný ukrajinskou žlto-modrou a vyzdobený žlto-modrými zástavami. Ľudia sa za ním obzerajú. To nebude náhoda, že sa tak ponáhľa. Kam má namierené? Je to záhada. Traktor prefrčí ako formula a my ideme ďalej po promenáde, ktorú zaplnili obyvatelia. Sú dobre naladení, rozprávajú sa, usmievajú, cítia sa božsky. Vyrúti sa zhluk veselých skejtbordistov za hlučných tónov nejakej muzičky, ozdobení sú dúhovými vlajočkami. Prekvapení ľudia uskakujú nabok, aby sa v tom víre neocitli na zemi. Ale veď sú to „prajdisti“! Niečo ako radostný sviatočný sprievod. Áno, oslava slobody, ktorú sme získali oslobodením. „Prajd“ je namiesto vojenskej prehliadky, čo bývala v deň víťazstva nad fašizmom. Aká prehliadka, to čo je za nápad?! Prehliadka v žiadnom prípade. Naše bojaschopné zbrane a náčinia sú všetky do jednej na Ukrajine, pomáhajú Ukrajincom v boji proti Rusku, ktoré treba zničiť, lebo je zlé. Ostatní sú dobrí… Ozaj, býval ešte aj letecký deň, načasovaný k týmto oslavám. Ako sa len deti tešili na hvizd a rachot stíhačiek, to boli zážitky! Čo za bludy, veď ani stíhačky už nie sú, stíhajú nad Ukrajinou a asi ťažko sa odtiaľ vrátia tešiť deti. Obratne uhýbame pred skejtbordistami a pokračujeme v našej prechádzke. Na Dunaji pozdĺž nábrežia kotvia tu a tam lode, väčšinou ich prevádzkujú ako kaviarne či reštaurácie. Tak ako inokedy, aj v tento deň zívajú prázdnotou, Bratislavčania sa nedajú nalákať na zbytočné hýrenie. Pred naším zrakom sa zjaví mohutnejší koráb, aj ruch okolo neho je veľký. Nie je to obyčajné plavidlo, ale luxusná výletná loď, na jej korme vlaje biela zástava s červeným krížom. Loď zakotvila rovno v strede nábrežia, tak, aby bola čo možno najviac skrytá porastom stromov a kríkov pred nežiaducimi pohľadmi z ulice, napríklad policajtov. Pretože hneď tu na promenáde je k lodi pristavený dlhý nemecký tirák, z ktorého sa vykladajú a vzápätí naloďujú debničky s tovarom. Celá švajčiarska posádka, od kapitána, stevardov, chyžné, až po posledného námorníka, čo umýva paluby, preberá od Nemcov tovar. Stoja jeden za druhým v prerušovanom rade a jeden druhému podávajú debničky. Ten posledný ich odnáša dovnútra lode. Ako keď si známi „hejrupáci“ Voskovca a Wericha podávali tehly alebo ako v nejakom americkom filme z 20. a 30. rokov, akurát že tam sa pri podobnom nakladaní obvykle vyskytoval aj nejaký kontrolór, napríklad policajt s píšťalkou v ústach, ktorý ostro sledoval celú akciu… Na bratislavskom nábreží je však pokoj, žiadneho policajta nevidieť. Je tu len pár „zízalov“, my medzi nimi a každému vŕta v hlave, čo za náklad leží v neveľkých, starostlivo zabalených debničkách, ktoré sú všetky rovnaké. Avokáda? Ale vykračujeme si ďalej. A hop, je tu ešte jedna  zaujímavá loď – tentoraz s veľkou dúhovou vlajkou. No jasné, to asi odtiaľto štartovali radostní „prajdisti“ na skejtoch. Na druhej strane lode čnie podivná plastika – jedna velikánska a odporná ľudská ruka so špicatými, zahnutými pazúrmi, je prebodnutá tyčou, na ktorú ju nasadili. Artefakt sa nazýva Kradmá ruka a ako sa zdá, ide o inšpiráciu známym veršom Sama Chalupku z básne Mor ho: „… kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu…“ Dívame sa na plastiku z jednej strany, z druhej, špekulujeme: ako ruku chápať a čo by tak na ňu vravel Chalupka. Či by bral, že jeho volanie za slobodu slovenského národa sa dnes spája práve s dúhovou vlajkou. Ale čo, povedali by sme mu, to je ona, sloboda, nech si chlapec zvyká, zo záhrobia aj tak nemá inú šancu. Rozhodlo sa, že to bude tak a punktum. To je sloboda. Smejeme sa. Aké príjemné popoludnie… relaxačné… oslobodzujúce… Cítime sa takí slobodní. Plní slobody. Až preplnení.

A čo príde potom? 

EVA MALITI FRAŇOVÁ, prozaička, dramatička, prekladateľka a literárna historička. Študovala históriu a etnológiu, bola redaktorkou v Slovenskej televízii, výskumnou pracovníčkou v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie a v Ústave svetovej literatúry SAV, kde sa venovala výskumu ruskej literatúry s osobitným zreteľom na problematiku symbolizmu a dejinám umeleckého prekladu na Slovensku. Od roku 2017 sa venuje len literárnej činnosti.

(Celkovo 544 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

One thought on “Jedno príjemné popoludnie na bratislavskom nábreží

  • 13. mája 2023 at 19:26
    Permalink

    Pekné, skvelé, múdre. Poklona, milá Eva.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter