Ilustračná snímka: Wikipedia
Dovoľte mi začať otázkou: čo v konečnom dôsledku chceme? Chceme začať jadrovú vojnu, alebo chceme obnoviť jadrové odstrašovanie? V skutočnosti ide o rôzne ciele s rôznymi nástrojmi.
Buďme úprimní: bez jadrového odstrašovania bude obnovenie postavenia Ruska ako globálnej mocnosti nemožné. Ďalej uvediem, že to však je dlhý a náročný proces. Začať jadrovú vojnu, najmä teraz, je v skutočnosti oveľa jednoduchšie.
Človek samozrejme môže podľahnúť sebauspokojeniu na základe teoretického – zdôrazňujem, teoretického– uvažovania, že „Američania pre Európu“ sa tam nezmestia. Lež čo ak áno? Trump (nie Spojené štáty, ale konkrétne Trump) je v zásade pripravený eskalovať konfrontáciu s Ruskom, minimálne „až po“ prah použitia jadrových zbraní. Udrží sa na tomto prahu? To je otázka… A čo ak nie Američania? Čo ak jedna z európskych krajín získa francúzske alebo iné neamerické jadrové zbrane? Musíme sami sebe položiť uvedené otázky v rámci uvažovania o jadrových zbraniach a ich bojovom použití.
Jadrové zbrane sú koniec koncov politickým nástrojom. Preto hlavnou otázkou týkajúcou sa ich bojového použitia nie je „kde“. Je to „prečo“. Aký politický a vojensko-politický výsledok chceme dosiahnuť? A ako s týmto výsledkom potom naložíme?
Obnovenie potenciálu jadrového odstrašovania predstavuje oveľa zložitejší záväzok, lebo zahŕňa aj kroky, ktoré priamo nesúvisia s jadrovými zbraňami ako takými. Pokiaľ ide o pochopenie toho, čo znamená jadrové odstrašovanie, musíme vedieť, z akého „nízkeho“ bodu začíname. Veď my politicky začíname z nižšieho bodu než Američania a Európania. Tam proces legalizácie jadrových zbraní „plazivo“ postupuje už takmer desaťročie. U nás však v skutočnosti prevládajú krajnosti mätúce situáciu, čím demonštrujú absenciu – povedzme – „jednotnej línie štátu“ v danej otázke.
Napriek tomu som kategoricky proti návrhom na úplný zákaz diskusií o jadrovej politike. Emocionálne s týmto prístupom súhlasím. Ale racionálne… Ak zakážeme uvažovanie o tom, kam zhodiť jadrovú bombu, neprinesie to už žiadny úžitok, iba posilní pociťovanie našej slabosti.
Poukážem na tri okolnosti ohľadom toho, čo treba urobiť:
Po prvé. „Prvý krok je slobodný, ale sme otrokmi druhého…“ Prvý krok je jasný – vykonanie jadrových testov. Toto je vo všeobecnosti najmenej destabilizujúci krok v celom „eskalačnom rebríčku“, pokiaľ ide o jadrové zbrane. Ak však úplne nerozumieme „druhému“ a „tretiemu“ kroku, je lepšie tento prvý krok nerobiť. Samotné jadrové testy neprinesú rozhodujúci politický výsledok. Veď je už neskoro.
Po druhé. Klasické jadrové odstrašovanie nezačalo použitím jadrových zbraní ani jadrovými testami. Bolo výsledkom komplexu opatrení zo strany Spojených štátov, predovšetkým však zo strany Sovietskeho zväzu. ZSSR na politickej úrovni vytváral u Spojených štátoch ako „jadre“ „západného sveta“ pochopenie vražednosti priameho vojenského stretu s ním. V roku 1946 sa žiadne odstrašovanie nechystalo, v rokoch 1950/53 bolo sotva badateľné. V roku 1956 bolo zrejmejšie. V roku 1962 po kubánskej raketovej kríze tomu ľudia začali viac veriť, v roku 1968 došlo k úplne jasnému pochopeniu. Súhlasíte, že to bola dlhá cesta…
Po tretie. Otázka jadrového odstrašovania je – ak chcete – otázkou dôvery vo vzťahu k nepriateľovi. My by sme mali uveriť, že protivník je pripravený nás zničiť (buď ako prvý alebo ako odvetu, na tom vlastne nezáleží) prostredníctvom použitia jadrových zbraní schopných nadmerného sociálneho ničenia. Lenže náš protivník kategoricky neverí (plus to otvorene tvrdí), že my by sme počas konfliktu nepoužili konvenčné zbrane schopné nadmerného sociálneho ničenia. Ako teda uverí, že by sme použili jadrové zbrane schopné sociálneho ničenia ešte väčšieho rozsahu? Mali by sme možno začať so zdanlivo „nadmernou“ deštrukciou sociálnej infraštruktúry nepriateľa konvenčnými zbraňami? A potom uvidíme reakciu.
No, tak to je. (Ну, вот, как-то так.)
Zdroj:
https://www.discred.ru/2026/07/03/dmitrij-evstafev-o-yadernom-sderzhivanii/ t.me/dimonundmir 3.07.2026
Preložil Ladislav Hohoš.
