Zamarovci v Holíči na zámku

Na odovzdávanie Národných cien Vojtecha Zamarovského som sa vybrala so svojím mužom Emilom Polákom, ktorý je laureátom Medzinárodnej ceny Egona Ervína Kischa za svoju knihu Ako sme (ne)robili perestrojku. Lenže vtedy do Letohrádu na odovzdanie vyznamenania nemohol, tak som ho nahovorila, aby si to vynahradil aspoň teraz. Predseda Klubu spisovateľov literatúry faktu na Slovensku Jozef Leikert, vážený profesor, najprekladanejší autor a čerstvý nositeľ Štátnej ceny J. M. Hurbana mi napísal, že sa na nás tešia. Vybrali sme sa len na večer, všetci účastníci ešte boli na prijatí u primátora Holíča Zdenka Čambalu. Ešte v aute pípla Emilovi esemeska, písal Štefan Nižňanský. Navigoval nás, kam v zámku zamieriť. „Choďte rovno do Tabačiarne, je to taká dlhá budova, vchod na jej konci. Tam sa môže Gabika prezliecť.“ Emil mu odpísal: „Ide oblečená.“ (A vraj už nemá zmysel pre humor!)

Milá pani pri vchode do zámku nás tiež usmernila.

„Ale to budete musieť tak hodinku počkať, ešte sú všetci na prijatí, dolu je skúška, nepúšťajú zatiaľ hostí.“

Keď vysvitne, že som jedna z účinkujúcich, ochotne nás sprevádza cez kaviareň do klenutej miestnosti, kde sa už na tácky ukladali kanapky so syrom, ružovými filetmi lososa, údenou klobásou, vajíčkami, aj plnené bravčové a syrové roládky, na táckach sú punčové a čokoládové rezy, všetko sa prikrýva celofánom, na postranných stolíkoch vyleštené poháre na vodu a čaše a džbánky na víno. Nejaká pani priniesla veľkú kyticu z fialových astier, očakávali sa deti Vojtecha Zamarovského Zuzana –priletela z Cypru a Peter z Prahy. Stoličky v radoch, počítam, aká je asi kapacita, Emil hovorí, že to by šmahom vedel vyrátať Vojto Kondrót, skvelý básnik, ale aj matematik, vždy si aj tie verše počítal, zapisoval okamžite hoci aj len na obrúsok, ktorý pohotovo vytiahol z vrecka.

„Tu bude vyše sto ľudí,“ hovorím s rešpektom.

Zatiaľ na pripravenom pódiu šarmantná pani s pekným hlasom skúšala mikrofón, zvedavo sa ma opýtala, kto som. Predsa len – hodina pred začiatkom, všetci hostia u primátora a tu sa do skúšky odzadu primotá ktosi cudzí. Predstavím sa, aha, áno, laudátorka, som v scenári, vyskúšam si stolík, na ktorý si rozložím pripravenú reč, nájdem svoju stoličku s menom a ešte stále máme čas. Tak sme si vyšli obzrieť zámok zvonka (inak bol zatvorený), a stretli sme sochu z kovu.

„To je Zimka,“ hovorí Emil.

Moja drahá priateľka Milka Zimková, Ondrejkova mama, mi vždy hovorila – vieš, Ondrejko do každej sochy zakomponuje niečo vtipné, aj keď nesie veľmi desivé posolstvo. Ukázalo, sa, že Emil je znalec sochárstva, z diaľky ju spoznal áno, bol to Ondrej 4.  

Tohoroční laureáti Národnej ceny Vojtecha Zamarovského pre autorov literatúry faktu za rok 2026, vľavo profesor Milan Petráš a bývalý generálny riaditeľ Slovenskej televízie, spisovateľ Štefan Nižňanský.

Urobíme „kolečko“ okolo zámku, prichádzajú hostia. Emil mi hovorí – viem čítať z pier. To sa naučil od svojich západných kolegov, keď bol stretnutí Gorbačova s Reaganom v Ženeve. V novembri 1985 tam bolo chladné až mrazivé počasie a keď dvaja vládcovia planéty vyšli, Gorbačov sa starostlivo spýtal: „Pán prezident, kde ste nechali kabát, bude vám zima,“ prečítali novinári z Gorbačovových pier. V Holíči oproti nám kráčal s barlami pán a on mu z diaľky z pier odčítal: Emil Polák! Bol to Dušan Kerný, skvelý autor literatúry faktu a zahranično-politický novinár, pôsobil v Bonne pre redakciu Pravdy a Rudého práva, neskôr, už v nových pomeroch, aj v diplomacii. A s ním sa čoskoro stretávame aj s rodeným Skaličanom, autorom mnohých publikácií a vynikajúcich esejí, dlhoročným novinárom a redaktorom Literárneho (dvoj)týždenníka Pavlom Dinkom. Radi sa navzájom vidíme.

A postupne sa začnú trúsiť ďalší hostia, ako prvého privítam (lebo som už v Tabačiarni ako doma 😊) prezidenta Ivana Gašparoviča. Kedysi dávno, ešte v parlamente, keď bol on predsedom a ja radovou poslankyňou, porušila som pravidlá, keď mi nechcel udeliť slovo – jednoducho som sa predrala ku kecpultu a začala hovoriť, dobre si ma, drzaňu, zapamätal 😊. Ivana Gašparoviča si ja po svojej skúsenosti z predvolebných kampaní veľmi vážim. Dvakrát prešiel ľudovým hlasovaním, obhájil svoj post v nie priazňou médií naklonenom prostredí, môže smelo povedať, že si ho zvolil ľud, proti vôli mediálneho korporátu. Nedávno mi po tej dlhoročnej známosti láskavo navrhol tykanie: „Pán prezident, bude mi cťou, ale ja vám budem stále vykať, nedá mi to,“ povedala som mu. Ale pozdravili sme sa: „Ahoj!“ A keď našiel svoje miesto v prvom rade, uličnícky chcel prehodiť ceduľky s menami, aby som si sadla vedľa neho. Stihol mi aj veľmi stručne charakterizovať politickú scénu – zhodujeme sa, dokonca presne. Detaily si vyjasníme, pozval ma na rozhovor, teším sa. Knižku, ktorú napísal s „mojím“ laureátom (Hovory G), som hltala, lebo kedysi dávno sme na jednom rozhovore s Edom Chmelárom u prezidenta došli aj k tomu, že by stálo za to, nezabudnúť na nič – a napísať. Stalo sa.

Laureát Ceny Vojtecha Zamarovského, ktorú udeľuje Klub spisovateľov literatúry faktu na Slovensku, Štefan Nižňanský ma požiadal o laudácio. Rada som úlohu prijala. Mala som aj trému a viem prečo – pred takmer sto účastníkmi, z ktorých takmer všetci majú skúsenosť s písaným slovom, je to odvaha. Usádzam sa na svoje miesto, vedľa mňa sedí pán profesor Moravčík, má pripravenú reč k tiež laureátovi…

„Ja vás poznám,“ hovorí mi, „ešte z Pravdy.“

Pýtam sa, aký dlhý má text laudácia.

„Povedali mi, že to má byť krátke, tak dve, tri minúty.“

Fíha, tak to ja prešvihnem! Ale Jožko Leikert, aj Štefan Nižňaský ma upokojujú – nakoniec, môžem aj niečo preskočiť.

„Nič nepreskakuj, máš to veľkým typom písma, preto sa ti to zdá veľa,“ rozhodne Emil.

Tu je to laudácio

„Naša krajina je plná spisovateľov. Bude to iste tým, že sme alfabetizovaní a písať sa naučí každý už v prvej triede základnej školy. Problém je len ten, že nie každý, kto vie písať, VIE písať. Ten, kto nevie, zvyčajne netuší, že nevie. Sebavedomie sa vznáša nad prázdnotou.

Preto býva zjavením a nezvyčajným pôžitkom stretnúť v literatúre dobre napísaný, človečinou poznamenaný text. Slovenský veľký maliar Ľudovít Fulla povedal, že maliar potrebuje iba tri veci, štetec, farby a plátno. No a tú drobnosť – talent.

Náš laureát Štefan Nižňanský dostal do vienka talentov veľa – ak by nebol novinárom, mohol byť skvelým učiteľom, ak by nebol učiteľom, mohol byť skvelým športovcom a ak by nebol športovcom, mohol byť dobrým politikom. Ale keďže svoje talenty nepremárnil, zúročil ich ako spisovateľ. Vlado Mináč mi hovorieval – píš nie vtedy, keď môžeš, ale len keď musíš! To je potreba medzi nebom a zemou, každý z vás, ktorí sme sa dnes zišli na počesť laureátov, to pozná. Píšeme, lebo musíme. A čitateľ to rozpozná.

Keď som už spomenula Vlada Mináča, spisovateľa a mysliteľa, nemožno obísť ani jeho prítomnosť v politike. Bol v nej skrz svoje eseje omnoho silnejšie ako cez prítomnosť v parlamentoch. Formoval naše myslenie o svete. A keď sme sa vo Federálnom zhromaždení ČSFR po prvých slobodných voľbách stretli, len sme pokračovali v rozhovoroch, ktoré som – ako mnohí jeho čitatelia – s ním viedla pri čítaní Dúchania do pahrieb. V tom istom federálnom zhromaždení potom pokračoval aj Štefan Nižňanský, bol pri tom, keď spoločný štát naplnil svoje veľké poslanie a zanikol, aby mohli na jeho hlbokých spoločných koreňoch vyrásť nové slobodné republiky – Slovenská a Česká. Aj tvorba Štefana Nižňanského je dôkazom, že sa nič nepretrhlo, jeho dielo Televizní střepiny v sametu – Televízne črepiny v zamate je dielom česko-slovenským, napísal ho spolu so svojím českým kolegom Miroslavom Fořtom.

Zľava: Primátor mesta Holíč Zdenko Čambal, český filozof Peter Zamarovský, syn Vojtecha Zamarovského, ocenený Štefan Nižňanský a predseda Klubu spisovateľov literatúry faktu na Slovensku Jozef Leikert.

Ale nebudeme preskakovať triedy – zájdeme si za malým Števkom, kde vyrastal. Lužné lesy plné v máji kvitnúcich agátov (ako nám ich opísal Ladislav Ballek vo svojom románe Agáty a Pomocník), pestré chvosty bažantov splývajúce s divými makmi, margarétami, nevädzami, pradúce mačky vyhrievajúce sa v južnom slnku a reč, v ktorej sa mieša maďarčina so slovenčinou. Malý Števko vníma tento kraj so svojimi pracovitými ľuďmi a nerozlišuje ich podľa jazyka, ale podľa svedomitosti. Od svojej prvej triedy na základnej škole ho zaujíma pravda, česť. Možno preto využije svoje dobre stavané telo a začne naháňať puk, aj futbalovú loptu, lebo vycítil, že v športe ide vždy o hru, nielen o víťazstvo. Víťazstvo je cenné, ak sa v ňom nepodvádza. Už maturant Štefan si hľadá svoje miesto, chce sa stať učiteľom, no keď absolvuje pedagogickú fakultu, priláka ho ešte čosi väčšie ako školská trieda. A tu sa začína životný príbeh Štefana Nižňanského, ktorý by bol sám o sebe na román a on by to dokázal napísať pútavo. No rozhodol sa budovať ho nie cez fikciu, ktorú predsa len môže človek s fantáziou zosnovať pomerne ľahko. Siahol po materiáli, horúcom a občas až páliacom – totiž po svojom živote. Tam sa nič nedá zaprieť, nič oklamať.

Štefan sa stal v čase, keď novinárov bolo ako maku a dostať sa do najprestížnejších médií bola skutočná poctivá drina, veľmi úspešným, kvalifikovaným a sympatickým moderátorom najväčšej publicistickej relácie vtedajšieho Československa – Televíznych novín. Bol nielen príjemný vzhľadom, správnou slovenčinou, ale bol aj poctivý, a to divák spozná. Nemyslím si, že je náhoda, že to bol práve on, kto našiel fiktívneho študenta, ktorý pohol dejinami. Keď sa v novembrovej noci roku 1989 roznieslo po celej republike – bijú naše deti! A potom sa rozšírila správa, že pri tej strašnej bitke zabili študenta Martina Šmída, Štefan s televíznym štábom pátral a našiel študenta živého. Myslím si, že nechcel, aby sa nová epocha budovala na lži, lebo po tej pravde a láske sme túžili skutočne všetci. Paradoxne, napriek Štefanovej poctivosti a odbornosti, ocitol sa odrazu medzi porazenými. A tiež si myslím, že práve ten pocit nespravodlivosti ho priviedol na chvíľu do vysokej politiky, kde sme sa, mimochodom, prvý raz naživo stretli. Občania ho v prvých slobodných voľbách zvolili do SNR, mňa do FZ ČSFR – po dvoch rokoch sme si vymenili miesta. Štefan – vďaka talentu a charakteru – ani toto obdobie svojho života nepremárnil. Bol pri vzniku nových republík a jeho meno je zapísané na tabuli cti na historickej budove Národnej rady Slovenskej republiky.

Politika nebola jeho šálka kávy, veľmi skoro spoznal, že jeho sudičky mu prisúdili lepšiu dráhu. Keď sme sa pred pár dňami my, bývalí poslanci parlamentov zišli pred budovou NR SR, aby sme si pripomenuli prijatie Ústavy Slovenskej republiky, organizátorka, naša kolegyňa Evka Copáková sa pýtala , ako nás má uviesť – teda, aké tituly máme. „Spisovateľka,“ povedala som takmer zároveň so Štefanom. „Spisovateľ.“

Právo niesť tento titul si vyslúžil ôsmimi knihami – od „detských“, cez takmer detektívne, ale najmä dokumentárne.

Pre mňa osobne je najzaujímavejšia tá najobjemnejšia – Hovory G … nielen o politike, ktoré viedol s dvojnásobným prezidentom Slovenskej republiky Ivanom Gašparovičom. Oral history bude pre historikov vždy príťažlivá, lebo neopakovateľná. Štefan však má vzácnu schopnosť nielen počúvať, ale aj klásť otázky a hľadať spolu s respondentom odpovede. Mám podobnú skúsenosť s Petrom Colotkom, ktorý bol 20 rokov predsedom vlády SR v ČSSR a oslovil ma, aby sme spolu napísali jeho pamäti. Vzájomná dôvera je pri takýchto rozhovoroch určite potrebná, no ak má niekto možnosť aj osobne poznať človeka, s ktorým presedí hodiny a hodiny pri príprave knihy, to sa nikde kúpiť nedá. Štefan Nižňanský takú možnosť s Ivanom Gašparovičom mal a naplno ju využil.

Tvorbu Štefana Nižňanského dvakrát ocenili Medzinárodnou cenou Egona Ervína Kischa, tentoraz dobyl svoju Tróju tu, v Holíči.

Ďakujem porote, že mala takú šťastnú ruku!

Spisovateľ Štefan Nižňanský je skvelá voľba.

Srdečne a úprimne blahoželám.“

* * *

Snáď to dobre dopadlo, všetci boli prajní.

Zľava: Jozef Mikloško, Emil Polák, Gabriela Rothmayerová, Pavol Vitko.

A pán podpredseda federálnej vlády ČSFR, vedec a spisovateľ Jozef Mikloško ako vždy, pohotový – fotené mobilom Paľka Vitka, dal snímku skontrolovať, keď videl, že niekto má len pol hlavy, no matematik odsúhlasil – „každý si domyslí tú druhú časť“, povedal. Jožko Mikloško má radostného humoru na rozdávanie, plný zápisník úloh, dostali sme aj pozvania, na Klub seniorov KDH nepôjdeme ), ale na Pí klub sa chystáme. Lenže – nemajú tam prístup ženy, tak neviem, kde ma schovajú.

Radostne sa zvítam s Michalom Macháčkom, predsedom českého Klubu autorů literatury faktu. Za jeho novátorskú knihu Gustáv Husák ho prezident Zeman vyznamenal na Pražskom hrade…, dozviem sa, že práve spolu s prezidentom Zemanom pracuje na knihe o ňom.  

A zisťujem, tam v bývalej jazdiarni Holíčskeho zámku, že kultúra žije. Bez kriku a hluku. Jozef Leikert bilancuje – za 27 rokov udelili 54 laurerátom svoju cenu.

„Kníh vychádza veľa, možno viac, ako je čitateľov,“ poznamená lakonicky. Veď toto!

Tak na záver niečo, čo mi už dlho vŕta v hlave: prečo ma už dlho neláka zájsť si do divadla, prečo z kina odchádzam z polovičky filmu, prečo si už nové knihy ani nekupujem, radšej chodím do Univerzitnej knižnice, a prečo nemôžem tlieskať tomu cirkusu, okolo kultúry. A odpoveď nachádzam u marxistického filozofa Antonia Gramsciho: vládnuca trieda uplatňuje hegemóniu nad spoločnosťou vytváraním JEJ kultúry, vštepovaním postojov, hodnôt či zvykov s tým, že globálny názor vládnucej triedy je danou normou. Takto sa efektívna a bez použitia násilia krotia akékoľvek prejavy odporu. Je to prakticky ten istý trik, ktorý sa hojne využíva v public relations: snahou je presvedčiť konzumentov, že ich údajné potreby sa snúbia so záujmami zástupcov vlastníckych tried a v druhom slede s potrebami „zodpovedných intelektuálov“. Úsilím elít je vytvorenie politiky súhlasu s prevládajúcimi dogmami a kooptovanie i neutralizácia radikálnych snáh o zmenu spoločenského usporiadania.

V dnešnej dobe však táto zhubná činnosť neprebieha iba v réžii vzdelávania alebo cirkvi, ale ako sofistikované šmírovanie a digitálny stalking všetkých, ktorí vlastnia chytrý telefón, používajú sociálne siete, majú bankovné účty atď.

Neprejdú, chce sa mi povedať na záver. Z Holíča si odnášam tento pocit a dúfam, že nie som sama. Všetci, ktorých som tu stretla, sú osobnosti. Nie všetci v žiari reflektorov, ale tak to chodí.

Foto: Ivan Paška