Nepatrím medzi spokojných divákov po premiére ,najočakávanejšieho‘ tohtoročného filmu Duchoň. Asi preto, že sme sa s o štyri roky starším Karčim stali v 80-tych rokoch príležitostnými priateľmi. Jeho širokú dušu i veľké srdce som mal možnosť poznať aj inak ako z jeho populárnych piesní – ešte v dobe, keď sa zrodili. Ako verejne známy televizák nikdy som s ním nevymetal bary, no o ťaživej guli, sťahajúcej tento úžasný slovenský talent z Galanty do zatratenia, som vedel. S kolegami zo športovej redakcie ČST Bratislava sme ho obdivovali ako speváka a ako kamaráta, brávali sme ho na hokejové aj futbalové ,šou‘ zápasy. Nášmu mužstvu televíznych osobností pridávali bonusový lesk vždy nejaké 2-3 mená najlepších hokejistov či futbalistov – Petráš, Golonka, Adamec, Zlocha, Kužela, súrodenci Čapkovičovci… A samozrejme povestnou čerešničkou na torte bola vždy aspoň jedna hviezda slovenskej kultúry.
Futbalový zápas v Kremnici v roku 1983, Karol Duchoň je ôsmy zľava, deviaty vedľa neho je autor tohto textu. Foto: Ján Súkup
Je mi však zle z toho, ak ktosi Karola Duchoňa dokáže vykresliť len ako prorežimového alkoholika, ktorý sa nedokázal postaviť normalizácii.
No nadšený nie som ani ako člen Rady Audiovizuálneho fondu (AVF). Cítim sa byť oklamaný až podvedený. Lebo celkový rozpočet filmu tvorcovia uvádzajú vo výške 2 077 000 eur, no skúsení produkční odhadujú skutočné náklady na film Duchoň (ktorý sa v interiéroch Mlynskej doliny nakrúcal iba mesiac) maximálne do 500 000 eur. Mimochodom, Audiovizuálny fond od roku 2023 schválil na tento filmový projekt postupne 833 532 eur, čo je skoro polovica deklarovaných nákladov. Producentský ,vývar‘ 1,5 milióna sa teda (nám závistlivcom a pochybovačom) javí ako dobrý biznis, nie?! A to ešte každého laika budú obchádzať mdloby, ak sa dozvie, že produkčná spoločnosť D.N.A Production môže po vyúčtovaní (podľa vzoru amerických produkčných spoločností, ktoré tu preto na Slovensku tak s obľubou nakrúcajú) žiadať od štátu v zmysle zákona najvyššiu možnú ,filmársku vratku‘ až 33 %. Je to v zmysle štátnej podpory audiovizuálneho priemyslu.
Scenár ,spáchali‘ Jiří Havelka s Róbertom Mankoveckým, no režisér a producent filmu Peter Bebjak ho aktívne a kreatívne v niekoľkých scénach ,povýšil‘. Účelovo – v duchu súčasných trendov namiešať do umenia a kultúry za každú cenu politiku a nejakú tú zvrátenosť. Teraz sa – po júlových premiérach – nenáležite stavia do role kazateľa, odkazujúc dnešným umelcom, aby sa neprispôsobovali. A on sám sa prečo prispôsobil a prispôsobuje všetkým súčasným aktivistickým trendom? Rovnako v osobnom dúhovom, ako i v kariérnom živote. Takmer vo všetkých rozhovoroch režisér opakuje: „Duchoň mohol veľa vecí odmietnuť, ale neurobil to a zakryl to tým, že chce predsa iba spievať, užívať si život a ostatné nerieši.“ Nech sa teda Bebjak postaví na tribúnu pred univerzálnych protestantov z kultúrneho džihádu (ktorí pociťujú nutkanie neustále sa zhromažďovať) a nahlas hercom, spevákom i ostatným ,sockám‘ povie, že nemusia povinne (z príkazu komunity či zo strachu pred vylúčením z progresívnej bratislavskej kaviarne) chodiť do sprievodu. Nech ich presvedčí, že pokojne môžu v šatniach, na chodbách SND, v múzeách, v galériách alebo v priestoroch umeleckých škôl vysloviť nahlas svoj názor… Jasné, že odlišný od prikázaného bruselského naratívu. Veru, poznám takých stovky.
Pamätník v obci Jelenec, kde Karol Duchoň prežil rodičmi a starými rodičmi časť detstva a mladosti. Tu začal svoju spevácku kariéru so skupinou ATLAS. Foto: Artur Bekmatov
Ako som ja poznal Karola Duchoňa, on sa neprispôsobil, on svoj život žil naplno a v dobe, do ktorej sa narodil. Bol bohém, búrlivák, ktorý vždy bol – aj ostal svoj. Napriek tomu, že k svojmu talentu nemal nikdy adekvátny šoubiznisový podporný tím (s profesionálnym manažérom, producentom ani novinármi), stal sa idolom viacerých generácií. I samotný maestro Karel Gott ho obdivoval a vyjadril sa o Karčim, že „má více talentu než já“. Slovák Karol Duchoň bol populárnym a uznávaným interpretom i v zahraničí, Poznali ho z koncertov nielen vo východnom bloku, no aj vo Francúzsku, na Kube aj v Japonsku. Svojím výnimočným hlasom, technikou a vystupovaním na pódiu si vyspieval prezývku ,slovenský Tom Jones‘. Stal sa slávnejším po smrti než za života. Bol, je a bude legendou. Ale to sa na Slovensku (ani 40-rokov po jeho smrti) v istých kruhoch neodpúšťa! Režisér filmu Peter Bebjak sa v rozhovoroch postupne ideologicky otvára a charakterovo i psychicky odhaľuje viac a viac – ako taká praskajúca larva, z ktorej možno vyletí motýľ a možno len otravná moľa či desivý smrtihlav… Zaperlil, dopustiac sa hlbokej myšlienky: „Duchoň nebol členom strany, no jeho piesne slúžili propagande režimu.“ Fakt, hlboký mysliteľ! Redaktorku StartitUp pri rozhovore ani len nenapadlo opýtať sa, akému režimu slúžia jeho piesne dnes, keď majú takú obrovskú popularitu u mladých?
Pamätník Karola Duchoňa v jeho rodnej Galante. Foto: Wikimedia.
Po úvodných festivalových ťapkačkách Bebjakových súdruhov a povinných oslavných mejnstrímových recenziách sa však v slovenských dolinách začala ozývať i nespokojnosť s filmom Duchoň. Za väčšinu obyvateľov rodnej Galanty, v ktorej má ulicu, bustu aj pamätnú izbu, ju hlasno vyjadril primátor Galanty Peter Kolek. Dielo filmových aktivistov sa rodákov negatívne dotklo a sklamalo ich. Podľa neho sa tvorcovia „takmer výlučne zamerali na osobné zlyhania, závislosti a temné stránky života“. Rovnako rýchlo, ako sa Slovenskom šíri premietanie filmu v letných amfiteátroch, postupuje už aj iniciatíva za stiahnutie tohto filmu z kín. Ľudia na vidieku a v menších mestách nie sú hlúpi a nechcú konzumovať prekrúcanie histórie, očierňovanie slovenských osobností, ani prijímať posolstvá falošných prorokov či výklad kariet falošných hráčov.
Filmárska bublina
Je iba súčasťou väčšej, širšej komunity neoliberálov. Jeden ju nálepkuje označením „slniečkári“, iný ako „bratislavská kaviareň“. Osobne sa s tým nestotožňujem. Lebo veď historická bratislavská kaviareň bola kedysi otvorená, pluralitná, poskytujúca možnosti na stretnutia i na vášnivé debaty s tríbením rozličných – aj odlišných názorov. Dnes je to hniezdo zvrátenosti, zloby a nenávisti. Žiaľ. Pre členov bubliny – sláva! Vytvorili si život ako v nebi. Svojich ľudí mali dlhé roky vo všetkých dôležitých kultúrnych inštitúciách, radách a komisiách. Pre svojich príbuzných a známych dokázali nehanebne prisúvať granty, distribuovať dotácie z verejných zdrojov i všetky výhody. Istí členovia niektorých komisií idú vo vyjazdených koľajach doteraz… A tí, ktorým sa odrazu protekcie a korupčného delenia lupu nedostáva, začínajú reptať a označovať nastolenie poriadku a spravodlivých pravidiel „normalizáciou“.
Rada Audiovizuálneho fondu dostala na júlovom zasadnutí od odbornej komisie pre hrané celovečerné filmy návrh na podporu vývoja 3 filmov, ktoré však finančne podporiť odmietla. Prvému filmu s pozoruhodným názvom „Táto izba sa nedá zjesť“ navrhla komisia dotačnú podporu na scenár 33 000 eur, druhému v poradí s titulom „Masaryk 2“ odporúčali 30 000 eur a tretiemu – „Mäkké hodiny“ 33 000 eur. Scenár prvého odporúčaného filmu však nie je ničím iným ako propagáciou ťažkej témy sexuálneho zneužívania, legalizáciou či ospravedlňovaním hnusnej a zvrátenej pedofílie. Odborná komisia pritom vyzdvihuje práve „zaujímavosť témy“ a propagáciu zločinu 50-ročného učiteľa Ivana voči svojej 12-ročnej žiačke Tereze maskuje termínom Grooming. Nehovoriac o erudícii a „rozhľadenosti“ predsedu odbornej komisie (navrhujúcej financovanie projektov!) Petra Nágela, ktorý členov Rady AVF aj celú filmársku komunitu uvádza do omylu tvrdením, že „autorka predlohy Nicol Hochholczerová je nemecká prozaička“ (pozri oficiálna stránka AVF). Pritom na zasadnutí Rady AVF zaznelo v diskusii upozornenie, že autorka novely Nicol pochádza z Rimavskej Soboty (r. 1999) a je absolventkou katedry grafiky Akadémie umenia v Banskej Bystrici! Úsmevne až absurdne sme si však vypočuli obhajobu, s odkazom a prirovnaním tohto slovenského banálneho, kriminálno-psychopatického a neprípustného príbehu k Nabokovovmu tragikomickému románu „Lolita“. Pritom ešte v roku 1959 kanadský spisovateľ Robertson Davies písal o tom, že „Lolita nie je prípadom o zneužití a skazení nevinného dieťaťa ľstivým kriminálnikom. Ale naopak – o zneužívaní slabého muža skazeným dieťaťom v podobe mladej nymfičky.“
Druhý film je – s výnimkou kameramana Martina Štrbu a hereckej legendy Emílie Vášáryovej – celý český (historická postava Jan Masaryk, režisér Julius Ševčík, scenáristi: Alex Königsmark a Petr Kolečko, herci: Karel Roden, Oldřich Kaiser, H. Zischler, A. Joverová, P. Nicholas, J. Vyorálek, krajina pôvodu ČR). Takže omyl, protekcia, korupcia alebo zneužívanie systému? Dosaďte si, čo sa komu hodí…
No a tretí odporúčaný film „Mäkké hodiny“ je (podľa noticky) „psychologická dráma o 53-ročnej rozvedenej učiteľke hudby Ilone, ktorej syn zmizol počas výletu na Slovensku. Zlomená matka ho dlhé roky hľadá a potom, keď sa nedarí, najme mladého prostitúta Leona, aby jej syna zosobnil. Vznikne medzi nimi zvláštne puto, ktoré však ich túžby nenaplní.“ Viacerí členovia Rady AVF to „zvláštne“ puto považujú za odsúdeniahodnú zvrátenosť, ospravedlňovanú pomätenosť a zneužívanie životnej núdze.
Audiovizuálny fond má pomáhať a podporovať to najtalentovanejšie a najkvalitnejšie, čo sa rodí v slovenskom úhore… Sú však i takí, čo najradšej a najčastejšie finančne i slovne prihnojujú, vyživujú a zalievajú pýr, náletovú burinu a rýchlo rastúce invázne druhy. Lebo taký je alebo bol štedrý život vo filmárskej bubline. Čerpať tisíce až dvojciferné sumičky vo forme štipendia (popri zamestnaní či podnikaní) na napísanie scenára, potom desaťtisíce na jeho ,vývoj‘, následne státisíce na filmovú produkciu, pýtať k tomu dotáciu na post produkciu a ešte k tomu aj podporu na premietanie v kinách či na festivalovú účasť, to tvorí v celku ten pocit La Dolce Vita…
* * *
No aby som len nefrflal a nekritizoval. Letnému filmovému kinohitu „Duchoň“ priznalo niekoľko odborníkov i nesporné kvality. Dobré herecké výkony, autentické prostredie, dobové kostýmy i atmosféru doby… Všetko toto uchvacuje i mňa a u profesionálnych filmárov obdivujem ich um, zručnosť, profesijné majstrovstvo a neuveriteľné triky s využitím umelej inteligencie v súhre s najmodernejšou technikou. Preto som radšej súhlasil s voľbou jedného z mojich 12-ročných vnukov a dal sa ním nahovoriť na kino premiéru ikonickej ságy o dinosauroch „Jurský svet – Znovuzrodenie“. Namiesto tichých zabijakov kina, pretrpel som radšej v skalickom multiplexe hlučných kinozabijakov. Veď proti gustu žiaden dišputát! Nie…?
A ešte bonus Martin Chodúr: Karol Duchoň — proč je to UMĚNÍ VELKÉHO HLASU? | Keby Náhodou | Reakce zpěváka
5 Odpovedí
Nerozumiem jednej veci: všetci tvrdia, že vo filme Duchoň je náš obľúbený spevák zo socializmu očiernený, vykreslený ako ožran, je to veľmi spolitizovaný film…ale všetci už na ňom boili alebo sa chystajú…to PREČO? …(lebo veď ak je niečo škaredé a smradľavé, tak sa k tomu predsa ani len nepriblížim…).
V tréningu marketingovej prezentácie v deväťdesiatych rokoch sme mali prípad (casestudy), v ktorom bolo treba vytvoriť taký produkt, ktorý by šialene doniesol vysoké zisky napriek tomu, že tovar bol dosť nanič…čokoládová firma na Slovensku dodala čokoládu v nie príliš vľúdnom obale a bol k tomu popis, že „tento tovar priniesol s minimálnymi nákladmi vysoké zisky svojmu producentovi“…
Pokrčený obal sme rozlúpli, čokoládu sme ochutnali – …a bola – SLANÁ!!! Fúúúj, to sme hodnotili, že možno cieľovou skupinou sú budúce mamičky s ich čudnými zvrátenými chuťami…ale bolo nám vysvetlené TOTO: Tá čokoláda bola slaná naschvál…ba dokonca sa to o nej „ticho“ bez platenej reklamy ROZKRÍKLO… a čokoláda išla „na dračku“: každý chcel ochutnať to hnusné čudo…nikto ju nedojedol, ale zato sa z pultov míňala jedna radosť…poučenie?
Normálne by mal byť film DUCHOŇ jasný prepadák…za socializmu by bol ( a oprávnene!) stiahnutý z kín…ale v tejto pokrivenej trhovej demokracii, švihnutej politickým zvrhlíctvom, je to tak neodolateľný „tovar“, že ho chce vidieť každý…
Štefan, vďaka za obsiahly osvetový článok…majiteľovi filmu je to jedno, on si svoje milionové zisky z prepadáku vydobije…
Ďakujem, pán Nižňanský, za veľa dôležitých informácií, ktoré mnohým zostávajú skryté, za pripomenutie potreby pokory a úcty pred veľkým umením, za pomenovanie úbohostí, ktorých sa ľudia dopúšťajú v ošiali popularity a mamonu.
Nádhernou bodkou je bonus M. Chodúra – odborný, inteligentný, faktografický a empatický pohľad na kolegu speváka. Takto nejako by mali vyzerať diskusie o umení…
Videla som ten film. Boli sme na ňom v kine Mladosť na Hviezdku, BA. Prikláňam sa k názoru pána Nižňanského. Keď sa film skončil a prešli aj posledné záverečné titulky, všetci prítomní v kinosále ostali ticho, potom niekto začal tlieskať a podľa pravidiel davovej psychózy sa začali pridávať postupne aj ostatní vrátane mňa. Ale ja som netlieskala filmu ako takému ale preto, že som chcela vzdať hold Karolovi Duchoňovi. Celkový dojem z filmu bol taký, že mi ho prišlo ľúto. Bohužiaľ celý film bol zameraný väčšinou na jeho neduhy a nie na jeho tvorbu.
Neviem, či ste videli film „Bohemian Rhapsody“ o živote Freddieho Mercuryho. Tiež mal temné stránky v živote ale tvorcovia sa zamerali väčšinou na jeho tvorbu a ukázali veľa zo zákulisia tvorby tohoto výnimočného speváka, malo to vysokú umeleckú úroveň.
Bohužial o filme „Duchoň“ sa to povedať nedá. Čudujem sa rodine, že na takéto stvárnenie svojho príbuzného dali súhlas. Keby som bola jeho potomkom, tak budem žalovať týchto tvorcov.
Veľká vďaka redakcii Nového slova za nasvietenie filmu Duchoň z viacerých strán (Milan Benkovský, Gabika Rothmayerová, Štefan Nižňanský).
Redakcii i autorom ďakujem za to, že ma ušetrili negatívnych pocitov po prípadnom pozretí si filmu. Mrzutostí, ponurnosti máme v reálnom živote dosť, po ďalších netúžim, predovšetkým nie v prípade, keď sú vytiahnuté v rozpore s poznaním množstva ľudí, ktorí sa s Karolom Duchoňom stretávali osobne, preexponované nasilu človekom, ktorý v čase spevákovho skonu, ak už občiansky preukaz vôbec mal, mal ho pravdepodobne ešte teplý od tlačiarenského stroja… Štefan Nižňanský čitateľom uľahčil zorientovať sa v ekonomických súvislostiach filmu a azda aj v niektorých motívoch, ktoré viedli režiséra ku konečnému výsledku diela… Bonus, ktorý Nižňanský pripojil na koniec recenzie, je veľkolepou bodkou, ale aj skvelým výkričníkom! Martin Chodúr spolu s Evou Marekovou (poukázanie na film Bohemian Rhapsody) nastavili Petrovi Bebjakovi skvelé zrkadlo jeho veľkosti.
Štefan, dobrá práca, ako vždy.