Štefánikov pamätník v Ríme

S príchodom tohtoročnej jari zažilo večné mesto Rím nevšednú udalosť, potvrdzujúcu úspešnú medzinárodnú spoluprácu na ,kultúrnom fronte‘. Vojenský národný cintorín Talianov privítal po 107. rokoch návrat generála Milana Rastislava Štefánika. Toho hrdinského veliteľa československých legionárov, ktorému ešte 24. mája 1918 odovzdal na Benátskom námestí v Ríme taliansky premiér vlajku česko-slovenských légií. Bolo to de facto prvé uznanie Česko-Slovenska. „Malý-veľký Slovák“ počas prvej svetovej pôsobil dokonca priamo na talianskom vojnovom fronte – ako pilot. Preto Taliani na Štefánika nezabudli a na Piazza della Madonna di Loreto mal dlhé roky umiestnenú pamätnú tabuľu. Dňa19. marca 2026 ministerka kultúry Slovenskej republiky Martina Šimkovičová odhalila na vojenskom cintoríne Campo Verano v Ríme pamätník s bustou generála M. R. Štefánika.  

Sú ako holuby…

Mejnstrím na Slovensku to v spravodajstve síce zaznamenal, no spolu s kultúrnym džihádom v publicistike len ako príležitosť na ďalšie útoky a kritiku. Lebo, ako utrúsil jednooký krčmár Štela v kútskom šenku: „Šak oni sú jak holuby. Co je slovenské, to hnet oserú“… Veru, úctu a rešpekt progresívnej bratislavskej kaviarne nemá ani „Najväčší Slovák“ (víťaz celoštátnej televíznej ankety z r. 2019).

Nedá mi nespomenúť, ako zakaždým vlci, šakaly aj kojoti vyli na dunajskom brehu či v podhradí, keď svit luny striebril tisícročné kamene našej národnej cti, hrdosti aj pokory. Bolo to tak napríklad v júni 2010, keď sa na nádvorí Bratislavského hradu chystalo niečo sviatočné a dlho očakávané… Dobová tlač informovala, že: „Niektorí slovenskí umelci sú proti soche Svätopluka na Bratislavskom hrade, prekáža im autor diela aj námet skulptúry.“ Trom najvyšším ústavným činiteľom (prezident Ivan Gašparovič, predseda NR SR Pavol Paška, premiér Robert Fico) poslali otvorený list, pod ktorý sa podpísali zhruba tri desiatky umelcov a teoretikov umenia. Nesúhlasia „so zámerom umiestniť jazdeckú sochu kráľa Svätopluka od dvorného sochára KSS Jána Kulicha v areáli Bratislavského hradu“. Vtedajšiu svorku viedol archeológ, bývalý minister kultúry za VPN v Čičovej, potom aj v prvej Mečiarovej a tiež v Čarnogurského vláde – Ladislav Snopko („Agnes“).

Prvého septembra 2019, v „Deň ústavy“, zažil premiéru tridsaťmetrový stožiar pred budovou Národnej rady, ktorý tiež vyvolal polemiku. Odporcovia slovenskej štátnosti a predstavitelia opozície (Most-Híd, OĽaNO, SaS) si už od júla neodpustili spochybňovať hriešny – ba až „nehorázny“ – nápad vtedajšieho šéfa slovenského parlamentu Andreja Danka (SNS). „Na vylomeniny Andreja Danka prispievať nebudeme, to radšej kúpim o jeden invalidný vozík viac a darujem ho niekomu, kto to naozaj potrebuje,“ priblížil líder hnutia Sme rodina Boris Kollár. Zámer šéfa národniarov kritizoval aj vtedajší predseda KDH Alojz Hlina. Na protest proti výstavbe vlajkového stožiara na Somárskom vrchu v Bratislave však reagovali prekvapivo nielen politici… Pred budovu NR SR okolo deviatej hodiny ráno 20. júla 2019 dorazili farmári Patrik Magdoško a František Oravec. Na veľkej Tatre sem priviezli asi 3 tony hnoja, ktorý vysypali do vyhĺbenej jamy pri slovenskom parlamente.

K zaujímavostiam, vykresľujúcim svojráz duševných maloroľníkov na našej politickej roličke, by som rád pridal jeden postreh. Taký Eduard Heger (OĽaNO, teraz Demokrati), ktorý ,Dankov‘ stožiar doma ofrflal, sa v marci 2023 spolu so Zelenským rovnakému nadšene klaňal v Kyjeve.

Agenti ŠtB by bledli závisťou…

Tykadlá slovenského kultúrneho džihádu si ráno zapnú počítač alebo mobil, prečítajú kázeň či litánie rabína progresívnej viery Michala Šimečku, zopakujú si Desatoro z biblie liberálnej kaviarne a – poď ho! Sledovať, špicľovať, udávať, kritizovať, hejtovať, protestovať… 

Táto doba je v mnohom šialená. Ako sa to spieva v jednej pesničke skupiny I.M.T. Smile? „Zlodejov je také kvantum, že si kradnú navzájom…“

Im neprekáža, že sa kradne či tuneluje. Im prekáža, že to nerobia ich súkmeňovci, kamaráti alebo rodinní príslušníci… Pozri prípady a kauzy Marty Šimečkovej – matky vodcu progresívnej strany s čoraz zjavnejšími deštrukčnými až fašizoidnými metódami.

Renomovaný výtvarník a vysokoškolský pedagóg Milan Lukáč sa ešte ani nepustil do skicovania budúceho diela pre vojenský cintorín v Ríme – a opozičné hnutie Slovensko už v lete 2025 gagotalo o podvode. Tvrdilo, že rezort kultúry chce bustu objednať za viac peňazí, než by mala stáť podľa odborníkov. Tým „expertom“ bol Igor Matovič, čeliaci vyšetrovaniu z podvodov a nehospodárneho nakladania s verejnými zdrojmi z doby covidovej pandémie… Pričom šéf NKÚ Ľubomír Andrássy šokujúco tvrdí, že sa inšpektori úradu nemôžu dostať k dátam z príslušných ministerstiev(!).

Pamätník s bustou generála

Rimania, Taliani aj turisti z celého sveta teda pri návšteve pietneho miesta uvidia hneď pri hlavnej bráne spomienku na Slováka, ktorý mal k Taliansku blízky vzťah. Apeninský polostrov v tvare čižmy má v živote jedného zo zakladateľov samostatného Česko-Slovenska dokonca osudový význam. Milan Rastislav Štefánik bol v Ríme naposledy na jar roku 1919. Práve vtedy – v nedeľu 4. mája 1919 – odletel z talianskeho letiska Campoformido pri Udine do Česko-Slovenska. Žiaľ, počas tohto letu pri leteckom nešťastí neďaleko Ivanky pri Dunaji zahynul.

Pozoruhodné dielo vzniklo v ateliéri 64-ročného renomovaného sochára, maliara, vysokoškolského pedagóga Milana Lukáča. Bronzovému pamätníku v nadživotnej veľkosti 225 cm, na podstavci s hmotnosťou 170 kilogramov, dominuje busta M. R. Štefánika. Pod generálskou čiapkou hľadí na svet vážna tvár významného muža z posledného obdobia jeho života, poznačená vojnovými útrapami aj zdravotným stavom… Cez hruď mu symbolicky prelieta kométa. „Nielen preto, že bol astronómom“ – vysvetľuje autor – „ale že vo všetkých aktivitách za svojho krátkeho života rovnako zažiaril…“

Fotozdroj: Ministerstvo kultúry SR