Tvorivé rozpätie českého spisovateľa Jaroslava Čejku (1942) je skutočne pozoruhodné. Do literatúry vstúpil ako básnik a zaradil sa do generácie, nazývanej tiež „pětašedesátníci“ (okrem J. Čejku napr. aj J. Žáček, K. Sýs, J. Pelc, J. Peterka a ďalší). Neostal len pri poézii, napísal niekoľko divadelných hier, publikoval aj románové prózy, poviedkové a memoárové knihy, pod pseudonymami detektívky a nateraz poslednou knihou je zbierka krátkych poviedok (tzv. short story, čiže autorom zjednodušene nazývané šortky) s bizarne pôsobiacim názvom Jak jsem přežil vlastní pohřeb. Tento kratší žáner si zvolil po určite namáhavej tvorivej fáze, keď v rokoch 2020-2023 publikoval románovú trilógiu o dobrom vozičkárovi Švejkovi.
Jaroslav Čejka: Jak jsem přežil vlastní pohřeb
Třicet povídek o životě, lásce, zklamání a odpouštění
Vydalo poverprint s.r.o. pod značkou Bookla v Praze 2025, I. vydanie, 240 str.
Z tematického hľadiska sa vo svojich poviedkach autor upiera najmä na reťazec reminiscencií spätých s detstvom a mladšími rokmi života, tiež zobrazuje nie celkom obvyklé životné situácie plné absurdít, grotesknosti a paradoxov, v neposlednom rade sa nevyhýba ani myšlienkam na smrť, súvisiacimi s neodvratným starnutím a závažnými zdravotnými problémami, nezabúda využívať bohaté skúsenosti z oblasti medziľudských vzťahov, keďže prešiel mnohými povolaniami či zamestnaniami, a toto všetko okoreňuje svojráznym zmyslom pre humor, často až čiernym, ktorý však pôsobí napodiv povzbudzujúco. Nevyhýba sa ani veľmi smelým sexuálnym a erotickým motívom, jeho hrdinovia a hrdinky, neraz ide o gejov či lesby, sú väčšinou obdarení silnými erotickými túžbami, dokonca až nymfomániou (poviedka Autocenzura). Napísal aj poviedku o znásilnení, ale akoby v opačnom garde – „obeťou“ sa stane návštevník či presnejšie klient kúpeľov inžinier Bohuslav Papoušek, náhodne sa ocitnuvší na súkromnej oslave sám v spoločnosti dvoch roztúžených žien. V čitateľovi však môže skrsnúť podozrenie, či nešlo skôr o „švédsku trojku“ ako o znásilnenie (poviedka Znásilnění)… Využíva tiež výdatnú porciu irónie a sebairónie, hru so slovami, ale miestami sa nevyhne ani nostalgickému tónu. Ešte treba dodať, že vo všetkých poviedkach, bez rozdielu, či je rozprávačom muž alebo žena, starší alebo mladší človek – často sa spomínajú tzv. Husákove deti – vo fragmentoch, čriepkoch či alúziách sa objavujú fakty a skutočnosti z autorovho života, jeho autopsia. Kompozične sa zbierka skladá z dvoch častí – v prvej, nazvanej Autostory, využil v názvoch všetkých „šortiek“ slovotvornú predponu auto-, čo nevyznelo len ako autorov zmysel pre hru so slovami, ale aj ako funkčný motivačný prvok. Hneď v prvej poviedke Autobiograf sa predstavuje ako rozprávač, obzerajúci sa za svojou životnou cestou, ale aj s vtipnými aktualizačnými prvkami (zmienka o poslankyni Nerudovej a súčasnom českom prezidentovi v alúznej súvislosti s agentom 007). Veľkú časť životných skúseností vložil aj do osudov hrdinu poviedky Autogramiáda básnika Jakuba Bednářa, ktorý po nežnom prevrate musel skúsiť šťastie kvôli zmene existenčných okolností v reklamnej agentúre vymýšľaním hodnotných reklamných sloganov, ako bol napríklad ten pre novú tehelňu: „I zednická srdce zjihla. Konečně pořádná cihla!“ (s. 29). Aj v poviedke Narozeninová jízda tramvají tlmočí osobnú skúsenosť, s ktorou súvisí jeho vrelý vzťah k Slovensku: „Když mi bylo třináct, poslala mě plicní lékařka, která mně neúspěšně léčila těžké astma, do dětské léčebny na Štrbské pleso. Ve Vysokých Tatrách jsem pak strávil celé čtyři měsíce. Kromě toho, že jsem se tam naučil slovensky, což mi později pomohlo u maturity z češtiny, se mi tam za papírovou tříkorunu dostalo od cikánky v pestrobarevné sukni a se spoustou zlatých ozdob předpovědi, že se nedožiji třicítky. Ale to zlato bylo nejspíš kočičí a vědmy mi nervy neničí. Takže jsem nad tím mávl rukou.“ (s. 167).
Výraznou bodkou celej knižky, čítanej jedným dychom, je epilóg Můj předčasný pohřeb, v ktorom objasňuje pohnútky, ktoré ho viedli k mimoriadne recesistickému až neuveriteľnému rozhodnutiu usporiadať vlastný pohreb, ako sa aj stalo 1. apríla 2025 v strašnickom krematóriu. Oznámenie o konaní tohto obradu vzbudilo veľký mediálny ohlas a vystrašilo aj jeho priateľov na Slovensku…
J. Čejka na malej ploche „short story“ v účinnej epickej skratke približuje príbehy zo života postáv, ktoré autora zrejme obklopovali a mali zaujímavé životné osudy, hodné zaznamenania. Dominantnými motívmi ich osudov sú láska, priateľstvo, rodinné väzby, ale aj bolesť a sklamanie z rozchodov či nedorozumení. Tiež môžeme konštatovať, že sa autorovi podarilo – možno neúmyselne – odzrkadliť podstatu českej duše posledných cca 80 rokov, čo je úsek autorovho života, v ktorom má svoje miesto aj ľudová múdrosť, hodnotový odkaz minulých generácií, ako aj miestami tragikomicky pôsobiaci obraz bežného života so schopnosťou odpúšťať omyly a prešľapy, nevery a sklamania.
(Vyšlo v Literárnom týždenníku 1 – 2/ 22. januára 2026)
