Z pamätí významných osobností sa čitateľ zvyčajne dozvie viac než z oficiálnych životopisov a oslavných článkov. Platí to aj o pamätiach Jiřího Menzla (23. 2. 1938 -5. 9. 2020), ktoré pod názvom Rozmarná léta vydal v češtine ešte v roku 2013. Rozsiahly text je doplnený aj množstvom fotografií. Najznámejší český filmový režisér druhej poloviny 20. storočia v nich neobyčajne otvorene maľuje svoj život počnúc detstvom, štúdiami, realizáciou svojich filmov (s výnimkou posledných), ale aj svoje priateľstvá, nesplnené sny, cesty v zahraničí či vplyv i zákulisie politiky Barrandova i vplyvy politických zmien.
Ako inak, Menzel začína svojím detstvom v typickej rodine stredných vrstiev skúšanej najprv počas protektorátu a potom aj po februári 1948. Niektoré opisy bežného vtedajšieho života sa mi zdajú blízke, hoci som od režiséra o pár rokov mladší. Mladý Menzel bol posadnutý divadlom a literatúrou a ešte pred maturitou mal už prečítaného Tolstého i Stendhala. Už tu začína autorov sebakritický tón popisom neduživého a málo priebojného chlapca, ktorého najprv neprijmú na Divadelnú fakultu a len priam zázrakom sa potom dostane na Filmovú akadémiu. Aj tam sa však cítil oproti spolužiakom menejcenným. Vysoko vyzdvihuje zásluhy svojho profesora Otakara Vávru, ktorý „ho naučil remeslu“, ale spomína aj na prednášky Karla Högera či Milana Kunderu. Pomocnú ruku mu vždy podala staršia spolužiačka Viera Chytilová.
Bol však súčasťou novej českej filmovej vlny (jedna z poviedok v kolektívnom filme Perličky na dne), aby potom zažiaril v roku 1966 oscarovým filmom Ostro sledované vlaky. Menzel ma šťastie na výnimočné predlohy, ako boli diela Bohumila Hrabala, Ladislava Vančuru, Josefa Škoreckého či Zdeňka Svěráka, z ktorých vedel vyťažiť maximum a vytvoriť si svojský poeticko-ironický štýl zobrazenia sveta. Čitateľa možno prekvapí, že tak ako mnohí svetoví herci aj on sa cítil bližšie k divadlu než k filmu. Do dejín pražského Divadelného klubu, ale aj českého divadla vôbec. vojde jeho inscenácia Macchiavelliho komédie Mandragora, v ktorej neskôr prevzal aj hereckú úlohu po Pucholtovi a ktorú mnohokrát režíroval aj v iných českých, no najmä zahraničných divadlách. Dnešným mladým sa môže zdať paradoxné, že v prvom päťročí normalizácie mohol na základe zmlúv cestovať ako divadelný režisér do zahraničia, kde potom aj neskôr režíroval svetovú klasiku, najmä Shakespeara, ale aj Aristofana, Molièra, Čechova. De Filippa a O Caseya (Bochum, Západný Berlín, Dubrovník, Tampere, Zagreb, Bazilej, Locarno). K filmovaniu sa mohol vrátiť po tom, čo nakrútil dokument zo stavby Zlaté dno, ktorý sa podľa neho robotníkom páčil. Ešte koncom 60. rokov absolvoval trojmesačný študijný pobyt v Paríži a v roku 2000 sa zúčastnil na Madeire medzinárodného stretnutia filmových tvorcov. V tom čase sa už mladá generácia tvorcov nielen u nás, ale aj vo svete začala stavať kriticky k starším kolegom, čo Menzel dokumentuje na prípade oscarového francúzskeho režiséra René Clementa, ktorého mladí ignorovali. Počas svojich ciest sa dostal do kontaktu s významnými umeleckými osobnosťami, ako boli de Sica, Hitchcock, Dürrenmatt, Polanský, Voskovec a hviezdy Hollywoodu. Je zaujímavé, že z navštívených miest režiséra viac nadchol estónsky Tallin než Leningrad.
V knihe sú zaujímavé pasáže o filmoch, ktoré sa Menzelovi nepodarilo realizovať. Napríklad rokoval o sfilmovaní pamätí nemeckého Hitlerovho architekta Alberta Speera po jeho prepustení z väzenia, alebo sa spolu s francúzskou hviezdou Marlène Jobertovou pokúšal pripraviť o nej film.
Zaujímavý je opis situácie na Barrandove v rokoch normalizácie, keď Menzlovi hádzal polená pod nohy nie riaditeľ, ale jeho námestník a vyslovuje poľutovanie, že Čechy nemali svojho Miroslava Válka. Zaujímavé sú aj referencie o pokusoch dostať po okupácii „milosť“, v ktorých komunistickí funkcionári pôsobia viac ako obete systému než ochotní realizátori zákazoch a trestov. Režisér spomína aj na svoje filmové lásky, medzi ktoré patril režisér Martin Frič vraj oveľa významnejší oproti svojim prvorepublikovým kolegom. Pokiaľ ide o literatúru, v mladosti zbožňoval Čapka a Čechova, no vo filmoch dokázal skvele zachytiť špecifickú poetiku Hrabala a Vančuru. Len tak na okraj konštatuje, že v USA prijali jeho Vlaky s nadšením, no Vančurovo Rozmarné leto ich nechalo chladnými. Menzel nezabúda ani na svojich spolupracovníkov, predovšetkým kameramana Jaromíra Šofra. Istý priestor venuje aj svojej hereckej kariére, o ktorej nemal veľkú mienku, pretože nemal herecké školenie, podobne ako skvelý herec Jaromír Hanzlík. Z ostatných hercov venuje zvýšenú pozornosť a obdiv Rudolfovi Hrušínskemu a Josefovi Abrhámovi. S nostalgiou spomína aj na svoju spoluprácu s Divadlom na zábradlí. Pri kapitole venovanej filmu Postřižiny konštatuje o Magde Vášáryovej, že filmovanie ju príliš nebavilo. K situácii v dnešnom českom filme sa vyjadruje, že režisérom chýba úcta k štýlu a žiali nad tým, že dnešní dramaturgovia sa namiesto dotiahnutia scenára do ideálneho konca venujú získavaniu peňazí na nakrúcanie.
Veľká časť textu je venovaná nakrúcaniu a ohlasu režisérových filmov do roku 1988. Prechod do demokratického režimu znamenal aj zlom v oblasti kultúry a filmu. A tak posledným filmom, ktorému venuje pozornosť je Koniec starých časov opäť podľa Ladislava Vančuru. Tento i ďalšie Menzelove filmy síce v zahraničí bodovali, ale domáca filmová verejnosť im už nepriala.
Knihu vrelo odporúčam každému, kto mal či má rád film. Navyše z jej textov hojne čerpala aj Adriana Šteflová v takisto zaujímavej knihe Forman vs. Menzel (2014).
