Nech svitne deň!

Ľubomír Ferko

Pripomeňme si pri príležitosti štátneho sviatku Bulharskej republiky, Dňa nezávislosti 22. septembra, významný míľnik v kultúrnej spolupráci našich národov

Významným míľnikom je doposiaľ jediná antológia modernej bulharskej poézie XX. storočia s názvom Nech svitne deň! Zborník je hĺbkovou sondou do poetickej literárnej tvorby bratského národa. Toto unikátne dielo je u nás málo známe. Inicioval, zostavil a  básne preložil môj otec, spisovateľ a dramatik Milan FERKO. Za tento významný a doposiaľ ojedinelý akt priateľstva v našich kultúrnych vzťahoch bol ocenený štátnym vyznamenaním Bulharskej republiky, radom Cyrila a Metoda (1969). Zborník uvádza diela až 52 autorov klasickej a modernej bulharskej poézie a otvára dovtedy netušený rozsah a význam časti literárnej tvorby v dejinách balkánskeho národa. Zaslúži si preto, aby sme si pripomenuli neprávom zabudnuté dielo.

Milan Ferko bol na prvej zahraničnej ceste v Bulharsku v roku 1951. Bola zameraná na spoluprácu v kultúre a zblíženie mládežníckych organizácií. Otec bol krajinou očarený natoľko, že sa naučil po bulharsky, čo vyústilo do prekladov klasikov ako Vapcarov či Smirnenský. Aj vďaka tomu si získal priateľov z oblasti literatúry ako Veselin Chančev, Radoj Ralin, Väťju Rakovski, Dobri Žotev, Ľubomír Levčev a mnohých iných. Priatelil sa vďaka svojej všestrannej tvorbe aj so spisovateľmi ostatných slovanských národov. V Rusku s Jurijom Levitanským, Robertom Roždestvenským a Bulatom Okudžavom, na Ukrajine to boli Bogdan Čalyj a Dmitro Pavlyčko, v Juhoslávii Dragan Lukić, Dušan Radović a prozaik Dobrica Ćosić. Všade si získaval priateľov podobného zamerania ako bol on sám. Ale vráťme sa k spolupráci s bulharskými literátmi.

Bezprostredným impulzom na zostavenie antológie modernej bulharskej poézie bol fakt, že bola (a ešte stále je) u nás temer úplne neznáma. Knihu vydalo Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry v roku 1960. Obálku a grafickú ilustráciu vytvoril pezinský rodák, grafik Jozef Baláž, ktorý  ukončil svoje štúdiá v roku 1951 na Akadémii výtvarných umení v Sofii. Preklady diel bulharských básnikov boli ojedinelé a zriedkavé, zborník mal preto snahu zaplniť túto medzeru a náš dlh voči bulharskej literatúre ako celku. Práve v nej sa zreteľne odrážajú dejinné zvraty a významné momenty balkánskeho národa v posledných storočiach. Preto tu nájdeme reflexie na politické revolúcie, odboj a iné významné spoločenské udalosti  či sociálne cítenie rovnako ako prírodnú a ľúbostnú lyriku. Výber priblížil túto prekrásnu krajinu s vysokými pohoriami, mohutným tokom dolného Dunaja či malebnými zákutiami pobrežia Čierneho mora. Zastúpenie tu majú klasici rovnako ako vtedy najmladší autori, ktorí práve vstúpili do literatúry. Antológia dokazuje, že duch, zameranie a myslenie bulharských autorov nám nebolo cudzie. Naopak, máme viac spoločného, ako sa na prvý pohľad zdá.

Poézia činu

Tak nazval Georgi Vlčev svoj prológ v antológii. Zaoberá sa hodnotením historických skúseností a tradičnými východiskami poézie, ktorá čerpá z prameňov ako boli ľudové piesne a mytológia. Uvádza závažné fakty z obdobia vzniku modernej poézie a význam nového azbukového písma na vyrovnaní sa s byzantským vplyvom a jeho vyspelou literatúrou. Zaoberá sa heslovite aj hrdinským eposom z druhej polovice 19. storočia, ktorý sa viaže na obdobie tureckej nadvlády a je hlavným reprezentantom najstaršej básnickej tradície, ktorá stála pri zrode mnohých talentovaných básnikov bulharskej moderny.

Autor predslovu upozorňuje aj na dôležitý fakt, že do roku 1918 nevyšiel na Slovensku ani jeden preklad z bulharskej poézie. Až v období po prvej svetovej vojne sa zjavili prvé lastovičky: v tom čase bol publikovaný preklad básní Ch. Boteva od J. Poničana a Horovove preklady Smirnenského a Vapcarova. Neskôr na to nadväzujú najmä časopisecké ukážky z poetickej tvorby mladších autorov.

Názov antológie modernej bulharskej poézie Nech svitne deň! je z pera klasika Christa Smirnenského. Zostavovateľovi sa zdal byť dostatočne reprezentatívny a výstižný, lebo rovnomenná báseň je síce pesimistická a dramatická, no napriek tomu svojím záverom optimistická. Dobre reprezentuje a odráža ducha doby.

Obsah zborníka čerpá z bulharských originálov od Borisa Dolčeva Antológia bulharských revolučných poetov (Sofia, 1945), zo zborníka Pätnásť rokov bulharskej poézie (Sofia, 1959), výberu poézie Jedna generácia (Sofia, 1959) a textami, ktoré na doplnenie poskytol Zväz bulharských spisovateľov. Konečný počet autorov je 52, preto ich, pochopiteľne, nemôžem spomenúť všetkých. Nech mi prepáčia, ale vybral som len zopár najvýznamnejších a tých, ktorých som kedysi osobne stretol. Tak tu je aspoň pol tucta:                                                     .               

Na prvom mieste je to Nikola J. Vapcarov (1909 – 1942), najznámejší bulharský básnik z obdobia odboja Bulharov proti fašizmu. Je ním napriek tomu, že tragické udalosti zabránili jeho rozsiahlejšej tvorbe. Je nositeľom Medzinárodnej ceny mieru in memoriam. V roku 1940 vydal svoju jedinú knihu Motorové piesne a redigoval noviny Literárny kritik. Ako bojovníka proti fašistickému režimu ho umučili a zastrelili ešte počas druhej svetovej vojny.

Christo Smirnenski (1898 – 1923) strávil mladosť v Macedónsku, dnešné Grécko, neskôr sa rodina presťahovala do Sofie. Roku 1915 sa stal aktívnym publicistom a prispieval do rôznych časopisov. Venoval sa tvorbe humoristických básní, fejtónov i poviedok. Jeho tvorba mala napriek okolnostiam prevažne optimistické ladenie, s obdivom k revolučným zmenám v symbolickom a mytologickom duchu. Jeho prvotinou je básnická zbierka Rôzne vzdychy vo veršoch a próze (1917), ktorú vydal pod pseudonymom Vedbal. Stal sa jedným zo zakladateľov časopisu Smiech a slzy v roku 1917. Neskôr zakladá humoristický časopis Maškaráda 1922. V roku 1922 vydal zbierku angažovanej poézie Nech svitne deň!, o rok neskôr knihu Zimné večery. V roku 1923 mu bola diagnostikovaná tuberkulóza. Chorobe podľahol len niekoľko mesiacov pred dovŕšením 25. roku života.

Väťo Rakovski (1925 – 2008), úspešný básnik, publicista a diplomat. Zásadným spôsobom sa zasadil za rozšírenie a popularizácie slovenskej a aj českej literatúry v Bulharsku. Pôsobil aj ako prekladateľ, lebo bol jedno funkčné obdobie kultúrnym atašé na Bulharskom veľvyslanectve v Československu. Celkovo napísal tridsať básnických zbierok. Jeho tvorba bola ocenená viacerými cenami a medailami aj v Československu.

Radoi Ralin (1923 – 2004) okrem toho, že sa preslávil ako básnik, bol aj satirik a kritik bývalého režimu. Napriek viacerým ponukám sa odmietal priamo angažovať v politike. Jeho diela boli preložené do 37 jazykov. Bol laureátom mnohých literárnych cien. Debutová zbierka básní je Tvorenie básní (1949), ďalej Vojenská knižka (1955), Nečakané pocity (1959) a posledná básnická zbierka nesie názov Právo byť sklamaný (2003). Jeho najznámejším dielom je zbierka Štipľavé papričky (1968) s karikatúrami Borisa Dimovského. Bola zakázaná a stiahnutá z trhu, ako bývalo zvykom s nepohodlnou literatúrou v socialistických krajinách.

Blaga Dimitrovová (1922 – 1993) patrila ku generácii debutujúcej koncom druhej svetovej vojny. Skončila sofijskú filozofickú fakultu a neskôr dosiahla titul kandidáta filozofických vied na Gorkého literárnom inštitúte v Moskve. S vydávaním veršov začala v roku 1954. Sú to Piesne o Rodopách, Cesta k sebe samej (1965); román Odchýlka (1967) bol aj sfilmovaný. V roku 1969 preložila spolu s Alexandrom Milevom starogrécky epos Iliada. Spolu so svojím manželom, literárnym kritikom Jordanom Vasilievom, vydala diela Bagrianova mladosť a Čierne a biele dni (1975). Obe knihy boli zakázané. Neskôr vydáva dielo Tvár (1981). V nasledujúcich knihách  Odtiaľto a ďalej a Siluety priateľov (1992) opísala svoje spomienky na milovanú učiteľku. Bola aktívna aj ako prekladateľka z ruskej poézie (napríklad Vasilij Ťorkin). Tiež publikovala v rôznych novinách a časopisoch. Neskôr bola aj politicky aktívna a dotiahla to až na bulharskú viceprezidentku.

Jelizaveta Bagrianová (1893 – 1991) je považovaná za jednu z najtalentovanejších bulharských poetiek minulého storočia a ťažiskovú osobnosť modernej feministickej literatúry. Debutovala v roku 1915 básňami v časopise Súdobá myšlienka. Uznanie a popularitu získala zbierkami veršov Večná a svätá (1927), Námorníkova hviezda (1932), Srdce človeka (1936) a Od brehu k brehu (1963). Venovala sa aj prekladateľskej činnosti. Vo svojich dielach často oslavovala ženskosť, túžbu po voľnosti, slobode, kráse a láske. Po druhej svetovej vojne bola veľmi plodná v oblasti poetickej tvorby, za čo dostala v roku 1950 štátne vyznamenanie. Zborník Päť hviezd z roku 1953 znamenal ďalší pozitívny vývoj v jej tvorbe.

Pár slov na záver

Všimol som si s údivom, že viaceré naše štátne ústavy a organizácie, ktoré sa zaoberajú slovensko-bulharskými vzťahmi či špeciálne kultúrou a literárnou spoluprácou,  nezaznamenali, že táto doteraz jediná rozsiahla antológia modernej bulharskej poézie existuje. Na internete som o nej nenašiel ani slovo. Len prostredníctvom umelej inteligencie som našiel zmienku o samotnej zbierke, ale ani slovo o autorovi, prekladateľovi a zostavovateľovi! Mám pocit, akoby si ten, čo kŕmi umelú inteligenciu informáciami, dal dôkladnú námahu zatajiť tvorcu knihy. O nás bez nás! Samozrejme, netýka sa to antikvariátov, kde sa občas kniha ešte vyskytuje bez zatajovania pôvodcu. O tom, čo je za tým, sa môžeme len domnievať… je to selektívna amnézia, cenzúra, vymazanie nepohodlných autorov z kolektívnej pamäti či len nechuť spomenúť zostavovateľa a prekladateľa antológie JUDr. Milana Ferka pre jeho dôslednú pronárodnú a proslovenskú činnosť? Museli by priznať priekopnícky charakter jeho diela, pokloniť sa jeho pamiatke a vzdať mu zaslúženú vďaku a úctu za desaťročia budovania a prehlbovania priateľstva s bulharským národom.  

Ako napriek uvedeným faktom si Bulharský kultúrny inštitút pod vedením riaditeľky Eleny Arnaudovej uctil autora antológie a pri príležitosti jeho osemdesiatky (2009) a poskytol mu priestor na besedu s kultúrnym publikom.

P.S.
Len nedávno prijala ministerka kultúry SR Martina Šimkovičová novú  mimoriadnu a splnomocnenú veľvyslankyňu Bulharskej republiky na Slovensku Snežanu Jovevovú-Dimitrovú. Rokovali nielen o spoločných témach, ako sú cyrilo-metodské tradície, vzájomné kultúrno-historické dedičstvo, ale aj rozvoji inštitucionálnej spolupráce či uchovaní vzdelanostného odkazu. Zhodli sa, že naše dlhodobé a bezproblémové väzby podporuje aj fakt, že tieto témy nie sú nové, majú už dlhú tradíciu a sú naďalej rozvojaschopné. Preto zostáva dúfať, že podpora, ktorá smeruje do tradičnej kultúrnej spolupráce, sa prejaví aj v zachovaní pravdivej, neskreslenej vzájomnej kultúrnej pamäti.

Snímky: Autor