Juraj Hocman, historik, bývalý pracovník MZV SR a vysokoškolský pedagóg
Snáď mi bude odpustené, že som ich z historicko-spoločenského a dobrodružného žánru, ktoré mi boli najbližšie, vybral až sedem. Ak mám byť voči sebe úprimný, na menšie čísla som sa nedokázal dostať. Od chlapčenských a mládeneckých liet boli a sú mojimi nerozlučnými spoločníkmi. Vo vyťahaných väzbách, so zožltnutými stránkami poliatymi tu a tam kakaom. Uvedené tituly sa mi v pamäti spájajú s konkrétnym životným obdobím, preto ich uvádzam v poradí, v akom som ich po prvý raz čítal.
Jack London: Posledný boj (Mladé letá 1963). Nerátajúc detskú literatúru a winnetouovky, výberom poviedok klasika severoamerickej literatúry a „tuláka po hviezdach“ sa moja čitateľská kariéra začala. Nasmeroval ma k nej môj otec, keď som bol tretiakom na základnej škole. Dnes už šípim prečo. Možno to aj oľutoval, lebo som za ním podchvíľou chodil, aby mi vysvetľoval to, čomu som nerozumel. Nebolo toho málo, no otcova trpezlivosť bola obdivuhodná. Svet dobrodruhov, zlatokopov, boxerov, cestovateľov, aborigénov severoamerických i tichooceánskych, dokonca zvierat – najmä vlkov a psov – bol taký šíri a zaujímavý. Podaný jednoducho a pritom strhujúco autorom, ktorý mnoho z toho, čo napísal, zažil na vlastnej koži. Od silného príbehu „necivilizovaného“ muža s čiernou farbou pokožky, ktorý sa obetuje, aby zachránil svojho bývalého pána a súčasného priateľa (poviedka Pohan), zachytenia (chvíľkovej? trvalej?) krízy identity miešanky uväznenej vo svojom tele a civilizačno-spoločenských bariérach kanadsko-amerického Severu (Biela Li Wan) po mladého boxera, ktorého vychováva jeho otec ďaleko od sveta ako lovca schopného sa postarať sám o seba tak, aby nepodľahol skazenosti civilizácie (Posledný boj). Ďakujem, oci.
Robert Graves: Ja, Claudius (Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1964) a Claudius Boh (Tatran 1967; oba tituly rátam ako jeden celok). Apokryfnú autobiografiu rímskeho cisára Claudia podávajúcu neobyčajne živý obraz udalostí odohrávajúcich sa v Rímskej ríši za panovania julsko-klaudijskej dynastie, ako ich od svojho detstva videl on sám, som čítal so zatajeným dychom. Historické fakty (skutočný Claudius, do ktorého sa autor prevtelil, bol historik, autor nezachovaných kníh o Etruskoch a Kartágu) sú podané ucelene, sviežo a nadčasovo, čiže aktuálne a moderne z pohľadu každej doby a jej čitateľov. Keď som knihu – knihy dočítal, začal som, popri súbežnom čítaní iných, zodpovedajúcich môjmu veku, odznova. Pri Gravesovi som po prvý raz zvedavo nazeral do sveta dospelých aj keď bol minulý a z toho, čo som sa o ňom dozvedal, som vôbec nebol nadšený.
Jevgenij Viktorovič Tarle: Napoleon (Pravda 1946). Kniha medzinárodne uznávaného ruského historika o jednej z najznámejších postáv svetovej histórie patrí medzi odborné publikácie, no číta sa ako román. Existujú desiatky výborných historikov, ale písať ako Tarle nedokážu všetci. Nato musíte poznať predmet svojho záujmu zvonku i zvnútra dokonale. Naplno sa to prejaví v ľahkosti a zrozumiteľnosti textu. Postupom času mi začal vadiť miestami kostrbatý slovenský preklad, ktorý mrzačil francúzske mená a názvy, pretože ich foneticky preberal a prepisoval z ruštiny. Dnes ho chápem ako neodmysliteľnú patinu na tejto skvelej knihe, ktorú som čítaval, spoločne s Gravesovým Claudiom, dookola od siedmej – ôsmej triedy základnej školy.
Mika Waltari: Riman Minutus (Slovenský spisovateľ 1972). Klasický historický román obľúbeného fínskeho autora som po prvý raz čítal, keď som končil základnú školu a chystal sa na gymnázium. Očaril ma, v hlavnom hrdinovi, ktorý začínal svoje rozprávanie v mojom veku, som videl samého seba. Bol to mladík so sľubnou budúcnosťou, nie ako ten outsider, zajakavý, krívajúci a odmietaný Claudius, ktorý sa na staré kolená predsa len stal cisárom a dobyvateľom Británie. No len do okamihu, keď postupne prestával byť hrdinom a život za vlády cisára Nera ho prinútil ku kompromisom a viac, ktoré mali od hrdinstva ďaleko. Dnes mu, vlastne obom, dokonale rozumiem. Skvelá kniha od výborného autora ďalších historických románov s mimoriadnym citom pre históriu, titulov ako sú „Nesmrteľný Turms“, „Egypťan Sinuhe“, „Čierny Anjel“ a „Jeho království“. Sprevádza(jú) ma neustále aj keď ho (ich) pri sebe práve nemám.
Gustave Flaubert: Salambo (Tatran 1974). Žiarlim. Prajne a v dobrom. Kniha z roku 1862 predbehla svoju dobu minimálne o polstoročie. Príbeh vzbury kartáginských žoldnierov proti mestu, ktoré si ich najalo na boj proti Rímu, a ktoré ich nedokázalo po prehratej vojne zaplatiť, vnímam, čo som si uvedomil až pri písaní týchto riadkov, farebne. Pri iných knihách na tom nezáleží. No Flaubertovu knihu charakterizujú práve opisy a farby. Keď sa k tomu pridá schopnosť písať ako bývalý vojak či vojnový korešpondent priamo z bojiska a zo zákopov (Remarque, Hemingway) vznikne solitér. A ten jazyk. Pri Gravesovi a Waltarim vidím postavy, u Flauberta príbeh ako celok. Musel byť kdesi v dave pyšného mesta vládnuceho moriam alebo v bojujúcich armádach, inak si to neviem vysvetliť. Majstrovské dielo. Podľa všetkých parametrov žánru.
Karel Schulz: Kameň a bolesť (Práca 1957). V maturitnom ročníku som túto výnimočnú knihu prečítal tri razy a v nasledujúcich štyroch-piatich rokoch cielene vždy v septembri, keď dozrieva a doznieva leto a začína sa niečo nové. Príbeh Michelangela Buonarrotiho vsadený do pomerov renesančného Talianska ma uchvacoval svojím rytmom, šírkou a hĺbkou autorovho záberu. Schulzov román podľa môjho názoru (vec literárneho vkusu a osobných preferencií) predstihuje aj „Agóniu a extázu“ Irvinga Stonea s identickou témou. Úvodná scéna, opis nočného príchodu nájomných vrahov do Florencie v apríli 1478 s úmyslom spáchať atentát na Lorenza a Giuliana Mediciovcov známym z histórie ako sprisahanie Pazziovcov je s veľkou pravdepodobnosťou ovplyvnený Michelangelovou básnickou tvorbou (sonet Chi di notte cavalca – Kto cvála za noci – ktorému nie je nepodobný neskorší Goetheho „nočný“ Erlkönig). Karel Schulz písané prežíva. Texty maľuje na klenby chrámov a bazilík a scény vytesáva a oslobodzuje za cenu bolesti z kameňa a mramorových blokov podobne ako hlavný hrdina jeho knihy.
Irwin Shaw: Mladé levy (Obzor 1968). Osud troch mladých mužov – mladých levov: lyžiarskeho inštruktora Christiana Diestla z rakúskych Álp, Noaha Ackermana, predavača židovského pôvodu z Kalifornie, a spisovateľa Michaela Whiteacrea z unudenej vyššej strednej vrstvy východného pobrežia Spojených štátov sa pretne na poslednej strane tohoto nesmierne pôsobivého románu. Kým sa tak stane, čitateľ je svedkom ich životných osudov počas druhej svetovej vojny. Autor stojí nad príbehom, nikomu nedrukuje a nemoralizuje, a toto sa mi na ňom rátalo a dodnes ráta najviac. K čitateľovi miestami prehovára v cynicky úprimnej postave kapitána wehrmachtu Hardenberga, Diestlovho nadriadeného. Knihu som čítal ako rovesník prvých dvoch hlavných postáv, tridsiatnik Whiteacre mi už pripadal starý. Parafrázujúc posledné slová jedného z hlavných protagonistov románu môžem len s uznaním a obdivom povedať: „Vitajte v literatúre s veľkým L!“
* * *
Odvtedy som prečítal aj ďalšie pekné, zaujímavé a hodnotné knihy, ale, slovami Milana Lasicu, aj vzhľadom na kontext a okolnosti, „nikdy to už nebolo ono“. („V tom istom meste“, interpreti Richard Müller a Milan Lasica, text Jaro Filip, 2002).
Anketa – vyhlásenie
MOJE NAJMILŠIE | KNIHY KU KTORÝM SA RADI VRACIAME
Anketa – odpovede
MOJE NAJMILŠIE 1 | Ľuboš Blaha, Stanislav Buchta, Michal Majtán
MOJE NAJMILŠIE 2 | Rastislav Tóth Lukáš Perný, Jozef Špaček
MOJE NAJMILŠIE 3 | Jaroslav Rezník, Jaroslav Čejka
MOJE NAJMILŠIE 4 | Gabriela Rothmayerová, Vladimír Blaho
MOJE NAJMILŠIE 5 | Ján Lofaj, Peter Juza
MOJE NAJMILŠIE 6 | Helena Dvořáková, Hana Košková
MOJE NAJMILŠIE 7 | Oľga Škorecová, Jozef Schwarz
MOJE NAJMILŠIE 8 | Gustáv Murín
MOJE NAJMILŠIE 9 | Ladislav Hohoš
