HELENA DVOŘÁKOVÁ, spisovateľka, novinárka
Ťažko vybrať tri knihy z toho, čo som poprečitovala. Mnohé som už aj zabudla, ale niečo z každej vo mne je. Som vlastne z kníh.
1. Vždy mi je najmilšia tá, ktorú práve čítam a teraz je to Komnata ozvien (Slovart 2022, 424 strán, preklad Otto Havrila). Napísal ju írsky spisovateľ John Boyne (1971), ktorý majstrovsky analyzuje súčasný svet so všetkými jeho „vylomeninami“. Sám sa ho snaží pochopiť a v Komnate ozvien to robí veľmi zábavne cez košatý príbeh úspešnej (ale novinkami digitálnej doby zmietanej) londýnskej rodiny. Prepiera celý svet – vonkajší aj ten vnútorný. To by bola teda tá moja prvá aktuálna knižná favoritka.
2. Medzi moje najmilšie a trvalé lásky patrí kniha, čo napísala moja dcéra Barborka Dvořáková Hatráková o našej rodine a volá sa Tatove odkryté dejiny venované Kubovi. Potvrdzuje mi, že kniha môže byť aj prostriedok proti jednoznačnosti smrti a dokáže zhmotniť životy ľudí, aby sa ich dalo navždy dotýkať. Aj preto ich milujeme.
3. Knihy milujeme aj pre príbehy s nimi spojené. Podrobnejšie sa preto ešte zmienim o tretej mojej obľúbenej knihe, ktorá vstúpila do môjho života, keď som mala sedem rokov. Ide o dielo Aliny Ferdinandy Perlička. Je to moja prvá knižná láska a dodnes ju mám stále na očiach (nie len jej chrbát) a pozerám sa na ňu ako na dobrý obraz či talizman. Dostala som ju za prvé dobré vysvedčenie a je v nej venovanie rodičov z 8. februára 1950. Kniha sa mi hneď zapáčila. Je to príbeh bábiky, ktorá sa dostane do košickej rodiny a stane sa jej súčasťou. Kniha je napísaná veľmi sviežo a inteligentne, autorka si ju aj sama ilustrovala. Perlička ma fascinovala možno aj preto, že som v nej uvidela svoju budúcnosť. Aj ja podobne ilustrujem niektoré svoje texty a môj imidž pripomína jednu kresbu z Perličky. Nič som však neodkukala od Aliny Ferdinandy, boli sme si podobné a aj preto mi bola kniha blízka. Našla som v nej samu seba, čo asi často rozhoduje o tom, ktorú knihu si obľúbime (čo neznamená, že nemám rada knihy, s ktorými polemizujem). Život mi umožnil, že som sa s Alinou Ferdinandy – medzičasom sa stala významnou sochárkou – stretla v jej bratislavskom ateliéri, aby som s ňou urobila rozhovor. Bola podmanivá, impozantný typ Junona v montérkach, vtipná, srdečná až euforická. Udialo sa to 31. marca 1968, ešte sme boli opantaní politickou jarou. Ukázala som jej moju starú Perličku, bola dojatá a napísala mi do nej sľub, že mi onedlho venuje exemplár z nového vydania. Perlička je vraj totiž konečne rehabilitovaná! Už neprekáža, že v nej išlo o fajnovú rodinu, ktorá sa aj modlila.
Novú Perličku mi však už Alina Ferdinandy nedala, lebo po auguste 1968 sa sochárka ocitla medzi vzdorujúcimi umelcami a zasa bola mimo. Trápila sa onedlho aj zomrela. Perlička teda zostala v úzadí a čítalo ju dosť málo ľudí. O to viac ma potešilo, že raz sa o nej nadšene zmienila aj spisovateľka Viera Švenková. Mne priniesla táto kniha radosť a svojím spôsobom ma pripravila pre profesionálny život v oblasti umenia. Bola to prudká dávka kultivovanosti, ľudskosti, originálneho myslenia: Aha, aj takto sa dá! Skrátka, najmilovanejšie knihy sú tie, po ktorých nám svitne.
HANA KOŠKOVÁ, poetka
Knihy, ku ktorým sa často vraciam, je pre mňa naozaj ťažké dať do užšieho výberu. A tri najmilšie? Je ešte ťažšie vymenovať, pretože som od čítania závislá. No pokúsim sa.
1. Viackrát som sa vrátila ku knihe Orhana Pamuka, nobelistu za rok 2003, Sneh (obálka k vydaniu Argo 2009). V románe je zobrazená súčasnosť Turecka . Klady a zápory spoločenských udalostí spisovateľ zobrazil tak naliehavo a sugestívne, že sa po každom čítaní vo mne prebúdzajú nové pocity. Muži i ženy v tureckých rodinách mi ožívajú pred vnútorným zrakom. Príbehy, akoby sa stali mne, sny akoby boli mojimi a moja vôľa sa stotožňovala s vôľou protagonistov.
2. Mojou ďalšou knihou , ktorá ma pri každom čítaní opäť, fascinuje je výber z poézie Wislawy Szymborskej V Herakleitově řece (Odeon 1985). Pravda, ktorú tu nositeľka Nobelovej ceny vyslovuje, že sa dvakrát nič nestáva, ani minúta, ani báseň, je všeplatná. Každá pravda v jej poézii musí prejsť pochybnosťami a skúškou, smiechom a sebairóniou, aby sme ju mohli prijať. Jej básne sa nezaoberajú lacnými pravdami. Vždy sa v jej poézii dá stretnúť cez nečakaný zorný uhol s tragédiou, ktorú zmení na žart, s filozofickým posolstvom, ktorá odhaľuje bohatý citový život jedinca a je v neustálom ohrození. Jej básne sú pre mňa vzácnosti. Bez veľkých slov a pátosu je v nich toľko ľudskosti a životnej sily, že dokážu povzbudiť.
3. Často sa pristavujem pri knihách nórskeho románopisca Knuta Hamsuna. Román Edevart (Slovenský spisovateľ 1968) má už zodraté stránky, toľkokrát som v ňom listovala. Je v ňom majstrovské rozprávačstvo, pútavosť, sú sugestívne opisy severskej prírody a oslava poctivej práce. Protagonisti a ich vzťahové protiklady. To sú hlavné devízy tohoto diela. No aj ostatných jeho románov. Aj keď sa mu v súčasnosti všeličo vyčíta, je to neprekonateľný autor.
No a ak môžem, ešte spomeniem moju krajanku Boženu Slančíkovú Timravu, ku ktorej chodievam ako ona chodila k studničke Timrava, čerpať životodarnú silu. Dnes takú prepotrebnú v zrážkach so súčasnosťou.
Anketa – vyhlásenie
MOJE NAJMILŠIE | KNIHY KU KTORÝM SA RADI VRACIAME
Anketa – odpovede
MOJE NAJMILŠIE 1 | Ľuboš Blaha, Stanislav Buchta, Michal Majtán
MOJE NAJMILŠIE 2 | Rastislav Tóth Lukáš Perný, Jozef Špaček
MOJE NAJMILŠIE 3 | Jaroslav Rezník, Jaroslav Čejka
MOJE NAJMILŠIE 4 | Gabriela Rothmayerová, Vladimír Blaho
MOJE NAJMILŠIE 5 | Ján Lofaj, Peter Juza
