Osobné zamyslenie nad spoločnými chvíľami vo folklórnom súbore Gymnik
pri FTVŠ UK Bratislava
Miroslav Dudík. Foto: dudikmiroslav.com
Veľkú cenu SOZA za rok 2025 získal aj Miroslav Dudík, slovenský huslista, spevák a primáš, ktorý sa narodil 4. apríla 1950 na Myjave. Pochádza z významnej hudobníckej rodiny – jeho starým otcom bol legendárny myjavský primáš Samko Dudík a otcom primáš Miroslav Dudík st. Miroslav Dudík je vo folklórnom svete uznávanou osobnosťou a dlhé roky pôsobil ako umelecký vedúci Orchestra ľudových nástrojov v Slovenskom rozhlase v Bratislave.
Sú stretnutia, ktorých skutočný význam pochopíme až po rokoch. V čase, keď sa odohrávajú, ich vnímame ako prirodzenú súčasť života. Stretávame ľudí, rozprávame sa, spoločne prežívame chvíle radosti, učíme sa od seba a ani netušíme, že raz sa práve tieto okamihy stanú vzácnymi spomienkami.
Keď si dnes spomeniem na Mirka Dudíka a našich päť vysokoškolských rokov spoločného pôsobenia vo folklórnom súbore Gymnik pri FTVŠ UK, vraciam sa do čias, v ktorom nás spájala láska k folklóru, hudbe, tancu a slovenským tradíciám. Boli to chvíle, ktoré mali svoju neopakovateľnú atmosféru. Folklór nebol iba umeleckým prejavom, ale aj priestorom priateľstiev, spoločných zážitkov a ľudských stretnutí.
Náš súbor Gymnik bol miestom, kde sa stretávali ľudia s podobným nadšením, kde hudba a tanec vytvárali spoločenstvo a tradície sa odovzdávali ďalej nielen prostredníctvom krokov a melódií, ale aj ľudskou blízkosťou.
V mladosti sa človek pozerá predovšetkým dopredu. Má svoje sny, predstavy a očakávania. Často si neuvedomuje, akú hodnotu budú mať jednotlivé stretnutia po desiatkach rokov. Až čas nás naučí pozerať sa na minulosť inými očami. Zrazu si uvedomujeme, že aj zdanlivo obyčajné chvíle boli tou dôležitou súčasťou našej životnej cesty.
Mirko Dudík je dnes osobnosťou, ktorej meno je neodmysliteľne spojené so slovenskou ľudovou hudbou. Ako huslista, primáš a výrazný predstaviteľ folklórnej hudobnej tradície zasvätil svoje umelecké pôsobenie uchovávaniu a rozvíjaniu kultúrneho dedičstva, ktoré má v našom národe hlboké korene.
Je krásne, keď sa človek môže s odstupom rokov obzrieť a vidieť, ako sa talent, pracovitosť a láska k umeniu postupne menia na celoživotné poslanie.
Veľkú cenu SOZA za rok 2025, na jej 30. ročníku získal práve aj Miroslav Dudík. Táto cena je uznaním jeho umeleckého prínosu, vnímam ju ako príležitosť zastaviť sa a zamyslieť nad tým, čo všetko sa skrýva za úspechom človeka. Za každým ocenením sú roky práce, množstvo stretnutí, hodiny príprav, vystúpenia, zážitky a predovšetkým vytrvalosť. Sú tam chvíle radosti, ale určite aj náročné okamihy, ktoré človek prekonáva len preto, lebo verí tomu, čo robí.
Umenie totiž nie je iba povolanie. Je to spôsob, ako sa človek prihovára svetu. Hudobník to robí prostredníctvom tónov a melódií, spisovateľ prostredníctvom slov. Obaja však túžia po podobnom – aby ich tvorba oslovila druhých, aby v nich niečo zanechala a aby mala zmysel aj vtedy, keď sa ich vlastná životná cesta raz skončí.
Ľudová hudba má v tomto smere výnimočné postavenie. Dokáže v nás prebudiť spomienky, ktoré sme možno dlho nosili ukryté v sebe. Jediná melódia nás môže preniesť do detstva, pripomenúť nám rodičov a starých rodičov, rodný kraj či chvíle, keď sme boli mladší a svet sa nám zdal plný možností.
Folklór je hlasom našej minulosti, ale zároveň aj živou súčasnosťou. Kým sa hrá, spieva a tancuje, dovtedy v ňom zostáva kus našej identity. A práve ľudia, ktorí mu zasvätili svoj život, pomáhajú zabezpečiť, aby sa toto dedičstvo nestratilo v rýchlo sa meniacom svete.
Čo nám zostáva po rokoch
Život nás postupne vedie rôznymi smermi. Ľudia, s ktorými sme kedysi trávili veľa času, sa vydávajú vlastnými cestami. Prichádzajú nové povinnosti, rodiny, pracovné príležitosti aj životné skúšky. Niektoré vzťahy zostávajú blízke, iné sa uchovajú predovšetkým v spomienkach.
A predsa sa občas stane, že jedno meno, jedna fotografia alebo jedna melódia znovu oživí celý svet, o ktorom sme si mysleli, že už dávno patrí minulosti.
Práve vtedy pochopíme, že minulosť v skutočnosti nikdy celkom neopúšťame. Nesieme si ju v sebe – v hodnotách, ktoré sme si osvojili, v ľuďoch, ktorých sme stretli, aj v skúsenostiach, ktoré nás formovali.
Pri spomienke na Mirka Dudíka a Gymnik cítim, aké vzácne je môcť sa po rokoch obzrieť späť s úctou. Nie preto, že by sme túžili vrátiť čas, ale preto, že si uvedomujeme hodnotu toho, čo sme prežili.
Každý človek má svoj príbeh. Niektoré jeho kapitoly sú verejné a poznajú ich mnohí. Iné zostávajú osobné, ukryté v spomienkach niekoľkých ľudí. A práve tie osobné príbehy často dodávajú veľkým životným udalostiam ľudský rozmer.
Keď sa dnes hovorí o významných osobnostiach slovenskej kultúry, je prirodzené pripomínať si ich úspechy a ocenenia. Rovnako dôležité je však nezabúdať na človeka, ktorý za nimi stojí. Na jeho cestu, na začiatky, na prostredie, v ktorom dozrieval, aj na ľudí, s ktorými sa jeho život pretínal.
Lebo nikto z nás nežije vo vzduchoprázdne. Každý z nás sme súčasťou príbehov iných ľudí a aj my sami zanechávame stopy, často bez toho, aby sme si to uvedomovali.
Sú ľudia, pri ktorých si až s odstupom rokov uvedomíme, aké vzácne bolo, že sme sa s nimi stretli. V mladosti ich vnímame ako prirodzenú súčasť svojho sveta. Až neskôr pochopíme, že naše spoločné chvíle boli malou, no dôležitou kapitolou životného príbehu.
Mirko Dudík je pre mňa spojený s folklórnym súborom Gymnik a s obdobím, ktoré zostáva v pamäti ako pripomienka mladosti, spoločných zážitkov a lásky k slovenským tradíciám.
Dnes, keď jeho umelecká cesta získava ďalšie uznanie, vnímam túto skutočnosť aj osobne. Je krásne vidieť, keď sa celoživotná práca človeka stretne s ocenením a keď sa jeho úsilie stane inšpiráciou pre ďalšie generácie.
Ako predsedníčka Spolku slovenských spisovateľov si osobitne uvedomujem význam uchovávania kultúrnej pamäti. Našou úlohou nie je iba zaznamenávať udalosti a mená, ale aj pripomínať príbehy ľudí, ktorí svojou tvorbou obohacujú spoločnosť. Každý umelecký príbeh je zároveň príbehom ľudským – o odhodlaní, vytrvalosti, radosti z tvorby a túžbe zanechať po sebe niečo hodnotné.
Hudba a literatúra majú v tomto spoločné poslanie. Obe dokážu osloviť človeka aj po rokoch, prekračovať hranice generácií a spájať ľudí, ktorí sa možno nikdy osobne nestretnú. Melódia i napísané slovo majú schopnosť uchovať to, čo by inak čas postupne prekryl.
Milý Mirko,
keď sa dnes vraciam v spomienkach k našim spoločným chvíľam vo folklórnom súbore Gymnik, uvedomujem si, aké zvláštne a krásne sú ľudské cesty. Kedysi nás spojil folklór a dnes sa na tvoju umeleckú dráhu pozeráme s úctou k tomu, čo si svojou prácou dosiahol.
Prajem ti, aby si aj naďalej nachádzal radosť v hudbe, ktorá ťa sprevádza životom, a aby ti uznanie prinášalo nielen pocit naplnenia, ale aj vedomie, že tvoje úsilie malo a má hlboký zmysel.
Ďakujem za spomienku na obdobie, ktoré zostáva súčasťou môjho vlastného príbehu. Lebo aj keď sa naše životné cesty menia, niektoré stretnutia si uchovávame s osobitnou nehou.
A možno práve v tom spočíva skutočné bohatstvo života – v možnosti stretnúť ľudí, ktorí nás svojím talentom, prácou alebo jednoducho svojou prítomnosťou obohatia a zanechajú v nás stopu.
Ocenenia zostávajú zaznamenané v kronikách kultúry, ale ľudská úcta sa uchováva v srdciach. A kým si dokážeme spomenúť na spoločné chvíle s vďačnosťou, dovtedy v nás zostáva živá aj melódia minulosti.
S úctou a ľudskou vďačnosťou,
PhDr. Eva Sisková,
predsedníčka Spolku slovenských spisovateľov
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 35 – 36/2026)
Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008