Nové cesty sklárskeho umenia
Mari Mészárosová je výtvarná umelkyňa narodená v roku 1949 v Maďarsku. Už viac ako 40 rokov žije v Holandsku. Svetovú slávu si získala ako priekopníčka originálneho spôsobu figuratívnej sklárskej tvorby. Vystavuje po celom svete a jej diela sú zastúpené v mnohých múzeách a verejných zbierkach. K Slovensku má dobrý vzťah a zúčastnila sa na viacerých medzinárodných sklárskych sympóziách a výstavách organizovaných Združením slovenských sklárskych výtvarníkov. Naposledy vystavovala v novembri 2023 v bratislavskej galérii Statua na medzinárodnej výstave UMENIE SKLA. Článok vznikol pri príležitosti jej životného jubilea a je určený všetkým milovníkom umenia, aby si sami vytvorili obraz o význame jej diela.
Mari Mészárosovú možno jasne odlíšiť od najznámejších maďarských sklárskych výtvarníkov – Marie Lugossyovej a Zoltána Bohusa, prípadne od nášho svetobežníka, sklára Janka Zoričáka či hviezdneho páru českého skla Stanislava Libenského a Jaroslavy Brychtovej. Všetci spomínaní majú – okrem Mari – jedno spoločné. Predstavujú mainstreamovú, typicky stredoeurópsku sklársku tvorbu. Ona si vybrala úplne iné smerovanie: jej cesta je absolútne originálna a jedinečná. Tým sa výrazne odlišuje od uvedených premiantov sklárskej scény. Mari totiž stále zostáva viac sochárkou ako sklárskou výtvarníčkou. Jej smerovanie od čias rozletu je jedinečné, inovatívne a dovtedy nikdy nevidené. Vďaka vnútornému náboju a výrazovej expresívnosti sa počas piatich dekád aktívnej tvorby definitívne zaradila medzi najviac oceňované celebrity svetovej sklárskej scény. Vystavuje s veľkým úspechom po celom svete a žne jedno významné ocenenie za druhým. Zaslúžene!
Mari som stretol náhodne na medzinárodnom sklárskom sympóziu tabuľového skla v Tepliciach v ČR na jeseň roku 1993. Prišla tam ako reprezentantka Holandska, kde od začiatku 80. rokov býva. Boli to ešte časy, keď výtvarné umenie malo zotrvačnosťou z predošlých desaťročí svoju spoločenskú vážnosť a bolo aj náležite oceňované. Spriatelili sme sa postupne, napriek počiatočným názorovým rozdielom. Napríklad na vtedy aktuálny slovensko-maďarský spor o priehradu Gabčíkovo-Nagymaros. Prvých 5 rokov sme sa dokázali na túto i príbuzné ekologické či národnostné témy hodiny hádať, argumentovať či presviedčať sa navzájom o svojej pravde. Napokon vyhralo jej nové tolerantné holandské smerovanie nad tým pôvodným maďarským… A samozrejme, naše priateľstvo. Naopak, vždy sme si výborne rozumeli po profesionálnej stránke. Veľmi som si cenil a aj obdivoval jej novátorský prístup k stvárneniu figurácie v skle. O to sa pokúšali mnohí – no neúspešne. Mari, na rozdiel od iných, používala živé modely, z ktorých robila otlačky do žiaruvzdorného materiálu. Do týchto foriem potom tavila tabuľové sklo. Svoju techniku stále zdokonaľovala a kombinovala s inými materiálmi. Napokon sa stala v tejto oblasti celosvetovou líderkou. To ju katapultovalo do najznámejších galérií a múzeí nielen v Európe, ale aj po celom svete. Vystavovala medzi iným v Austrálii, Belgicku, Francúzsku, Holandsku, Nemecku, Rakúsku Španielsku, USA atď. Úplný zoznam radšej neuvádzam, bol by príliš dlhý. Absolvovala ako lektorka aj množstvo prednášok a kurzov. Na nich hľadala spoločne so študentmi východiská pre budúcich výtvarníkov, ktorí sa chceli vydať obdobnou cestou. Vyučovala napríklad v severnom Taliansku (Bolzano), Francúzsku (Sars-Poteries), Španielsku (La Granja), Dánsku (Sikeborg) či Nórsku (Averoy). To viedlo čiastočne aj k problémom s plagiátormi, hlboko ovplyvnenými jej ikonografiou a spôsobom tvorby. Zoznámenie s jej prácou by sa, naopak, zišlo mnohým mladým ambicióznym sklárom u nás. Rozmohol sa tu totiž neduh „rýchlokvasených“ sklárskych výtvarníkov, ktorí síce pracujú rovnakou technikou ako ona, teda technikou tepelného deformovania tabuľového skla, tu sa však končí akákoľvek podobnosť. Technika „termoformáže“ (ako to nazývame sklárskym žargónom my výtvarníci) je mimoriadne lákavá pre tých, ktorí chcú robiť sklo rýchlo, jednoducho a bez použitia náročných techník chladenia, brúsenia a leštenia. Naši mladí adepti, našťastie najčastejšie cudzokrajného pôvodu, používajú z celej abecedy možností tepelného spracovania skla len počiatočné A. Ostatné možnosti ignorujú. Naopak, svoje diela najčastejšie ešte pofarbia rôznymi pestrými farbami. Vznikajú z toho lacné gýče často veľkých rozmerov, ktoré sú nevkusné, neoriginálne a najmä škodia sklárskemu umeniu ako celku. Vedie to k inflácii skla ako materiálu na umeleckom trhu, kde v posledných dekádach postupne stráca výtlak. Stáva sa aj vďaka uvedeným faktom druhoradým materiálom. Naši „sklárski kutili“ nemajú ani potuchy o tom, že sa to dá robiť na takej majstrovskej a obdivuhodnej výtvarnej úrovni ako to robí Mari Mészárosová. Nuž, keď dvaja robia to isté, výsledok často nie je rovnaký.
Rada sa zúčastňovala aj na zaujímavých tvorivých projektoch. Začala na medzinárodnom sympóziu v bývalej Juhoslávii (1988). Dejiskom bola srbská fabrika na produkciu tabuľového skla. Tu sa zoznámila s legendárnym americkým výtvarníkom Marvinom Lipofskym, na čo dodnes rada spomína. V Československu sa zúčastnila na sympóziu tabuľového skla v Tepliciach (1992), neskôr aj na slovenskom sympóziu fúkaného skla v Zlatne (1993) i na sympóziu technického skla v Bratislave (1997). V Maďarsku bola aj s viacerými holandskými kolegami na sympóziu fúkaného skla v Bardudvárnoku (2002). Participovala viackrát na originálnom tvorivom projekte vo Fort Vuren v Holansku (2007 – 2009).
V počiatočných prácach z konca 70. rokov využívala najčastejšie priehľadné sklo s drôtenou mriežkou. V Čechách sa však na sympóziu zoznámila s farebným sklom zo sklární v Chodove. Učarovala jej najmä prekrásna čierna, ktorú začala používať na sériu veľmi úspešných černošských modelov. Bohužiaľ, skláreň s dlhoročnou tradíciou v Chodove pri Karlových Varoch sa stala čoskoro obeťou nového neľútostného kapitalistického ekonomického systému, rovnako ako mnohé iné české či slovenské sklárne. To aj napriek tomu, že produkovala vysoko kvalitné farebné sklá. Nadnárodný belgický sklársky gigant ju kúpil v privatizácii. Vzápätí zatvoril a zariadenie fabriky lacno predal do arabských štátov… Tak sa zbavil úspešnej a kvalitnej konkurencie. Mari si stihla ešte na poslednú chvíľu zaobstarať dostatočné množstvo čierneho skla do zásoby, takže ho využíva do súčasnosti. V posledných desaťročiach začala používať tiež listre a práškové kovy ako napríklad bronz či lístkové striebro, meď a zlato. V jej prípade je striedme využívanie metalických efektov striktne účelové a veľmi decentné, čo vedie k zvýšeniu estetického účinku kompozícií podľa zásady menej býva niekedy viac. Realizovala aj viacero projektov pre verejné budovy a architektúru v Holandsku.
Zaujali ma aj dramatické chvíle jej života. V časoch bipolárneho sveta začiatkom 80. rokov nebolo také ľahké a jednoduché presťahovať sa zo socialistického Maďarska do západnej Európy ako dnes. Nechajme ale rozprávať samotnú umelkyňu: „Život vo vtedajšom kádárovskom Maďarsku nebol zlý. Boli sme vtedy mladí, slobodomyseľní študenti. Robili sme viac-menej to, čo sme chceli. Ale kto chcel postúpiť spoločensky vyššie, musel mať stranícke (komunistické) konexie. Ja som ich nemala. Moji rodičia boli politicky neangažovaní. Uplatnila som sa vďaka tomu, že som začala robiť niečo nové, dovtedy nevídané. Mala som dve mimoriadne úspešné výstavy v budapeštianskych galériách. Jedna z nich bola v tom roku divácky najnavštevovanejšia. Mala som kamarátku na ministerstve kultúry, ktorá mi pomáhala napríklad aj v tom, aby som získala rôzne ocenenia. Vďaka tomu som mohla vystavovať v Kasseli v Nemecku, kde si ma všimla holandská sklárska firma Tetterode, ktorá hľadala dizajnérku pre svoju produkciu. To bol hlavný impulz na to, aby som začala vážne uvažovať o sťahovaní do Holandska. Ale vtedy to nebolo vôbec ľahké, len tak sa presťahovať cez železnú oponu do Holandska. Navyše, už vtedy mala bábätko.“
Sama hovorí o tom, ako zrealizovala neľahké rozhodnutie a predpokladám, aj dramatický prechod cez železnú oponu: „Najprv som zaslala oficiálnu žiadosť maďarskej aj holandskej vláde, či by som tam mohla dlhšie obdobie pracovať ako dizajnérka. Ale takéto mimoriadne možnosti pracovať v cudzine boli rezervované len pre deti straníkov. Tak som to zrealizovala cez formálny sobáš s Holanďanom, čo mi následne pomohlo vybaviť povolenie na trvalý pobyt. Spočiatku som pracovala v textilnom ateliéri v nemeckom Norimbergu. Po roku sa mi podarilo získať holandské občianstvo a ďalšieho pol roka trvalo, kým som získala cestovný pas a presunula do mestečka Voorthuizen, kde sídlila firma Tetterode, pre ktorú som začala pracovať.“
Mari v krátkom čase zistila, že je dostatočne úspešná aj v oblasti voľnej tvorby. Následne sa osamostatnila a začala pôsobiť výhradne ako slobodná umelkyňa. Mala šťastie, že prišla do Holandska v časoch, keď ešte Západ súťažil so socialistickými krajinami o to, ktorý systém je sociálnejší. Vďaka tomu mali v Holandsku skvelý systém podpory výtvarníkov. Holandský štát kupoval každoročne od profesionálnych výtvarníkov časť ich tvorby a následne artefakty umiestňoval vo verejnom priestore a architektúre. Práve preto do súčasnosti zdobia rôzne školy, škôlky, radnice, námestia práce mnohých výtvarníkov. To bol tiež jeden z významných impulzov, vďaka ktorému sa mohla postaviť na vlastné nohy, byť profesionálnou výtvarníčkou a zároveň sa sama starať o dieťa. Škoda, že tento pre výtvarníkov žičlivý spoločenský model sa s nástupom Reganovej éry čoskoro skončil. No Mari bola vo vývoji tak ďaleko, že už sústavne vystavovala v mnohých galériách. Vďaka renesancii sklárskeho umenia koncom 80. a celé 90. roky vznikali nové galérie ako huby po daždi nielen v Holandsku, ale aj po celej severozápadnej Európe. To jej umožnilo vysoké tempo výstavnej činnosti v celosvetovom meradle, ktoré jej zostalo až do dnešných dní.
Známy holandský historik umenia Frans Jeursen, ktorý sa systematicky venuje sklárskej scéne, o nej napísal v katalógu k sérii výstav Fatamorgány: „Vnútorne sú sochy Mari Meszaros podobné klamným fantómovým obrazom púšte. Každý, kto sa pokúsi zachytiť ich podstatu v niekoľkých slovách, by ich podľa môjho názoru, musel nazvať obrátenými fatamorgánami. Hlavným atribútom artefaktov je tiež zdanie. Tu však na rozdiel od ozajstnej fatamorgány narážame len na zdanie nereality. To všetko môže naznačovať určitú neuchopiteľnosť v jej dielach.“
Fenomén efemérnosti je zrejmý vo väčšine jej diel. Kompozície naznačujú široký záber od utilitárnych inšpirácií až do oblasti snovej fantastiky, často aj s erotickou konotáciou. Na záver musím vysloviť názor, že vo mne jej diela vyvolávajú v prvom rade alúziu na kultúrne dedičstvo antiky. Priame spojenie s estetikou a výtvarným názorom umeleckých predmetov, vykopaných v niekdajších antických rímskych a gréckych mestách, poliach a záhradách. Mari Mészárosová vytvára obdobné kompozície ľudských tiel, ako sú torzá kamenných či bronzových sôch z čias antiky. Na rozdiel od starých majstrov, ktorí ich vtedy nedokázali vytvoriť zo skla, jej kompozície ľudských tiel sú transparentné. Ona tým činom napráva pošramotenú povesť skla ako druhoradého materiálu vo výtvarnej tvorbe. Katapultuje ho späť na úroveň klasických sochárskych materiálov. Preto si zaslúži najmä vďaku celej sklárskej scény, výtvarníkov, kolegov, ba aj celej kultúrnej verejnosti. Zostáva nám len dúfať, že zatiaľ zdanlivo neutíchajúci ohňostroj inšpirácií v jej kompozične mimoriadne vyspelých dielach vydrží ešte dlho žiariť na medzinárodnom sklárskom nebi. Na prospech nás všetkých, ktorí žijeme výtvarným umením.
Snímky: Autor
