K 110. výročiu narodenia básnika Rudolfa Fabryho | 8. 2. 1915 Budmerice – 11. 2. 1982 Bratislava
Sú debuty, na ktoré sa zabudne skôr, ako knihy zmiznú z pultov kníhkupectiev, sú debuty, ktoré trochu zaujmú, ale neskôr sa pripomínajú len z akejsi úcty k autorovi, ktorý ďalšími dielami vystúpil na básnický Parnas, ale sú debuty, na ktoré sa nezabúda, pretože dali umelcovi pevné, vyhranené miesto v literatúre, priniesli nový pohľad, novú poetiku a nový básnický výraz. Takto možno hodnotiť debut dvadsaťročného študenta zemepisu a kreslenia na Českom vysokom učení technickom v Prahe Rudolfa Fabryho Uťaté ruky v roku 1935, pretože neznamenal len vstup jednotlivca do literatúry, ale nástup celej básnickej generácie, známej pod menom nadrealisti. A čo básnik, to veľká osobnosť slovenskej literatúry 20. storočia – Pavel Bunčák, Štefan Žáry, Július Lenko, Rudolf Dilong, Vladimír Reisel a ďalší.
Názov prvej básne Prológu básnického debutu Rudolfa Fabryho Uťaté ruky Na križovatke je skutočne symbolický. Na križovatke sa ocitol nielen mladý slovenský básnik, ale aj celá slovenská poézia v polovici 30. rokov 20. storočia. Na Slovensku sa začína udomácňovať nový básnický smer, surrealizmus, v tom čase už rozšírený v západnej Európe.
Tu veštite mi z dlane sivej,
tam éterové stehná milej
zavolám k prechádzke,
ach, veštite mi z dlane sivej
koľaje meteorov po láske.
Pred hlavolamom rozcestí
či vánok prajne šelestí,
či oplačú ma nevesty,
či uchytí ma zlatý vír,
či stroskotania smutný chýr,
ach, povedzte, čo vánok šelestí
pred hlavolamom rozcestí.
Ako každý nový prúd v literatúre, aj Fabryho novátorský prístup vyvolal tie najprotichodnejšie reakcie. Od spontánneho nadšenia až po totálne odmietnutie konzervatívnou literárnou kritikou. Denník Slovák napr. komentoval vydanie knihy Uťaté ruky takto: „Surrealizmus je literárny smer, vzniknuvší – ako všetky takéto hračky – vo Francúzsku. Doteraz sa nepodarilo nič stvoriť také, čo by stálo za reč, no snobovia a lovci všelijakých zvláštností ochotne mu podliehajú. Žiaľ, i naši mladí básnici dospeli až do tohto ideového závozu. I my, keď už nie básnikov, budeme mať aspoň surrealistov.“
Rudolf Fabry po tridsiatich rokoch od vyjdenia Uťatých rúk povedal: „Uťaté ruky nie sú nadrealizmom ani surrealizmom. Uťaté ruky sú čiastočne provokácia. Provokácia a truc proti poézii opierajúcej sa o empírové stĺporadie. Necítim sa nijakým zakladateľom ani vodcom, možno trochu iniciátorom. Každý mladý čosi odkuká, je ovplyvnený tým, čo sa páči.“
Neskôr si na svoj debut zaspomínal básnik v rozhlasovom rozhovore s Rudolfom Čižmárikom v roku 1972: „Za predmníchovskej Československej republiky malo nesmierny význam, že slovenskí študenti-maturanti študovali na vysokých školách v Prahe. A Praha bola predsa len hlavným mestom, a teda veľmi živým centrom, dynamickým jadrom, okolo ktorého sa rozvíjal kultúrny život. Už od 30. rokov sa stala Praha križovatkou najmodernejších smerov, ako v literatúre, tak vo výtvarnom a divadelnom umení, v hudbe a tiež v iných odvetviach inej umeleckej tvorby. Praha absorbovala všetko moderné nielen zo západu, ale aj z východu, z Moskvy. Paríž a Moskva boli dva hromozvody búrky, z ktorej sa stalo moderné avantgardné umenie a pochopiteľne veľký podiel na tomto malo hlavné mesto. V takomto prostredí nebolo pre mňa ťažké zamerať moje pokusy na aplikovanie vtedy pokrokovej tvorby cez slovenčinu do slovenskej atmosféry. Aj vďaka mnohým umeleckým českým dielam, ktoré mi boli impulzom, prvým pokusom ani nie tak veľmi programovo ako skôr vnútorne a účelovo zameraného nárazu do vtedajšej slovenskej poézie, ktorej korene sa napájali viac z konzervatívnej minulosti než zo sviežich kotrmelcov na lúke. Nebolo tu pevnej programovej línie, ako povedzme u českých surrealistov, a preto moji priatelia básnici blízki mi tvorbou, na čele s popredným teoretikom Michalom Považanom a Mikulášom Bakošom sa rozhodli, že miesto termínu surrealizmus budeme používať nadrealizmus, lebo sme nechceli kopírovať francúzsky smer, ale využívať v našom jazyku to dobré, čo priniesol v oblasti obrodenia a oslobodenia symbolickej metafory.“
Väzenská skúsenosť v Rumunsku
Menej je známe, že Rudolf Fabry sa ako študent dostal do väzenia v Rumunsku. Počas štúdií v Prahe sa zapájal do činnosti vysokoškolských ľavicových organizácií, ktoré boli pod vplyvom komunistickej strany. Na jeseň roku 1937 odišiel s ilegálnym poslaním do Rumunska; niesol materiály pre tamojšiu komunistickú mládežnícku organizáciu, ktorá pôsobila v ilegalite. Na spiatočnej ceste ho zatkla tajná rumunská polícia Siguranţa. Fabry sa priznal radšej k pašovaniu devíz ako k pašovaniu letákov, za čo ho vojenský súd odsúdil na desať rokov väzenia. Po intervencii vtedajšieho československého ministerského predsedu Milana Hodžu a na príhovor Spolku slovenských spisovateľov Fabryho po štrnástich mesiacoch z väzenia prepustili a vypovedali do Československa. Z Rumunska prepašoval správu o neľudských podmienkach v rumunských väzeniach pre Medzinárodný súd v Haagu. O pobyte Fabry informoval slovenských čitateľov v denníku Slovenské zvesti: „Hrozný a zhubný režim rumunských väzníc a najmä dvoch, Jilavy a Doftany, v ktorých sú koncentrovaní politickí väzni a najlepší synovia rumunského národa, je známy… Celý deň zavretí v pritemných izbách, bití, bez lekárskej pomoci a ošetrenia, bez pomoci zvonku, ktorá nie je dovolená, bojuje kolektív Doftany za práva politických väzňov. Z celkového počtu 300 ľudí je 30 percent tuberkulóznych, 10 percent v štádiu chrlenia krvi, 14 percent ťažko nemocných na srdce a na reumatizmus, 8 percent so zvýšenou chudokrvnosťou, 9 percent so žalúdočnými chorobami. Okrem toho 48 percent kolektívu prekoná každý rok sezónne epidémie ako diaria, dyzentéria a pelagra, a to z tej príčiny, že kukuričná strava, ktorá je jediným jedlom, je zo skazenej múky“.
Približne po tridsiatich rokoch sa Fabry vrátil do väznice Doftana, ale nie ako väzeň, ale ako turista. Vo vtedajšom komunistickom Rumunsku väzenie bolo prebudované na múzeum, ktoré malo dokumentovať hrôzy fašistickej diktatúry. Fabry svoje pocity opísal v knihe reportáži Tak chutí svet. Netušil, alebo možno nemohol vtedy napísať, že v Rumunsku boli v tom čase možno ešte hroznejšie trestanecké tábory, kde väznili odporcov režimu, ako boli tie, v ktorých teror a utrpenie zacítil na vlastnej koži. Zhodou okolností v rovnakom čase ako Rudolf Fabry bol väznený v Doftane aj neskorší rumunský diktátor Nicolae Ceauşescu a vo väzení vo Vacareşti sedel dokonca v jednej cele s Ceauşescovým predchodcom Gheorgom Gheorgiu-Deiom.
Ďalšia básnická tvorba
Po návrate z Rumunska bol Fabry dlhší čas nezamestnaný, roku 1939 nastúpil na základnú vojenskú službu a potom bol civilným zamestnancom na Ministerstve národnej obrany Slovenskej republiky. Naďalej sa venoval literárnej tvorbe, v ktorej sa inšpiroval tvorbou francúzskych surrealistov a českých poetistov. V svojich ďalších dvoch nadrealistických zbierkach Vodné hodiny hodiny piesočné a Ja je niekto iný sa už Fabry nepridržiaval kŕčovito zásad surrealizmu a jeho automatické texty nemožno hodnotiť ako mechanický prúd podvedomia. V cyklickej skladbe Ja je niekto iný sa odráža depresívna atmosféra druhej svetovej vojny. Autora sprevádza postava Fénea – diabla metafory – po apokalyptickom svete hrôzy a skazy. Skladba predstavuje vrchol Fabryho nadrealistickej tvorby a literárny kritik Jozef Felix o nej na stránkach časopisu Elán napísal: „To je veľký pokrok surrealistickej poézie, ktorej novej méty ukazuje svojou zbierkou práve Rudolf Fabry. Opäť – ako kedysi – stojí Fabry so svojou lyrikou na čele literárneho pohybu. Svojím pokusom je ešte stále dosť osamelý, no ukazuje prstom už nie k magickým krajinám lyriky založenej na predstavivosti nezáväznej a fantázii bezuzdnej, lež k poézii, kde pôvodný surrealistický zmätok je systematizovaný v poriadok, k poézii, ktorá ašpiruje na hlboké preniknutie do tajomstva bytia a žitia.“
Po zbierke Ja je niekto iný sa Fabry na dlhší čas básnicky odmlčal. Až po siedmich rokoch, v roku 1953, vydáva zbierku básni Kytice tomutu životu, v ktorej sa naplno prejavil vplyv dobového schematizmu. Istým posunom bola básnická kniha Každý sa raz vráti, ktorú napísal v polovici 60. rokov. Jeho návrat na preňho básnicky najistejšiu pôdu znamená zbierka Nad hniezdami vánok smrti, ktorá je akýmsi nadviazaním na jeho nadrealistickú tvorbu. Fabry knihu tvoril už ako ťažko chorý človek a jeho zdravotný stav sa odráža i v zbierke. Uvažuje o zmysle ľudského života v konfrontácii s nevyhnutnosťou smrti. Z tohto obdobia sa zachovala v Slovenskom rozhlase nahrávka, v ktorej autor predstavuje svoju poéziu a sám ju i recituje: „Človek starne. To nie je zákon. To je nevyhnutnosť. Staroba sa nedá strhnúť z tváre ako maska, nikto ju nevyzlečie ako šaty. Staroba je posúvanie sa. Sú to kroky k smrti. Staroba je studená, zima je v izbe, zima na ulici, chlad tiahne horou. Inovať zviera srdce, slzy sú ľadové, cencúle visia z bránice a cengajú ako umieračik, vlasy sa lámu mrazom, svet sa ligoce kryštálikmi ľadu. Starobu nik nespopolní ohňom lásky. Všetko okolo teba beží, letí, sviští dopredu, dopredu blíž k smrti. Vezie ťa stroj dômyselne vymyslený a stále rýchlejšie. Pohyb sa meria tachometrom šialenstva, rútia sa vlaky, prefrknú lietadlá, syčia lode, hukocú vesmírne rakety, dopredu, na Mars, do vesmíru a ešte ďalej vpred, ďalej, než môže zaletieť ľudská fantázia, a na ružové galaxie a potom kam? Na prah smrti? Smrť, čo je to smrť? To je koniec, alebo začiatok? Musí to byť, aby sme neboli? Musí prísť smrť, aby sme zastali? A čo bude potom? Na to som si odpovedal jedného večera, lebo na také otázky vám nijaká odpoveď okrem vlastnej nepostačí.
Čo bude potom?
Hľadajte ma pri morských okách v bielosvite,
v hrkálkach polárnych nocí,
v očiach milencov a na ich ústach.
Som plameň s ohňom zdanlivo driemajúcim,
v pahrebách a kdekoľvek sa prechádzajúci
v blkote kahana čmudiaceho dymom noci.
Hľadajte ma v šeleste brezových listov
a v kvetoch zvoniacich na hrobe na márne brieždenie,
lebo slzy sa neodplačú
a radosti stmavejú ako sinák-hríb
a nenasýtia sa vlahou ústa, čo krvácajú smútkom.
Hľadajte ma v oblakoch v hodinu mojej smrti,
v mračnách, čo sa vyzliekajú z podôb býkov
pod bičom víchrice šuštiacej nad chrbtami hôr.
Rudolf Fabry ako novinár, prozaik a výtvarník
Rudolf Fabry patril medzi najvšestrannejšie osobnosti slovenského kultúrneho života. Popri básnickej tvorbe bolo jeho ďalšou tvorivou aktivitou novinárstvo. Stál pri kolíske týždenníka Život, potom bol jeho šéfredaktorom, rovnako ako časopisu Expres, a riadil aj ďalšie periodiká – Nedeľa, Svet socializmu, Film a divadlo, Kultúrny život a Výtvarný život. Napísal desiatky fejtónov a reportáží zo Slovenska i zo svojich ciest po svete. Knihe fejtónov poznačené dobou 50. rokov dal názov Perom chváľ – perom páľ. Cestopis pre deti o Číne nazval Stará dobrá loď, po návšteve Japonska pri príležitosti Svetovej výstavy v roku 1970 napísal knihu Stretnutie pod sakurami a Egyptu venoval publikáciu Salem alekum. Rozprávanie o starom a novom Egypte. V knihe s gastronomickým názvom Tak chutí svet Fabry plasticky zachytáva život v jedenástich krajinách sveta na štyroch kontinentoch. Autor podrobne oboznamuje čitateľa s históriou, zvykmi i súčasným životom krajiny. A na záver každej reportáže tak, ako sľubuje názov knihy, sa venuje kulinárskemu umeniu danej krajiny, spôsobu varenia, prípravy jedál a stolovaniu v rôznych kútoch sveta. Vydal aj zbierku próz Takým zvony nezvonia.
Už som spomenul, že Rudolf Fabry bol všestranná umelecká osobnosť. Nesmiem nespomenúť ani jeho výtvarnú činnosť. Bol autorom niekoľkých knižných obálok, napr. obálky svojho debutu Uťaté ruky i obálok básnických kníh svojich nadrealistických druhov. Svoju poslednú básnickú zbierku Metamorfózy metafor ilustroval vlastnými nadrealistickými kolážami. Písal aj poviedky, ba dokonca napísal aj niekoľko rozhlasových hier. Na otázku, v čom väzí jeho záujem o rôzne druhy umenia, v rozhovore Nerobte zo mňa Leonarda odpovedal: „Myslím si, že to väzí v mojej zvedavej povahe, dostatku fantázie (som rodený Vodník) a v snahe vyskúšať, či by to šlo v inom druhu umenia, a nielen v literatúre, a či by to vôbec šlo. Rôzne druhy umenia majú navzájom čosi viac-menej podobné, spoločné. Preto umelec – pravda nie každý – ľahšie vnikne do postupu, či remesla iného druhu umenia. Ale nie je dobré rozdrobiť sa na viacero oblastí, lebo tak sa zmenšuje skyva tvorby, v ktorej by ste mohli vyniknúť. Najlepšie je byť „fanatikom“ a fanúšikom jedného umenia.“
Priatelia o Rudolfovi Fabrym v spomienkových prózach, ako napríklad jeho nadrealistický druh Štefan Žáry v knihe Zlatoústi rozprávači, píšu ako o dobrom, láskavom človeku s otvoreným srdcom, veselom spoločníkovi, pôžitkárovi, vychutnávajúcom krásy života. Skrátka, bol to renesančný človek – akýsi Leonardo slovenskej kultúry.
