Keď fotograf odíde bez fotky…

Za Ladislavom Pákozdym

Poviete si: „No a čo? Krutý údel lovca okamihov z opačnej strany objektívu“… Lenže Laco nebol hocijaký fotograf! Pred jeho objektívom stáli najväčší povojnoví politici a rešpektovaní diplomati, v ateliéroch pred ním tvorili majstri štetcov, špachtlí, dlát. Sedeli a bafkali z fajočiek i z cigár ctení literáti, básnici, skladatelia a tiež vtedajší ,páni‘ novinári. V žiari reflektorov tohto ,vojnového chlapca‘ (narodil sa 19. marca 1941 v Bratislave) pol storočia pózovali a usmievali sa stovky najznámejších i najpopulárnejších československých hercov, spevákov, hudobníkov, konferencierov aj hlásateliek. Divadelné, rozhlasové, filmové hviezdy či hviezdičky čerstvo zrodenej televízie na Slovensku zachytával na filmové kotúčiky od roku 1958. Mnohí z nich majú dodnes zarámované svoje najlepšie, najvydarenejšie, najvýstižnejšie portréty práve od Ladislava Pákozdyho. Zomrel 8.septembra 2026 vo veku 81 rokov.

A v bratislavskom krematóriu pri poslednej rozlúčke, spolu s jeho 55-ročnou dcérou Denisou (s ktorou žili dlhé roky osamotení, zabudnutí rodinou), sedelo v prvej lavici len deväť statočných. Dlhoročný kolega z časopisu Televízia Tóno Sudek s manželkou, dramaturgička, redaktorka, bývalá televízna hlásateľka Gabika Pirošková i žijúca elita bývalého televízneho spravodajstva: Martin Schelling, Štefan Felix, Laco Pilz s Andrejkou Bugošovou, Ivan Paška, Štefan Nižňanský. Ešte aj pri tónoch clivej organovej melódie v začiatku smútočného obradu sme viacerí postupne otáčali hlavy… v márnom očakávaní. Bola to veru zvlášť smutno-smutná rozlúčka s priateľom a kolegom.

Fotograf televíznych dejín

V spomenutom roku 1958 sa 17-ročný Ladislav Pákozdy prvý raz zamestnal. Vo vtedajšom bratislavskom štúdiu Československej televízie začal v produkcii, no skúšal i prácu asistenta réžie. Na jeho pomoc pri svojich profesionálnych začiatkoch si spomenul bývalý šéfrežisér Hlavnej redakcie Televíznych novín ČST Bratislava Štefan ,Kaco‘ Felix, ktorý sa v krematóriu nevyrovnal s myšlienkou, že nik z televíznej rodiny o ňom čosi pekné nepovie. „Začínal som ako osvetľovač, ale práve Lacko mi ponúkol miesto asistenta produkcie,“ uviedol. Nekrológ je len chladný výpočet faktov, no osobné spomienky a stopa v mysli, srdci či v duši na dobrého človeka, zlatom nevyvážiš… Nik z priateľov, ani z nás – televízakov – ho neoslovoval Ladislav. Bol pre nás Lacko – vždy usmievavý džentlmen, hĺbavý a precízny pri jeho milovanej práci s aparátom. Ochotný porozprávať sa, podeliť o zážitky, zavtipkovať. No pripravený kolegom tiež pomôcť, poradiť.

Jeden z autorov projektu novej televíznej veže. Viac fotografií na záver textu.

Bol fotograf aj fotoreportér. Zachytával zákulisie tvorby aj výstavbu vysielačov nad Bratislavou i dole, budúceho areálu v Mlynskej doline. Počas ďalších desaťročí sa stal jedným z dokumentaristov, systematicky zaznamenávajúcich budovanie technického a priestorového zázemia Slovenskej televízie. V rokoch 1967 a 1968 sa so svojím aparátom presunul do závodného časopisu Hydrostav Bratislava. Fotografoval všetky naše veľké a významné priemyselné dominanty. Zdokumentoval výstavbu rafinérie Slovnaft, Vodné dielo Gabčíkovo, Duslo Šaľa, ropovod, plynovod, Východoslovenské železiarne Košice, výstavbu mosta SNP, atómovú elektráreň Jaslovské Bohunice. Pákozdy fotografoval bez strachu stavbárov aj v extrémnych výškových polohách, zanechal po sebe unikátne svedectvo o budovaní najväčších stavieb republiky. Vďaka jeho práci sa vo fotobaunkách archívu ČST, STV, RTVS aj STVR zachovali zábery, ktoré dnes dokumentujú dôležitú časť histórie slovenského televízneho vysielania.

Od roku 1968 do roku 2007 Ladislav Pákozdy pracoval v populárnom programovom týždenníku Televízia. Čitateľom prinášal fotografie zo vzniku umeleckých televíznych programov, spoločenských udalostí, festivalov aj z ich zákulisia. Nechýbal na významných spoločenských a kultúrnych podujatiach vrátane Bratislavskej lýry. O jeho fotografie mali záujem aj ďalšie redakcie. Objavovali sa v populárnych týždenníkoch, spoločensko-kultúrnych magazínoch a v desiatkach knižných publikáciách, monografiách najvýznamnejších umelcov.

Trpký paradox

Posledná rozlúčka fotografa bez jedinej fotografie… Spomínam si, ako aj mňa Lacko posielal kamsi s mojimi žiadosťami autora a vydavateľa knihy „Čudo medzi ZOO a cintorínom“, v ktorej nemohla chýbať ani kapitola o televíznom lovcovi okamihov. „Pošlem ti fotku mladej Zdeny Studénkovej alebo Zuzany Kocúrikovej s americkými trakmi, kvôli ktorej ma skoro vyhodili z práce... Len nechci preboha moju podobenku! Veď kto už by len mňa a prečo fotil?“ A veru ani neposlal. Dlho som sa musel prehrabávať v osobnom archíve, aby som objavil snímku z krstu knihy, kde sa do aparátu usmieva Lacko spolu s Marikou Studeničovou, keď sme so Stanom Štefánikom pripravovali spomienkové medailóniky televízakov pre webový portál verejnoprávneho vysielateľa.

Zuzana Kocúriková s americkými trakmi.

Mladá Zdena Studénková.

Celoživotný prínos Ladislava Pákozdyho pre slovenskú žurnalistiku aj pre Slovenskú televíziu si uvedomovala najmä Únia slovenských novinárov, čo v roku 2022 vyjadrila udelením Ceny Gabriela Zelenaya. Pre ochorene si ju Lacko nemohol prísť na slávnosť prevziať, tak sme ju kamarátovi – spolu s Ivanom Paškom – odovzdali dodatočne, v kaviarni na Kramároch. Aby mal i on nejakú tú spomienkovú ,fotečku‘ poprosili sme čašníka…

Dnes, po poslednej rozlúčke s kamarátom, kde pri rakve chýbala jeho podobenka, organizátor televízackych stretávok Štefan Felix pridal do mailovej správy bývalým kolegom z čias slávnej Slovenskej televízie, keď ešte bola tvorivou dielňou – ďalšiu. Aby Lacko odkiaľsi z nenávratna videl, že my na neho nezabudneme.

Foto: Ladislav Pákozdy

Bratislavská televízna veža sa stavala netradične – zhora.

Nová a stará veža.

Odpálenie starej veže.